Častá výhrada voči katolíkom sa formuluje v otázke, prečo katolíci nežiadajú o pomoc priamo Boha, ale prosia o príhovor svätých. Otázka sa nezriedka spája s výčitkou modloslužby.
Odpoveď je jednoduchá: modlitba so svätými je rodinnou záležitosťou celej Cirkvi. Keď sa teda katolík modlí: „Svätý Michal, oroduj za nás,“ neoddeľuje sa od Boha, ale vstupuje do dialógu, v ktorom Boh sám pôsobí skrze svoje deti.
Ako vysvetľuje teológ Thomas Marschler z Univerzity v Augsburgu, „svätí sú ľudia, ktorí sú zvlášť blízko Bohu. Môžu za nás položiť dobré slovo – ale sami nie sú božskými bytosťami. Keby sa im niekto priamo klaňal, bolo by to modlárstvo.“
Jediný prostredník medzi Bohom a nami?
Ako možno v katolicizme hovoriť o množstve prostredníkov, ktorí svojou modlitbou prispievajú k spáse ľudí, keď apoštol Pavol výslovne tvrdí, že „jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1 Tim 2,5)? Podľa dogmatického teológa doc. Štefana Paločka slabým miestom tejto (zväčša protestantskej) námietky je, že Pavlov text nebýva citovaný spolu s nasledujúcim veršom: „Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ (1 Tim 2,5-6).
Ak teda hovoríme o prostredníkovi, „ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“, takýto prostredník je skutočne len jeden a ním je Ježiš Kristus. Svätí sú však prostredníkmi úplne iného druhu. Nevydávajú seba samých ako výkupné, ale svojou dobrotou a modlitbou sa natoľko odovzdávajú do Božej vôle, aby sa stali čo najúčinnejším nástrojom, prostredníctvom ktorého sa môže realizovať Kristovo spasiteľné dielo v ľuďoch, ktorí sa ešte potrebujú vyslobodzovať zo svojej hriešnosti. Obava, že by prostrednícka služba svätých zatienila postavenie Krista ako prostredníka, preto nie je opodstatnená.
Biblické korene orodovania
V Skutkoch svätých apoštolov čítame, že keď sa Kornélius vrhol Petrovi k nohám, apoštol ho hneď napomenul: „Vstaň, aj ja som len človek.“ (Sk 10,25-26) Tento verš jasne ukazuje, že poklona patrí len Bohu: nikto z ľudí – ani svätí – nie je predmetom poklony.
Zároveň však Biblia obsahuje mnoho príkladov orodovania: Mária na svadbe v Káne prosí Ježiša o pomoc pre mladomanželov (porov. Jn 2,1-11); rímsky stotník žiada o uzdravenie svojho sluhu (Mt 8,5-13); svätý Štefan sa pri kameňovaní modlí: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ (Sk 7,60) Aj Mojžiš sa prihováral za Izraelitov, keď zhrešili zlatým teľaťom (Ex 32,11).
Tieto modlitby sú vzorom pre kresťanov, ktorí prosia za iných. Prosba za druhých nie je len formou súcitu, ale prejavom lásky. Ako povedal pápež František: „Modliť sa za iných je prvý spôsob, ako ich milovať.“ Z tohto základu sa potom prirodzene dostávame k opodstatnenosti modlitieb k svätým i za duše v stave očisťovania. Ten prirodzený záver je následkom Cirkvi vnímanej ako jednej rodiny putujúcich, trpiacich i oslávených.
Rozdiel medzi uctievaním a poklonou
V tejto súvislosti pripomeňme, že katolícka tradícia rozlišuje medzi uctievaním (lat. dulia) a poklonou(lat. latria). Poklona patrí výlučne Bohu. Svätí – vrátane Panny Márie – sa tešia len úcte ako Boží priatelia. Mária má v tomto zmysle osobitné miesto – jej úcta, nazývaná hyperdulia, presahuje úctu k ostatným svätým, pretože bola Matkou Božieho Syna.
Mariánska úcta má viesť vždy ku Kristovi, nie od neho odvádzať. Preto sa Cirkev nikdy nestotožnila s tendenciami, ktoré by z Panny Márie robili „Spoluvykupiteľku“. Jasne to potvrdzuje dokument, ktorý Vatikán zverejnil 4. novembra. Spása je podľa viery Cirkvi len v Kristovi – solus Christus.
Modliť sa ako Cirkev
V Katolíckej cirkvi modlitba nie je len osobná činnosť, ale aj spoločný dych Božieho ľudu. Každé „Zdravas Mária“, každé „Otče náš“ a každé „Pane, zmiluj sa“ sa stáva súčasťou modlitby celej Cirkvi – tých, ktorí žijú na zemi, aj tých, ktorí už žijú pri Bohu.
Ako svojho času zdôraznil pápež František: „V Katolíckej cirkvi neexistuje žiadny žiaľ, ktorý by zostal osamotený, a žiadna slza, ktorá by padla do zabudnutia. Svätí sú stále tu – veľmi blízko. Aj keď na to nemyslíme, vstupujeme do majestátneho prúdu modlitieb, ktorý tu bol pred nami a bude pokračovať aj po nás.“
Tento mohutný prúd tvoria modlitby prorokov, apoštolov, mučeníkov, svätcov i všetkých veriacich, ktorí v dejinách volali k Bohu. V každej kresťanskej modlitbe je tak prítomná skúsenosť generácií – ich radosti, pády, návraty a chvály.
Priatelia na ceste
Katolícka viera nazýva túto vzájomnú duchovnú jednotu spoločenstvom svätých. Ide o presvedčenie, že Cirkev nie je len viditeľné spoločenstvo veriacich na zemi, ale aj tých, ktorí sú už pri Bohu. Pápež František to vyjadril slovami: „Svätí sú ako oblak svedkov, ktorí nás obklopujú. Neuctievame ich ako božstvá, ale ako bratov a sestry, ktorí nás upriamujú na Krista a modlia sa s nami.“
Ich orodovanie nie je sprostredkovaním „namiesto“ Krista, ale prejavom spoločenstva Cirkvi, v ktorej sa modlitby prelínajú naprieč časom a priestorom. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že svätí sa „neprestávajú starať o tých, ktorých zanechali na zemi“, a ich príhovor je „najvyššou službou Božiemu plánu“ (2683).
