Svätá Monika, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 27. augusta, sa narodila okolo roku 332 v severoafrickom meste Tagaste (dnes Souk Ahras v Alžírsku). Vychovávali ju v kresťanskej viere a svoje náboženské presvedčenie si zachovala aj po vydaji za pohana Patricia, dôstojníka rímskeho jazdectva. Ich manželstvo nebolo jednoduché – Patricius mal násilnícku povahu a Moniku často ponižoval.
Prežívala veľkú bolesť aj pre jeho občasné nevery i pre nezáujem o kresťanskú vieru, no nikdy neprestala dúfať v jeho obrátenie. Jej vytrvalé modlitby a dobročinnosť, ktorú obdivoval, nakoniec viedli k tomu, že Patricius pred smrťou prijal kresťanstvo a dal sa pokrstiť.
Mali spolu tri deti – synov Augustína a Navigia a dcéru Perpetuu. Jej najväčšou starosťou bol však práve nadaný Augustín, ktorý napriek matkinej výchove a slzavým modlitbám upadol do sveta hriechu a pohanstva. Napriek tomu ho neprestávala milovať a verila, že Boh jedného dňa vypočuje jej neustále modlitby a obráti syna na správnu cestu.
Ako mladý muž sa Augustín stal prívržencom manicheizmu, čo Moniku hlboko ranilo. Ešte viac ju zasiahlo, keď na manicheizmus začal nahovárať aj ju. Vtedy už nevydržala a v zúfalstve ho vyhnala od stola. Neskôr však mala víziu, v ktorej jej bolo povedané, že „dieťa týchto sĺz nikdy nezahynie“. Táto vízia ju povzbudila a motivovala, aby nasledovala svojho takmer tridsaťročného syna, medzitým vyštudovaného rečníka, na jeho cestách za kariérou vo veľkom svete.
Po Ríme prišla do Milána, kde sa stretla s biskupom Ambrózom, vyhláseným rečníkom. Práve on sa stal kľúčovou postavou v Augustínovom duchovnom živote, keď ho svojím rečníckym umením i niekoľkoročnými katechézami postupne obrátil na kresťanstvo. Napokon ho na Veľkonočnú vigíliu roku 387 pokrstil za prítomnosti jeho matky. Dlhé roky modlitieb a utrpenia priniesli ovocie, ktoré prekonalo všetky jej očakávania.
Po Augustínovom obrátení Monika zažila krátke obdobie hlbokej radosti a pokoja. Odcestovala so synom do Ostie pri Ríme, aby sa odtiaľ odplavili domov do Afriky. Niekoľko dní čakania na loď strávili v duchovných rozhovoroch, ktoré Augustín zachytil vo svojich Vyznaniach. Po pár dňoch Monika dostala horúčku a zomrela. Augustín ju s nesmiernym žiaľom pochoval v Ostii.
Kult svätej Moniky sa rozšíril v 13. storočí. V roku 1430 jej relikvie preniesli do Ríma, kde ich uložili v Kostole svätého Tryfóna (dnes Bazilika svätého Augustína).
Svätá Monika je patrónkou manželiek, matiek, ťažkých manželstiev, obetí cudzoložstva a nevery a modlitieb za obrátenie detí a príbuzných.
Býva zobrazovaná s vdovským závojom, knihou, krížom, s ružencom v ruke alebo aj v augustiniánskom habite, nezriedka tiež, ako sa zhovára so synom Augustínom.
Monikin život je dôkazom toho, že nezlomná láska a pevná viera môžu dôvernou modlitbou k Bohu prekonať aj tie najväčšie prekážky a priviesť k obráteniu aj tých najzblúdenejších.
Monikin príklad viedol k tomu, že v období poznačenom nezamestnanosťou a materiálnou i duchovnou chudobou bola v roku 1934 v holandskom Utrechte založená rehoľná komunita Augustiniánske sestry svätej Moniky (Zusters Augustinessen van Sint-Monica), postavená na štyroch pilieroch: spoločenstvo, blízkosť, modlitba a dôvera. Sestry vykonávajú sociálnu prácu a ponúkajú útočisko ženám s nechceným tehotenstvom alebo ženám, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia alebo zneužívania. Založili aj niekoľko základných škôl.
V časoch rozkvetu mala komunita šesť kláštorov, z toho päť v Holandsku a jeden na predmestí Paríža. V súčasnosti augustiniánske sestry žijú v troch mestách: Utrecht, Hilversum a De Bilt. Podľa údaja z roku 2021 je ich 36.
Kláštor Casella neďaleko Hilversumu je k dispozícii mladým ľuďom vo veku 18 – 35 rokov na krátkodobý kontemplatívny pobyt.
Stojí zato uviesť, že Monikine meno nesie cirkevné Gymnázium svätej Moniky v Prešove.
