Profesor, ktorý roky učil na Harvarde, leží večer v posteli a opakuje jednu jedinú vetu. Znovu a znovu. Arthur C. Brooks, spoločenský vedec a autor mnohých bestsellerov o šťastí, túto vetu našiel v knihe Úprimné rozprávania pútnika svojmu duchovnému otcovi. Je to stará kniha z kresťanského Východu, z tradície, ku ktorej máme blízko, hoci nám ju tentoraz pripomína profesor z Harvardu. Brooks ju opakuje už dvadsať rokov a stále podľa vlastných slov spí zle.
Nie je nič nezvyčajné na tom, že mnoho ľudí bez televízora nezaspí. Zo svojho detstva si pamätám, ako som sa v noci zobudil, pretože som potreboval ísť na záchod. V panelákovom byte bola tma a ja som musel prekonať lenivosť aj strach, vyliezť spod periny a vydať sa na dobrodružnú výpravu naprieč celým bytom. Na záchod. Cestou som počul kadejaké zvuky z obývačky. Cez mliečne sklo na dverách som videl blikajúce svetlo. Za ním spal môj otec na gauči, osvetlený nejakým nie príliš sofistikovaným televíznym programom.
Mnoho ľudí to má podobne. Zaspávajú pri podcastoch či seriáloch z Netflixu. Je to cesta, ako uniknúť tej hrozivej chvíli v posteli. V izbe je ticho, rozbehnú sa nám myšlienky a nechcú nás nechať na pokoji. Azda nikdy sa pritom toľko nehovorilo o škodlivom modrom svetle z obrazovky, melatoníne a spánkových fázach.
Brooks v rozhovore s britským moderátorom Winstonom Marshallom odporučí „protokol modlitby“.
To slovo ma pobaví. Pri protokole si viem predstaviť jednotlivé kroky, odporúčané trvanie a výsledok, ktorý by sa mal dostaviť. Počúvam pozornejšie, než keby mi niekto jednoducho povedal, aby som sa večer pomodlil. Asi by som sa mal pri tejto vlastnej ochote na chvíľu zastaviť.
Niežeby som nemal rád modlitbu. Len sa mi pri nej občas zdá, že všetko dôležité už viem. Naopak, článok o spánku si ešte otvorím. Možno v ňom bude niečo nové, čo mi konečne zmení život. A ak nebude, aspoň si predĺžim čas pri obrazovke čítaním o tom, prečo by som pred ňou nemal sedieť.
Kniha, ktorú Brooks objavil, sa volá Úprimné rozprávania pútnika svojmu duchovnému otcovi. Anonymný text z devätnásteho storočia rozpráva o chudobnom mužovi s vrecom suchého chleba a Bibliou. V kostole započuje Pavlovu výzvu „Neprestajne sa modlite“ a nedokáže ju pustiť z hlavy. Ako sa to robí, keď treba kráčať, jesť, spať a zarábať si na živobytie?
Hľadá niekoho, kto by mu to ukázal. Napokon stretne starca. Ten s ním číta Filokaliu, zbierku textov východných duchovných otcov, vysvetľuje mu učenie o modlitbe a žiada, aby sa vracal a hovoril, ako sa mu darí. Raz spolu strávia nad knihou celú noc. Pútnik teda dostane aj učiteľa, ktorému môže povedať, že je unavený, roztržitý alebo ospalý.
Neskôr dostane pravidlo: tritisíc opakovaní Ježišovej modlitby denne. Potom šesťtisíc a dvanásťtisíc. Slová sa postupne stávajú dôverne známymi, vracajú sa ľahšie, takmer samy. Práve vtedy však starec rozlíši prirodzene osvojený návyk od daru duchovnej modlitby. Aj pútnik na konci prvého rozprávania prizná, že na modlitbu srdca ešte čaká.
Vďaka návyku sa nemusím každý večer rozhodovať odznova. Naučím sa odložiť telefón, zhasnúť a začať. Oslovenie sa mi postupne udomácni v reči.
Ježišovu modlitbu poznáme v tejto podobe: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym. Kresťanská mníšska tradícia ju poznala dávno pred ruským pútnikom. Je v nej meno aj prosba, vyznanie aj dôvera. Človek si nemusí na konci dňa tvoriť primeranú reč. Môže použiť slová, ktoré pred ním vyslovovali aj tí, ktorých nazývame svätými. Ich podobizne nám skrášľujú steny bytov alebo ich nachádzame vytesané do kameňa v našich kostoloch.
Brooks si všíma aj podobnosť s budhistickou meditáciou: sústredenie, opakovanie, zapojenie tela. Podobnosti isto netreba popierať. Pri Ježišovej modlitbe však záleží aj na tom, komu sa prihováram. Pri jej slovách oslovujem toho, koho poznám z evanjelia, a prosím o milosrdenstvo. Aj upokojená myseľ sa môže znepokojiť, keď si uvedomí, o čo vlastne prosí.
Telo pritom z modlitby netreba vyháňať. Sedí, kľačí, dýcha, unaví sa. V štúdii uverejnenej v roku 2001 v časopise British Medical Journal vedci skúmali 23 zdravých dospelých pri recitovaní latinského Ave Maria aj mantry. V oboch prípadoch sa dýchanie spomalilo približne na šesť cyklov za minútu a zmenili sa niektoré ukazovatele regulácie srdcového rytmu a krvného tlaku. PMC Babka s ružencom by sa asi čudovala, že niekto študovaný má záujem merať jej dych. A pritom je zarážajúce, že výsledok tejto štúdie ma upokojí viac než jej príklad.
Je to zaujímavý výsledok. O liečbe nespavosti tento pokus nehovorí. A nevysvetľuje ani to, čo sa deje medzi človekom a tým, ku komu sa obracia. Výskum môže sledovať dych či mozgovú aktivitu, kým človek prosí o odpustenie. Samotná prosba sa však dotýka aj toho, čo urobil predtým, než si sadol pred prístroj.
Na modlitbe sa mi páči, že ma môže vrátiť práve tam. K človeku, ktorému som odpovedal netrpezlivo. K práci, ktorú som odflákol. K vďačnosti, na ktorú som si cez deň nenašiel čas. Pri slovách „zmiluj sa“ si uvedomujem, prečo ich tak nevyhnutne potrebujem.
Aj ja si každý večer vyberám, kto dostane posledné slovo. Stand-up komik, správy, človek vysvetľujúci svetovú geopolitiku v deväťdesiatich sekundách. Občas mi stačí, že vôbec niekto hovorí a ja nezostanem sám s tým, čo mi ide hlavou. No myslím, že každý by bol rád, keby jeho posledný rozhovor dňa bol s tým, koho miluje.
Modlitba mi ponúka možnosť niekomu to povedať. Aj celkom obyčajnú únavu, aj obavu z nasledujúceho rána. Nič z toho nemám vyriešené, a predsa sa mu môžem prihovoriť. Prihováram sa práve z miesta, na ktorom som sa večer ocitol.
Brooksovo priznanie o zlom spánku mi preto pripadá dôležité. Dvadsať rokov sa takto modlí a stále sa označuje za zlého spáča. Z jeho slov sa nedá vyvodiť, že mu modlitba nepomáha. Zostáva však súčasťou jeho života aj bez toho, aby všetky jeho noci boli pokojné.
Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.
A kým my kresťania dodržiavame asketické režimy odporúčané súčasnými vedcami, niektorí vedci sa modlia kresťanské modlitby.
