Britsko-americký autor a motivačný rečník Simon Sinek preslávil jednoduchú zásadu: „Začnite otázkou prečo.“ Väčšina ľudí vie, čo robí. Oveľa menej ich však vie, prečo to robí. Traduje sa anekdota, že keď prezident John F. Kennedy navštívil NASA, stretol upratovača a opýtal sa ho, čo tam robí. Muž mu vraj odpovedal: „Pomáham dostať človeka na Mesiac.“
Platí to aj o našej viere. Vieme, že sa máme modliť, postiť či chodiť do chrámu. Vieme však ešte, prečo tam chodíme?
Osobne ma pri pohľade na Ježišov pozemský život zaujme otázka, prečo vlastne doržiaval Zákon. Prečo chodieval do synagógy či na púte do Jeruzaema. Jeho odpoveď, keď neskôr vyrástol, bola: Aby ten Zákon naplnil (porov. Mt 5,17). Lenže nielen formálne. Ježiš ako Boží Syn Zákon vlastne vyplnil sebou samým. Urobil to preto, aby sme nedodržiavali Zákon iba kvôli Zákonu, ale aby sme videli jeho obsah – Ježiša Krista.
Lebo veľa vecí v oblasti viery robíme možno už zo zvyku, možno sme pri istej pravidelnosti upadli do rutiny: už ani neviem, prečo to vlastne robím.
Na tomto portáli je vhodnou otázka: Prečo vlastne chodíme do chrámu na bohoslužby? Pred niekoľkými rokmi viacerí zistili, že sa to vlastne dá aj bez chrámu, bez fyzickej prítomnosti na svätej omši. Akoby to dnešnému človekovi aj tak hovorilo už len málo. Aj pre mnohých pokrstených ľudí je návšteva kostola iba povinnosť alebo strata času. Využívajú ho „zmysluplnejšie“: trávia čas s rodinou, oddychujú v prírode či posteli, športujú…
My rodičia máme skúsenosť s dospievajúcimi či staršími deťmi, že pri téme chrámu zápasíme s otázkou, či dokonca s dieťaťom: Mám toho syna či dcéru nechať na pokoji, alebo ho ešte nútiť? Veď má za sebou ťažký týždeň a včera sa bol zabaviť, prišiel neskoro… A potom má už svoje roky.
Ako týmto deťom vysvetliť, ako ich presvedčiť, ako ich motivovať? Aké je teda riešenie? Existuje vôbec nejaké? Väčšinou v kútiku duše dúfame, že si to tie deti azda uvedomia neskôr, azda im neskôr dôjde, azda neskôr pochopia. Ale čo majú pochopiť? Čo si majú uvedomiť? Čo im má vlastne dôjsť?
Poznáme protiargumenty, prečo do chrámu nechodiť. Taký najznámejší je: Veď predsa Pán Boh je všade. A ja sa môžem modliť aj doma, v lese, v práci, v škole… Veď Boh je všade – nie je iba v chráme. Ďalším argumentom je, že Boh to nepotrebuje: on nepotrebuje naše spevy, nepotrebuje naše modlitby, nepotrebuje našu oslavu – Boh to nepotrebuje!
Dnešný moderný človek neskočí na magickú predstavu, podľa ktorej sa Pán Boh urazí, ak ho nenavštívime v chráme, a preto nás postihne patričný trest. Dnes si je každý strojcom svojho šťastia. A navyše prevláda iné motto: Pomôž si človeče a aj Pán Boh ti pomôže!
A potom má v rukách argument „obalovej kultúry“: Nepôjdem do chrámu, lebo tam stretnem samých farizejov. Chodia sa tam iba ukazovať a ohovárať iných. Do takého chrámu ja chodiť veru nebudem! Nie je skutočná bohoslužba v tom, že žijem ako slušný človek, že sa snažím dodržiavať morálne zásady a občas pomôžem iným? Veď Pán Boh nepotrebuje kult! Áno, to je pravda, Pán Boh to nepotrebuje. Ale som to ja, kto to potrebuje.
A prečo to potrebujem? Lebo nás ohrozuje nebezpečná tendencia: Banalizovať a robiť všedným to sväté a nezvyčajné! Preto potrebujeme bohoslužby, preto potrebujeme chrám. To kľúčové slovo je bázeň. Potrebujeme získať a udržať si „bázeň pred Pánom“, ktorý je svätý (porov. Sir 1,11-25).
Potrebujeme si vybudovať rešpekt pred Bohom, ktorý je láska. Pán Boh nie je len nejaký kamarát, na ktorého sa obrátim, keď sa zachce mne – Boh je aj Ten úplne iný, ten Najsvätejší. A vzťah s týmto Bohom si žiada bázeň, aby som toho večného a milosrdného Boha, od ktorého všetko závisí, nezačal vnímať ako ostatné veci a osoby svojho života – nezačal brať všedne. Potrebujeme bohoslužbu, potrebujeme chrám a liturgiu, aby sme z očí nestratili veľkosť nášho Boha.
Aby nás potom počas dňa mohla sprevádzať známa veta: „Nehovor Bohu, aké máš problémy, ale povedz svojim problémom, aký veľký je tvoj Boh!“
