„Hudba vyjadruje to, čo sa nedá vysloviť, ale o čom sa nedá ani mlčať,“ napísal svojho času Victor Hugo. Hudba je tak ako reč nástrojom medziľudskej komunikácie. Ale v porovnaní s rečou má hudba univerzálnejší charakter.
Dodnes nie je celkom jasné, či má spev svoj pôvod v autonómnej schopnosti človeka, alebo vznikol ako pozorovanie a napodobňovanie zvukov prostredia. Spev bol počas stáročí klasickou formou, ako sa prednášali poetické texty. Dôvod bol práve v tom, že spôsob spevu nechal vyniknúť text, zdôrazňoval ho a robil pre poslucháčov zrozumiteľnejším.
Všeobecne môžeme povedať, že hudba spĺňa viaceré funkcie. Vyjadruje city i nádej. Hudba môže osloviť človeka v jeho najhlbšom vnútri. Môže vyjadriť i vyvolať celú paletu emócií od smútku až po radosť. Hudba má v sebe potenciál pozdvihnúť, upokojiť, darovať nádej. Má teda akúsi funkciu emocionálnej kompenzácie.
Hudba môže zmierniť alebo celkom odstrániť pocit samoty, pomáha pri zvládaní konfliktov. Vie uvoľniť, stimulovať i zabaviť. Spev nám pomáha premeniť negatívne emócie na pozitívne, čím podporuje sebadôveru, ale aj vlastnú zodpovednosť.
Ďalšou vlastnosťou hudby je, že dokáže vytvoriť spoločenstvo. Keď ľudia spolu spievajú, spájajú sa medzi sebou intímnym spôsobom, hoci si to nemusia ani jasne uvedomovať. Hudba pôsobí harmóniu, má schopnosť spojiť ľudí rôznych kultúr a jazykov.
Hudba môže ďalej podporiť pocit spolupatričnosti, čo dáva vnútornú stabilitu. Napríklad pri speve národnej hymny pred športovým zápasom alebo keď spievame niekomu na narodeninovej slávnosti „na mnoho rokov“. Hudba a pieseň teda patrí k oslave, umocňuje jej prežívanie. V konečnom dôsledku hudba podporuje prežívanie vlastnej hodnoty i vzájomnosti.
A napokon hudba nám umožňuje prekračovať hranice smerom k „niečomu“, čo nás presahuje. Otvára náš vnútorný zrak pre zmysel, ktorý je mimo nás, ale je zároveň prítomný. V istom zmysle sa dá povedať, že hudba nás vyťahuje z prežívania času. Funkcia hudobnej komunikácie by sa dala najlepšie vysvetliť pomocou vzájomnej hry sonancia – resonancia. Každá tón je vyvolaný a ďalej prenášaný určitými vibráciami. Ak narazí na predmet s kapacitou rovnakých vibrácií, začne tento predmet vibrovať tiež, a tak je tento tón prijatý a zosilnený.
A tento fyzikálny jav môžeme ako obraz veľmi pekne a jasne preniesť aj na naše medziľudské vzťahy. Nie nadarmo hovorievame, že sme s niekým na jednej vlnovej dĺžke. Byť s niekým zladený je vyjadrením toho, že si s ním dobre rozumieme. A práve k tomuto porozumeniu chce prispieť hudba.
Z tohto pozadia sa teraz pozrime, akú úlohu má hudba v kulte. Čo sa týka tejto oblasti, v každej dobe patrili k vyjadrovacím prostriedkom kultu práve hudba a spev. Peknou hudbou chceli ľudia vplývať na dobrých duchov, hlasná hudba zas mala za cieľ odstrašiť a odohnať démonov. Dôležitú úlohu tu zohrávala predstava, že bohovia dokážu hudbu počuť a nechať sa ňou ovplyvniť.
Starý zákon prináša iný pohľad. Boh Izraela sa nenechá hudbou ani omámiť, ani prinútiť ku konaniu či inak ovplyvniť. Napriek tomu bola hudba pevnou súčasťou každej bohoslužby, na ktorú sa ľudia schádzali. Dobrým príkladom sú žalmy a iné biblické spevy, ktoré sa používajú viac ako 3000 rokov. Aj v Ježišovej dobe bol spev pevnou súčasťou bohoslužobného života a vyslovene sa spomína v živote Pána Ježiša a jeho apoštolov.
Ako účastník židovských bohoslužieb Ježiš spieval. V Nazarete vošiel do synagógy a čítal z Knihy proroka Izaiáša, takže jeho text spieval. Prijímal pozvanie na svadbu a hostiny, kde sa spievalo. Spievalo sa aj pri Poslednej večeri – bol to spev alelujových žalmov. Ak by texty nespieval, ťažko by ich mohol podľa vtedajších pravidiel vôbec čítať.
Vychádzajúc zo Svätého písma môžeme teda vyjadriť názor, že ak chce byť aj dnes Cirkev autentická v napodobňovaní Krista, potom je prirodzene Cirkvou spievajúcou. Tento názor rozvíja aj cirkevná tradícia: „Kto spieva, dvakrát sa modlí,“ znie výrok, ktorý sa pripisuje svätému Augustínovi. Ak ho budeme vnímať v kontexte výroku ďalšieho západného otca svätého Hieronyma: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista,“ dôjdeme k záveru, že spev (obzvlášť biblických textov) je jednou z najkratších i najkrajších ciest k poznaniu Boha.
Hudba a spev dokážu odkryť často viac ako slová. Preto sa význam spevu zdôrazňoval aj v mníšskom živote, pričom sa mníchom radilo: „Nech duchovný spev je v tvojich ústach a uľahčuje ti bremeno pokušení, ktoré prichádzajú.“
Spev je tiež spôsobom, ako spoločne „hovoriť“, keď sa stretne väčšie množstvo ľudí. Spev vytvára spoločenstvo. Keď človek spieva pri bohoslužbe, dejú sa prinajmenej dve veci: vyjadruje sa osobne ako indivíduum a zároveň sa zlaďuje s iným človekom, ktorý sa do spevu zapája. Takýmto spôsobom sa tak vlastne z indivíduí vytvára sláviace spoločenstvo.
Okrem toho znamená spoločný spev vzájomné posilnenie a prehĺbenie vo viere. V rámci spoločenského rozmeru však nie je potlačený ani osobný prvok. Ten sa prejaví najmä pri viachlasnom speve, keď sa viacero rôznych hlasov snaží vytvoriť nádhernú harmóniu.
Ďalším prvok hudby v liturgii je, že poukazuje na realitu neba, ktoré je odjakživa spájané s nádherným spevom anjelov. Svätá Hildegarda z Bingenu napísala, že v hudbe zanechal Boh človeku spomienku na stratený raj. Svätý Augustín zasa označil hudbu za Boží dar: „Ona je počuteľný obraz nepočuteľného praobrazu.“ Táto veta poskytuje základ hudby v jej liturgickej podobe.
Hudba chce odovzdať tušenie nevysloviteľného a prepožičať mu svoj hlas ako odev. Ona spája srdce s Bohom, našu konečnosť s Nekonečným. Často sa pripomína, že spevom pri bohoslužbe môžeme ochutnať nebo už tu na zemi. A zároveň sa tu spomína skúsenosť, že tam, kde sa človek stretáva s Bohom, tam často slová nestačia.
