Istá pani vysvetľovala svojej dcére, že keby zjedla priveľa tabliet aspirínu, zomrela by. Dievčatko namietlo veľmi vecne: Ako môžu byť jedovaté, keď ich rozdrvíš a nič červené a odporné v nich nenájdeš?
Spisovateľ a slávny apologéta C. S. Lewis si tú vetu zapamätal a urobil z nej názov kapitoly. Dievčatko malo totiž teóriu. Malo dokonca celú toxikológiu, presnú a elegantnú, postavenú na jedinom axióme: jed je červený a nepekný.
Bláznovstvo, povie si človek. No génius vidí aj v takejto banalite význam a Lewis géniom bol, čo okrem iného dosvedčuje aj otázka, ktorú si následne položil. Keby bol v tom dome hosťom, siahol po pohári čohosi priezračného a dieťa vykríklo, že to piť nesmie, lebo mama vraví, že je to jed, bolo by múdre tú výstrahu odmietnuť s odôvodnením, že dieťa má o jedoch archaickú a mytologickú predstavu? Obraz je nepravdivý. Vedomosť pod ním je však pravdivá a zachraňuje život. Pán, ktorý zomrie s lepšou definíciou jedu, než malo to malé dievčatko, zomrie predsa len celkom mŕtvy.
Na sebe samom ukazuje Lewis to isté, len bez viery v obraz: keď myslí na Londýn, vidí stanicu Euston. Nie Temžu, nie parlament, nie množstvo Starbucksov, ale stanicu. Vie pritom, že Londýn nie je stanica Euston, a obraz mu aj tak vyskočí ako prvý. Jediný rozdiel medzi ním a dievčatkom je ten, že ono svojmu obrazu verilo. Ani jedného to však nevylučuje z pravdy.
A potom príde tretí krok, pre ktorý je celá kapitola takou krásnou obhajobou náboženstva: nejde len o detské predstavy, ide o reč ako takú. Keď povieš, že si uchopil argument, nemyslíš si, že tvoja myseľ má ruky. Keď to obídeš a povieš, že vidíš, čo tým myslím, v tvojom zornom poli sa nijaký predmet neobjaví. Lewis z toho vyvodí vetu, ktorá je kľúčová pre každého, kto sa chystá poučovať veriacich o naivite ich obrazov: „Svoju reč môžeme urobiť nudnejšou, nie však doslovnejšou.“
Metafyzika je napokon ríša mŕtvych metafor. Substancia je to, čo stojí pod. Existencia je vystúpenie. Kto sa vysmeje Otcovi s bradou v oblakoch a ponúkne namiesto neho Základ bytia, obraz nezrušil. Vymenil starca za podlahu.
V inej svojej knihe rozpráva Lewis jednu z najmilších historiek. Ktosi mu povedal o veľmi malom a veľmi zbožnom chlapcovi, ktorého na Veľkú noc počuli, ako si polohlasne mrmle vlastnú báseň. Začínala sa čokoládovými vajíčkami a vzkrieseným Ježišom. Lewis ju vzhľadom na chlapcov vek pokladá za výbornú poéziu aj za výbornú zbožnosť. Lenže, dodáva, tá jednota nevydrží. Chlapec sa raz naučí odlíšiť sviatočné od duchovného a v tej chvíli sa bude musieť rozhodnúť, čo dá na prvé miesto. Ak duchovné, bude ešte stále cítiť Veľkú noc aj v čokoláde. Ak vajíčka, čokoláda sa mu čoskoro zmení na obyčajnú sladkosť ako každá iná.
Je to celá teológia hmoty v troch vetách a mimochodom aj odpoveď na otázku, prečo má sekularizovaná Európa stále Vianoce, ale už nie vždy radosť. Neprestala jesť, iba prehodila poradie.
Tu sa východný čitateľ začne usmievať, lebo toto Cirkev nielen vedela, ale urobila z toho metódu. Pseudo-Dionýz Areopagita pripomína, že biblická reč sa neštíti nazývať Boha svetlom, životom a krásou, ale používa aj obrazy skaly, leva, červa či iných zdanlivo nedôstojných vecí. A vyvodzuje z toho záver, ktorý by nám sám od seba nenapadol: práve tie nedôstojné obrazy môžu byť bezpečnejšie. Pri vznešenej metafore myseľ rada zastane a pomýli si ju s Bohom. Pri červovi nezastane nikto. Nepodobnosť sama tlačí myseľ ďalej.
Odporné červené veci teda nie sú v teológii ústupkom nevzdelancom. Sú konštrukčným prvkom. Nebezpečná nie je brada na Bohu; tá sa raz odloží do krabičky, ideálne spolu s prvým vypadnutým mliečnym zubom. Nebezpečné je vyholené, čisté, filozoficky reprezentatívne Absolútno, pri ktorom nikoho nenapadne, že je to tiež iba obraz, a ktoré preto zostane v duši sedieť natrvalo ako modla.
Gregor Nysský vedie Mojžiša presne opačným smerom, než by čakal osvietenský čitateľ. Nie od tmy k svetlu, ale od svetla horiaceho kra do temnoty na vrchu, kde už niet obrazov. Poznanie Boha teda rastie tým, že sa obrazy míňajú, nie tým, že ich vymeníme za vkusnejšie.
Z toho istého poznania však vedú dve cesty a Byzancia si obe vyskúšala. Prvá je cesta ikonoborcov: keďže obraz nie je Boh, obraz treba rozbiť. Je to logické, je to zbožné a je to blud, lebo Boh si obraz zvolil sám a v tele sa dal opísať.
Druhá cesta je novšia a hlučnejšia. Nový ateista drží Písmo ako chemik pohár a oznamuje, že nijaké odporné červené veci v ňom nenašiel. Robí pitvu metafory a s uspokojením konštatuje, že pacient nemal dušu. Je to čitateľ, ktorý si na svadbu prinesie mikroskop.
A potom je tu ešte jeden pohár.
Dieťa hovorí: Nepi to. Mýli sa o červených veciach a má pravdu o všetkom podstatnom. A kto ním pohrdne pre jeho obraz, zomrie so správnou definíciou na perách.
Uprostred chrámu stojí pohár, nad ktorým sa hovorí presný opak: Pite z neho všetci. Chlieb a víno. Najhrubšie mysliteľné znamenie Boha: čosi, čo sa dá vziať do úst a zjesť.
A práve tam obraz prestáva byť iba obrazom.
Medzi týmito dvoma vetami sa zmestí celá kresťanská teória poznania.
