Trvalo to dlho, desaťročia, storočia, dokonca zopár tisícročí. Nikto nevedel, kde sa podelo šťastie a prečo je na svete toľko problémov. Prečo sa ľudia márne pokúšajú o vyrovnaný život? Vynakladajú toľko síl na duchovné púte, prijímajú sviatosti, modlia sa a meditujú, no šťastie či pokoj sú v nedohľadne. Až pokým sa na to neprišlo. Za všetko môže trauma.
Podľa americkej asociácie psychológov je trauma „emocionálna reakcia na strašnú udalosť, ako je napríklad nehoda, zločin, prírodná katastrofa, fyzické alebo emocionálne zneužívanie, zanedbávanie, zažívanie alebo svedectvo násilia, smrť blízkej osoby, vojna a podobne“.
To, čo definuje náš celý život, sú bolestivé zážitky, zväčša prežité v mladom veku, keď je človek otvorenejší a bezbrannejší voči svojmu okoliu a udalostiam, ktoré prináša. Takýto negatívny zážitok ďalej poznačí na celý život osobu, ktorej správanie už nebude prebiehať harmonicky. Trauma sa bude v psychike človeka ozývať pri každej udalosti, ktorá bude mať niečo spoločné s traumatizujúcim spúšťačom, teda s udalosťou, ktorá daného človeka definovala.
A tak je človek traumou ovládaný po celý život. Ako herec ťahá bábke ruky a nohy a do jej úst vkladá slová, tak sa neraz i človek ocitá v situáciách, keď trauma preberá kontrolu nad jeho vlastným správaním. Sami sa čudujeme, prečo sme tak vybuchli hnevom, čo nás neskôr mrzí, sami nerozumieme svojim návalom smútku, depresiám a úzkostiam, ktoré paralyzujú naše správanie. Až pokým nedokážeme nájsť koreň našich emócií. Uvedomiť si situáciu, ktorá bola spúšťačom, a nanovo ju prežiť. Integrovať.
A tak sa človek vydáva na cestu do labyrintu svojho vnútra. Vracia sa do detstva, kde sa brodí močarinami všetkých neprávostí a krívd, ktoré sa mu udiali. Všetkých urážok, ktorých sa mu dostalo. Skúma, obracia a rozpitváva každú potenciálnu udalosť, kde by bolo možné nájsť zdroj toho, prečo dnes nie je schopný úsmevu. A tak sa človek stáva archeológom vlastného vnútra, do ktorého zvádza hlbinné výpravy. Výpravy do minulosti.
A potom je tu jedno mladé dievča. Nebola ani v dospelom veku tak, ako ho definuje dnešná spoločnosť, keď jej oznámili, že jej nemanželské dieťa prežije. Nemôže byť väčšej bolesti pre matku ako fakt, že jej dieťa zomrie a ona bude bezmocným svedkom tejto straty. Nič nie je viac proti prirodzenosti ako to, že rodičia pochovajú svoje deti.
Krajinu, v ktorej žili, museli tajne opustiť. To všetko zázemie, ktoré sa im podarilo za tie roky vybudovať – bezpečný domov, priateľov a rodinu –, o toto všetko razom prišli. Všetko, čo si mohli zobrať, niesol jeden somár. Mladá mamička prvorodička so svojím dieťaťom a jeho otčimom stratili všetku bezpečnosť a istotu a ocitli sa na ceste do neznáma. Bez smartfónov, platobných kariet a sociálnych sietí.
Dieťa rástlo, v krajine nastal pokoj, a tak mohli opäť prísť do svojej domoviny. Život sa vrátil do normálnych koľají, keď jedného dňa sa ich jediný syn stratil. Nikto nevedel, kde je, až pokým ho vysilení nenašli spokojne sedieť v dome svojho otca. Ani sa nesprával previnilo. Nezdieľal s vystrašenou matkou jej bolestivé pocity.
Napokon, aby toho všetkého nebolo málo, táto matka hľadela do krvavej tváre svojho syna, ktorého viedli na popravu. Nikomu nič zlé neurobil, a aj tak musel niesť niekoľko desiatok kíl ťažké drevo. Iba ona, matka, skutočne videla, čím prechádza. Iba ona si všimla, ako sa triesky z dreva vnárajú pod jeho doráňanú pokožku. Iba ona ako matka videla to, čo si žiaden z jeho priateľov nemohol všimnúť.
O chvíľu už stála pri tom, ako do výšky zdvihli jej syna. Ako sa mu posmievali a ako on bezbranne s otvorenou náručou znášal tento nepochopiteľný údel.
Bola svedkom toho, ako jej synovi vojak prebodol hruď. Hľadela na telo, ktoré ona zavíjala do plienok a o ktoré sa toľké roky starala. To telo jej syna bolo teraz telom pokrytým stovkami rán. A toto telo neopustila, až pokým ich nerozdelil kameň zapečaťujúci hrob. Hrob jej jediného syna.
Príbeh tejto ženy by mohol byť učebnicovým príkladom na štúdium traumy. Nejeden psychológ by oprávnene mohol urobiť nad týmto prípadom svoju habilitačnú prácu. A na otázku, ako pomôcť takejto žene, by iste poznamenal: „To bude nadlho…“ a mal by pravdu.
Ale táto žena matka nám ukázala inú cestu a napokon namiesto do terapeutického kresla si zasadla na trón nebeského kráľovstva. Jej život bol plný učebnicových zranení, ktoré by zamestnali nejeden kolektív terapeutov, ona však namiesto toho, aby sa zapodievala sebou a svojimi traumami, sa venovala Spasiteľovi. Nezvolila si cestu sebapoznania, ale cestu sebazabúdania. Namiesto sebanachádzania sa rozhodla pre sebastrácanie.
Začalo sa to tým najodvážnejším manifestom v dejinách človeka: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Jeden múdry kňaz mi povedal, že tam tkvela jej sila. Ona bola služobnicou. A služobnica nehľadí na záujem svoj, ale hľadá vôľu svojho Pána. A tam pramenila sila Matky, tam každá trauma stratila svoju moc.
Namiesto introspekcie praktizovala teospekciu. Namiesto toho, aby hľadala krivdy, počúvala Boha. A Kristus neprišiel na to, aby nás naučil zložitým analýzam našej minulosti či ponorom do vlastného vnútra, ale prišiel nám povedať jednoduché: „Ja som cesta, pravda a život.“ Neprišiel preto, aby tvoje problémy objavil, analyzoval a integroval, ale aby tvoj pohľad obrátil z tvojich tráum, z teba na Neho. A Panna Mária je výsledkom toho pohľadu.
