Predstavte si, že niekoľko týždňov pracujete na obraze. Dáte si na ňom záležať, premyslíte každý detail a napokon spokojne odložíte štetce. Dielo je hotové. Ste naň hrdí.
A potom príde učiteľ a povie vám: „Teraz obraz otočte a začnite odznova.“
Presne toto zažila americká výtvarníčka Ruth Chou Simonsová počas štúdia na vysokej škole. Jej úlohou bolo namaľovať veľký autobiografický obraz. Vybrala si autoportrét, ktorý zachytával jej detstvo. Keď ho dokončila, bola presvedčená, že svoju úlohu splnila.
Lenže profesor jej prikázal premaľovať takmer celé plátno. Z pôvodného obrazu mali zostať viditeľné iba niektoré časti. Nedávalo jej to zmysel. Prečo má zničiť niečo, na čom tak dlho pracovala?
Neskôr si uvedomila, že táto skúsenosť veľmi dobre vystihuje jej prístup k životu. Vždy chcela mať jasný plán, poznať jednotlivé kroky a vedieť, ako sa vyhnúť zlyhaniu.
A nie je v tom sama.
Viacerí by sme najradšej dostali presný návod, ako správne vychovať deti, udržať si dobré manželstvo, zvládnuť prácu či prekonať ťažké obdobie. Chceme vedieť, čo máme urobiť, aby všetko dobre dopadlo.
Lenže život sa podľa našich predstáv často nevyvíja. Ochorie niekto blízky. Prídeme o prácu. Dieťa začne mať problémy, s ktorými si nevieme rady. Niečo, do čoho sme vložili veľa úsilia, sa nepodarí.
A my sa pýtame: Bože, prečo? Veď som sa snažil. Veď som robil všetko správne.
Podobnú neistotu prežívali aj Ježišovi učeníci.
Tri roky ho nasledovali. Videli jeho zázraky, počúvali jeho učenie a verili, že je prisľúbeným Mesiášom. Teraz im však hovorí, že odchádza. Dokonca im oznamuje, že jeden z nich ho zradí.
Nič z toho nezapadalo do ich predstáv.
A práve v tejto chvíli im Ježiš hovorí: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.“ (Jn 14, 1)
Všimnime si, čo neurobil. Nedal im podrobný plán nasledujúcich dní. Nevysvetlil im všetko, čo ich čaká. Nepovedal, ako sa vyhnú bolesti a sklamaniu.
Vyzval ich, aby mu dôverovali.
Keď sa ho Tomáš opýtal, ako môžu poznať cestu, Ježiš odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)
Tomáš chcel vedieť, kadiaľ má ísť. Ježiš mu povedal, s kým má ísť.
A v tom je zásadný rozdiel.
Často sa modlíme, aby nám Boh ukázal, čo máme urobiť. Chceme správne rozhodnutie, istotu, že sa nepomýlime, a najlepšie aj záruku dobrého výsledku. Lenže viera nie je zárukou, že všetko pôjde podľa našich plánov.
Dôverovať Bohu znamená zostať s ním aj vtedy, keď nevieme, čo bude ďalej. Neznamená to prestať premýšľať, plánovať alebo riešiť problémy. Znamená to prijať, že nie všetko dokážeme ovplyvniť a že naša hodnota nezávisí od toho, či sa nám všetko podarí.
Niekedy totiž venujeme toľko energie snahe zabezpečiť si dokonalý život, až zabúdame žiť ten, ktorý práve máme. A možno práve tu potrebujeme počuť Ježišove slová.
Nie ako ďalšiu povinnosť. Nie ako výčitku, že máme slabú vieru. Ale ako pozvanie k dôvere. Ježiš nepovedal učeníkom, že ich už nič ťažké nečaká. Naopak, vedel, že už o niekoľko hodín budú prežívať strach, sklamanie a bezradnosť. Napriek tomu im povedal, aby sa nebáli dôverovať mu.
Dnes nepotrebujem poznať celý plán svojho života. Potrebujem prestať veriť, že všetko závisí iba odo mňa. Ježiš nesľúbil, že každá cesta bude jednoduchá. Povedal, že On sám je cestou.
