„Slovák je ubolený, najradšej má svoju matičku a Pannu Máriu najradšej ctí jak Sedmiboľastnú Matičku, tak že ešte i v rúchu jej ustálená je slovenská farba: biely ručník, modrý plášť, červený odev,“ opísal začiatkom 20. storočia úctu k Sedembolestnej Panne Márii jej známy šíriteľ vajnorský farár Ferdiš Juriga.
Významnú medzníkom tejto úcty je rok 1927, keď pápež Pius XI. vyhovel žiadosti slovenských biskupov a dekrétom Celebre apud slovaccham gentem (Slávna u slovenského národa) oficiálne dovolil uctievanie Sedembolestnej Panny Márie ako patrónky Slovenska a Slovákov.
Stalo sa tak presne 200 rokov po tom, ako jeho predchodca Benedikt XIII. umožnil jej úctu všeobecne v celej Cirkvi a jej sviatok stanovil na piatok pred Veľkým piatkom.
Okrem toho zaviedol pápež Pius VII. ako poďakovanie za vyslobodenie z Napoleonovej internácie ešte jeden termín sviatku na tretiu septembrovú nedeľu, ktorý o sto rokov neskôr Pius X. preniesol na dnešný 15. september. Po reforme liturgického kalendára v roku 1969 zostal už len septembrový termín.
Cesta k siedmim bolestiam
Korene úcty k Panne Márii nájdeme pri jej Synovi. Čo sa týka nášho prostredia, pomerne známym je stručný opis miesta posledného odpočinku svätého Metoda, ktorý bol pochovaný v hlavnom (sobornom) chráme na Veľkej Morave „na ľavej strane za oltárom svätej Bohorodičky“. Keby Proložné (synaxárové, krátke) životy Konštantína a Metoda prezradili aj miesto a titul chrámu, možno by dnes odborníkom ušetrili špekulácie a hypotézy o mieste Metodovho hrobu.
Každopádne však tento údaj dosvedčuje mariánsku úctu na Veľkej Morave. Zmienku si zasluhuje aj Uhorsko, ktoré sa vďaka svätému Štefanovi a jeho Regnum Marianum môže pýšiť európskym prvenstvom, čo sa týka zasvätenia či zverenia sa pod ochranu Panny Márie. Aspekt Márie ako Bolestnej Matky sa objavil v 12. storočí a teologicky je spojený s menom svätého Bernarda z Clairvaux, ktorý sa pri kontemplovaní fyzického utrpenia Ježiša Krista zameral aj na vnútorné utrpenie jeho Matky a vníma ich ako jednotný celok.
Prvý známy oltár, ktorý bol zasvätený Bolestnej Matke Božej, pochádza z roku 1221 a bol v nemeckom cisterciánskom kláštore Schönau v biskupstve Würzburg. O rozšírenie úcty k Bolestnej Matke sa postarala najmä rehoľa servitov. Na ich začiatku pritom nestálo sedem bolestí, ale sedem florentských kupcov, ktorí sa začiatkom roka 1233 rozhodli, že chcú svoj život úplne zasvätiť službe Bohu a ľuďom podľa vzoru Panny Márie.
Pri vyobrazovaní Mater Dolorosa spočiatku „zdobil“ Máriino srdce jeden meč podľa biblického Simeonovho proroctva (Lk 2,35); neskôr ich bolo päť podľa piatich Kristových rán a napokon ich počet stúpol na sedem ako symbol plnosti bolestí Bohorodičky. Počet bolestí však miestami dosahoval až číslo 50.
Zoznam dnešných siedmich bolestí Panny Márie sa spomína v roku 1491: 1. Obriezka Ježiša v chráme spojená aj s proroctvom Simeona; 2. Útek do Egypta; 3. Hľadanie dvanásťročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme; 4. Uväznenie a umučenie; 5. Ukrižovanie; 6. Snímanie z kríža; 7. Pochovanie. O úcte Sedembolestnej Bohorodičky na Slovensku hovorí aj počet zasvätených chrámov, ktorý predstavuje s počtom 93 kostolov tretiu priečku v počte mariánskych patrocínií. (Kaplniek sú odhadom stovky.) Nepochybne najznámejšou je Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, kde sa každoročne koná národná púť.
Sedemradostná
Ako protipól k barokovému kultu bolesti sa vyvinul kult radosti. Bolestné udalosti zo života Ježiša a jeho Matky mali vyvážiť tie radostné. V 18. storočí sa radostný aspekt zdôraznil najmä v súvislosti so sviatkom Narodenia Bohorodičky 8. septembra. V tejto línii schválil pápež Benedikt XIV. na žiadosť portugalského kráľa Jána V. v roku 1745 sviatok Siedmich radostí Panny Márie, ktorý sa slávil v nedeľu po 4. júli, ale mal len súkromný charakter.
Konkrétne radosti sa opäť spájali s biblickými udalosťami: 1. Anjelovo zvestovanie Márii, že sa stane Matkou Spasiteľa; 2. Porodenie Syna bez porušenia panenstva; 3. Klaňanie sa mudrcov z Východu Ježišovi Kristovi a obdarovanie darmi; 4. Nájdenie strateného Syna po troch dňoch v Chráme; 5. Zjavenie zmŕtvychvstalého Syna; 6. Vystúpenie Syna na nebesia. 7. Zoslanie Ducha Svätého Márii a apoštolom; (Podľa inej verzie: Nanebovzatie Panny Márie).
Spolutrpiaca
Kým latinská tradícia zaviedla sviatky, ktoré oslavujú atribúty Boha a Bohorodičky, pre kresťanský Východ je typická oslava konkrétnej udalosti z dejín spásy: zvestovanie, narodenie, stretnutie, ukrižovanie, vzkriesenie… Aj preto je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky (východný pendant Sedembolestnej) v oficiálnom liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku záležitosťou posledných desaťročí a jeho zavedenie treba vnímať ako následok latinského vplyvu, ktorému sa oveľa skôr otvorila ľudová zbožnosť.
Okrem „západného“ výberu liturgických čítaní zo Svätého písma o tom jasne svedčí aj nešikovné umiestnenie sviatku na desiatu sobotu po Veľkej noci, keď po ukončení paschálneho cyklu (Nedeľa všetkých svätých) sme znova postavení na Golgotu a sledujeme spolu s Bohorodičkou Kristovu agóniu na kríži. Za zmienku stojí aj rozdielne vnímanie Bohorodičky ako Bolestnej Matky.
V západnom kresťanstve je Bolestná Panna Mária predstavovaná ako vyrovnaná žena, ktorá pod krížom posilňovaná hrdinskou vierou stojí (Stabat Mater). „Byzantská tradícia vidí Bohorodičku ako typickú ženu Orientu. Pri strate toho najdrahšieho, čo mala, svojho jediného Syna, hlasno plače a narieka, kvíli, omdlieva, rozpustí si aj vlasy a nechce sa vzdialiť od Kristovho hrobu, ale túži zostúpiť s ním do podsvetia,“ píše gréckokatolícky kňaz ThDr. Marko Durlák. Vyvážením bolestí Presvätej Bohorodičky je populárna mariánska modlitba akatist, v ktorej sa neustále opakuje zvolanie „Raduj sa!“. Rovnakým pozdravom anjela začína východný kresťan aj modlitbu, ktorú západný kresťan uvádza slovami „Zdravas Mária“.
Hoci kresťania rôznych národov a obradov kladú svoj typický akcent pri vnímaní Presvätej Bohorodičky, spoločným menovateľom všetkých je predsa len jedno slovo: milujúca.
