Málokto nepozná úsmevné vysvetlenie, prečo vyznanie viery vo svätej omši nasleduje hneď po homílii. Je to vraj preto, že sa prítomní na svätej omši upevňujú vo viere napriek tomu, čo pred chvíľou počuli. v homílii.
Odhliadnuc od pokusu o anekdotu, pôsobí vyznanie viery vskutku trochu odlišne od ostatných častí liturgie. Najviac je to cítiť, keď ho zhromaždené spoločenstvo spoločne nahlas recituje. Hoci jeho funkcia je presne definovaná – ide o odpoveď Božiemu slovu, ktoré zaznelo v čítaniach a homílii, a zároveň o pripomenutie základných právd viery pred začiatkom Eucharistie (AEM 43) –, predsa len sa svojou povahou líši od ostatných modlitieb.
Zaujímavé je aj to, že latinská verzia sa začína slovom Credo – „Verím“, teda v jednotnom čísle. Až moderné preklady priniesli formu „Veríme“. To odkazuje na pôvodné miesto vyznania viery – krstnú liturgiu, kde krstiteľ trikrát položil katechumenovi otázku podľa formulácie vyznania viery. Po každom jeho „Verím“ bol ponorený do vody.
Apoštolské a nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery
Tradičné pomenovanie „Apoštolské vyznanie viery“ súvisí s legendou, ktorú zaznamenal Tyrannius Rufinus okolo roku 404: podľa nej dvanásť apoštolov sa pred odchodom na misie malo spoločne podieľať na zostavení jednotlivých článkov viery. V stredoveku sa dokonca ku každému článku pripisovalo meno konkrétneho apoštola. V skutočnosti však ide o staré rímske krstné vyznanie viery, ktoré sa používalo pri krste vo forme otázok a odpovedí.
Liturgia Rímskeho misála aj východné liturgie uprednostňujú nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery, ktoré bolo sformulované na konciloch v Nicei (325) a Konštantínopole (381). V nemeckom misáli je popri ňom povolené aj Apoštolské vyznanie viery. Na Slovensku jeho používanie silne prevažuje. Napokon, preferuje ho nemálo teológov.
Ako sa vyznanie viery dostalo do omše
Do Eucharistie sa vyznanie viery dostalo najskôr v Konštantínopole na začiatku 6. storočia. Patriarcha Timotej (511 – 517), podozrievaný zo sympatií k monofyzitizmu, chcel ukázať svoju pravovernosť, a preto počas liturgie verejne recitoval vyznanie viery a nariadil, aby sa tak konalo vždy. Príklad sa rýchlo rozšíril po celom Východe – odmietnuť ho by znamenalo vzbudiť pochybnosti o vlastnej viere.
Odtiaľ sa tento zvyk preniesol aj do Španielska, kde sa v roku 589 na Treťom toledskom koncile vizigótsky kráľ Reccared rozhodol so svojím ľudom opustiť ariánstvo. Súčasťou reformy bolo aj zavedenie vyznania viery do omše. Iná tradícia viedla z Orientu cez Írsko a Anglicko až k cisárovi Karolovi Veľkému, ktorý ho zaradil do bohoslužieb na ríšskom dvore v Aachene.
Zaujímavý je príbeh cisára Henricha II., ktorý sa v roku 1014 dal korunovať v Ríme. Keď počas omše nezaznelo Credo, vyjadril nespokojnosť, a tak pápež Benedikt VIII. rozhodol o jeho zaradení aj do rímskej liturgie. Najprv sa však stanovilo, že sa má recitovať iba v nedele a na sviatky, ktoré súvisia s jeho obsahom.
Súčasná prax
Podľa dnešných predpisov (AEM 44 a 98) sa vyznanie viery recituje alebo spieva v nedele a na slávnosti, prípadne aj pri iných významných sláveniach. Je výrazom viery celej zhromaždenej Cirkvi.
Na Východe ho často recitoval zástupca ľudu a melódia bola jednoduchá, recitatívna. V Západnej Cirkvi postupne prechádzalo do spevnej formy a od čias viachlasných omší sa ho chopili zbory. Aj preto sa stalo súčasťou veľkých polyfónnych diel, kde sa skladatelia snažili hudbou vyjadriť krásu a slávnostnosť viery.
Niektorí liturgisti považujú za ideálne, aby kresťania dokázali spoločne spievať alebo recitovať vyznanie viery aj v latinskom jazyku. Tak by sa jednotne vyjadrovala viera Cirkvi i na medzinárodných stretnutiach a Credo by sa stalo skutočným prejavom spoločného vyznania zhromaždenej komunity. To, samozrejme, predpokladá hlbšie pochopenie jeho obsahu.
Spracoval Rastislav Čižik.
