Rímskokatolícka cirkev si 28. januára pripomína velikána medzi svätcami Tomáša Akvinského. Narodil sa v roku 1224 na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom v šľachtickej rodine ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory.
Od piatich rokov bol vychovávaný v benediktínskom opátstve v Monte Casino. Podľa podania bol taký bystrý, že už v desiatich rokoch bol schopný študovať na univerzite. Jeho aristokratická rodina si želala, aby sa stal benediktínskym mníchom, čo znamenalo pre rod určitú prestíž. Tomáša však priťahoval život nedávno založeného žobravého Rádu bratov kazateľov.
Vstup aristokrata do tohto spoločenstva znamenal pre rodinu hotový škandál, preto sa rozhodla urobiť všetko pre to, aby toto Tomášovo rozhodnutie prekazili. Cestou na Parížsku univerzitu, kde mal získať magisterský titul teológie u dominikánov, ho dali uniesť a dva roky ho väznili na rodinnom zámku. Tomáš tento čas využil nato, aby sa naučil naspamäť celú Bibliu.
Najbližší príbuzní sa všemožne snažili, aby prehodnotil svoj zámer, dokonca mu spôsobovali fyzické bolesti. Napokon poslali k nemu prostitútku, aby ho zviedla. On ju však vyhnal z izby horiacim polenom a modlil sa za jej čistotu.
O spôsobe, ako sa Tomáš z väzenia dostal, existujú mnohé teórie. Podľa jednej ho rodina po príhode s nemravnou ženou prepustila dobrovoľne, podľa inej mu k úteku pomohla sestra, ktorá mu predtým do väzenia doniesla Bibliu, ale aj Aristotelovu Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského. Iní tvrdia, že sa zaňho prihovoril pápež Inocent IV. alebo že ho na útek oknom presvedčila matka, ktorá považovala za lepšie v očiach spoločnosti, ak to bude vyzerať, že tajne ušiel, ako keby mala rodina akceptovať jeho rozhodnutie pre dominikánsky život.
Napriek svojmu nadpriemernému nadaniu bol Tomáš skromný a tichý. Aj keď mal v sporných otázkach pravdu, nevyužíval svoj dôvtip nato, aby ostatných zosmiešňoval alebo im dokazoval svoju prevahu. Naopak, v spoločnosti svojich rovesníkov pôsobil utiahnuto a mĺkvo.
Počas štúdií v Kolíne nad Rýnom, kde bol jeho učiteľom slávny dominikánsky vedec Albert Veľký, ho pre jeho mlčanlivosť hanlivo prezývali „nemý vôl“. Vtedy svätý Albert vyslovil prorockú vetu: „Tento nemý vôl raz zareve tak, že to bude počuť po celom svete.“
Tomášova korpulentná postava spôsobovala problémy v kláštornej jedálni, kde bratia sedeli na jednej dlhej lavičke a odtiaľ sa nakláňali k tanierom. Keď si za stôl sadol Tomáš, bola pre ostatných lavica tak ďaleko, že mali problém dočiahnuť na tanier. Tomášovi teda vyrezali do stola oblúk, aby ho nemuseli odsúvať.
Známa je dišputa medzi Tomášom a františkánom Johnom Peckhamom. Stretli sa na univerzite v Paríži v roku 1270. Peckham Tomáša urážal, správal sa arogantne a povýšenecky. Tomáš zaskočil všetkých vrátane svojho oponenta, keď s úctou, pokojne a vecne predkladal svoje stanoviská a argumenty.
Traduje sa udalosť, keď počas pobytu v Paríži volal istý brat na kláštornom dvore: „Brat Tomáš, poď sa rýchlo pozrieť! Nad Parížom letí somár!“ Tomáš vyšiel von, načo sa mu bratia začali posmievať, ako mohol uveriť takej hlúposti. Tomáš im pokojne odvetil: „Skôr uverím tomu, že letí somár, ako tomu, že by rehoľný brat mohol klamať.“
V máji 1274 zvolal pápež Gregor X. (1271 – 1276) do francúzskeho Lyonu koncil, ktorý mal riešiť spory medzi západnou a východnou cirkvou. Keďže Tomáš napísal teologický traktát o omyloch Grékov, bol na koncil na výslovnú žiadosť Svätého Otca pozvaný tiež. Tomáš sa však cestou necítil dobre – podľa podania si cestou na somárovi udrel hlavu o konár stromu – a následne začal slabnúť.
Na dlhej ceste z juhotalianského Salerna si robil prestávky. Prvou zastávkou bol hrad Maenza v Kampánii, kde bývala jeho neter Františka. Zrejme už tušil blížiaci sa okamih smrti, preto si ďalšiu prestávku naplánoval na posvätnom mieste kláštora Fossanova neďaleko Neapola.
Po príchode do Fossanovy mal Tomáš predpovedať svoju smrť slovami žalmu: „To je miesto môjho odpočinku naveky; tu budem bývať, lebo som túžil za ním.“ (Ž 132,14) Na žiadosť mníchov im potom vyložil Pieseň piesní, čo dokazovalo, že po mentálnej stránke bol až do konca svieži, aj keď jeho telo už slablo. Opát cisterciánov, ktorí v tej dobe obývali kláštor Fossanova, sa snažil zabezpečiť Tomášovi čo najväčšie pohodlie a ubytoval ho vo vlastnej cele, ktorá sa nachádzala v blízkosti kuchyne a vyhrieval ju komín.
Deň pred smrťou prijal Tomáš viatikum, predtým so slzami v očiach zarecitoval vlastný hymnus Adoro te devote (Klaniam sa ti vrúcne). Nasledujúci deň 7. marca 1274 prijal pomazanie chorých a v opátovej cele zomrel. Tomášovo telo pochovali pri slávnostnom pohrebe do zeme v kostole pred hlavným oltárom.
Ešte pred pohrebom sa udial prvý zázrak na príhovor svätca. Zástupca priora brat Ján z Ferentina mal choré oči. Ľahol si na mŕtve Tomášovo telo a priložil svoje oči na jeho. Po krátkej modlitbe vstal celkom zdravý a povedal: „Nech je pochválený Boh, lebo zásluhou tohto svätca sa mi dokonale vrátil zrak.“
Záujem o Tomášove ostatky prejavila aj Parížska univerzita, kde Tomáš pomerne dlhú dobu pôsobil. Hneď ako Tomášov sprievod a bratia, ktorí prišli na pohreb, Fossanovu opustili, v noci telo vybrali z hrobu a preniesli do kláštornej Kaplnky svätého Štefana. Iné pramene tvrdia, že telo nebolo prenesené krátko po pohrebe, ale až s odstupom času, pričom ho našli neporušené a vydávalo príjemnú vôňu.
Po siedmich mesiacoch mal opát Jakub z Ferentina sen, v ktorom mu sám Tomáš vyčítal, že klame ľudí, keď ich necháva uctievať ostatky na inom mieste, ako v skutočnosti sú. Opát sa teda rozhodol tajne v noci vrátiť telo na pôvodné miesto a na pomoc si zavolal tých bratov, ktorí mu pred časom pomáhali s presunom do kláštornej kaplnky. Keď však hrob otvorili, šírila sa z neho taká silná vôňa svätosti, že zobudila všetkých ostatných bratov.
Sedem rokov po Tomášovej smrti v roku 1281 dal opát Peter z Monte San Giovanni vybudovať mauzóleum naľavo od hlavného oltára a ostatky boli prenesené tam. Telo svätého Tomáša vrátane odevu bolo neporušené a vydávalo silnú príjemnú vôňu.
Hrob sa otvoril o ďalších sedem rokov, keď svätcova sestra grófka Theodora zo San Severina požiadala o relikviu jeho ruky.
Keď v roku 1303 zasadol na Petrov stolec dominikán Niccolò Boccasini a prijal meno Benedikt XI., v kláštore opäť zavládla panika. Mnísi z tela amputovali hlavu, aby v prípade, že si bratia dominikáni vyžiadajú pozostatky svätého Tomáša, ostala im aspoň nejaká relikvia.
V roku 1358 boli relikvie svätého Tomáša s konečnou platnosťou prisúdené dominikánom, keď ich slávnostne uložili v kláštore v juhofrancúzskom Tolouse. Parížska univerzita dostala svätcovu pažu. (V roku 2024 pri 750. výročí jeho úmrtia sa v réžii dominikánov uskutočnilo putovanie Tomášových relikvií po mestách Slovenska.)
Tomáš Akvinský bol svätorečený 18. júla 1323 pápežom Jánom XXII. pápežskou bulou Redemptionem misit. V tradícii je známy pre svoj vhľad do duchovných tém ako Doctor angelicus (Anjelský učiteľ) a pre široký záber tém, ktorým sa vo svojich dielach venoval, Doctor Communis (univerzálny učiteľ). V roku 1999 mu pápež Ján Pavol II. k týmto titulom pridal pre jeho učenie o ľudskosti, etike a morálke ešte tretí titul Doctor humanitatis (Učiteľ ľudskej prirodzenosti).
Tomáš napísal počas života viac než 60 diel, pričom mnohé z nich diktoval svojim sekretárom.
Medzi najvýznamnejšie patria Teologická suma a Suma proti pohanom, nazývaná tiež Filozofická suma. Vo svojich dielach Tomáš obdivuhodne spája vieru a rozum. S pokorou uznáva, že človek nedokáže na všetko prísť rozumovou úvahou, ale rovnako podnecuje k tomu, aby sme veľa rozmýšľali, pretože rozum je od Boha, a tak nikdy nebude odporovať viere.
Pár mesiacov pred smrťou mal dva mystické zážitky. V prvom sa ho Ježiš spýtal, čo si praje ako odmenu za dielo, ktoré o ňom napísal. Tomáš odpovedal: „Nič, len teba, Pane.“ Ten druhý zažil v decembri 1273, keď mal dlhú extázu počas slávenia svätej omše, po ktorej vyhlásil, že všetko, čo napísal, je iba slama v porovnaní s tým, čo zažil.
Spracované podľa tis.dominikani.sk.
