Nejeden kňaz je v pastoračnej praxi konfrontovaný s otázkou, ktorá sa môže javiť ako prebytočná, ak by neodrážala reálnu požiadavku: môže Cirkev umožniť kresťanský pohreb človeku, ktorý sa s ňou počas života verejne rozišiel a nevrátil?
Táto otázka sa v posledných dňoch opäť dostala na mediálny pretras v súvislosti s dvoma prípadmi z Talianska. V priebehu niekoľkých dní tam cirkevní predstavitelia zasiahli proti pohrebom dvoch mužov, ktorí zastávali vysoké funkcie v slobodomurárskych lóžach. V oboch prípadoch zasiahla diecézna autorita.
Zasiahol pápežov vikár
Prvý prípad sa odohral v Ríme. Na 7. augusta bol v kostole Santa Maria in Montesanto na Piazza del Popolo naplánovaný pohreb 88-ročného Bruna Battistiho d’Amaria, známeho hudobníka, ktorý spolupracoval aj s filmovým skladateľom Enniom Morriconem.
Kostol je známy ako takzvaný kostol umelcov a spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by s pohrebom mal byť problém.
Situácia sa zmenila po tom, čo taliansky Veľký Orient, jedna z hlavných slobodomurárskych organizácií v krajine, po hudobníkovej smrti verejne oznámil jeho členstvo v lóži. Nešlo pritom iba o radového člena. Organizácia uviedla aj viaceré vysoké funkcie, ktoré počas života zastával, vrátane predsedníckej funkcie v rámci slobodomurárskej štruktúry v Laziu.
Rektor kostola Antonio Staglianò následne kontaktoval kardinála Baldassarra Reinu, generálneho vikára pápeža pre Rímsku diecézu. Po konzultácii s právnym oddelením diecézy bolo rozhodnuté, že pohrebná omša sa v kostole konať nebude.
Ctihodný majster
O niekoľko dní neskôr sa podobná situácia zopakovala v diecéze Ventimiglia-San Remo.
V kostole San Marco v Camporosso sa mal 8. augusta konať pohreb Maria Tarducciho. Aj v tomto prípade sa až po naplánovaní pohrebu ukázalo, že zosnulý bol členom slobodomurárskej lóže a dokonca zastával funkciu jej ctihodného majstra.
O jeho členstve sa diecézny biskup Antonio Suetta dozvedel z miestnych médií a verejných parte. Po konzultácii s rodinou zosnulého a miestnym farárom rozhodol, že cirkevný pohreb sa konať nebude. Ako dôvod uviedol kánon 1184 Kódexu kánonického práva.
Dva nezávislé prípady mali spoločného menovateľa: odmietnutie pohrebu človeka, ktorého život bol v príkrom rozpore s učením Cirkvi.
1184
Kánon 1184 Kódexu kánonického práva uvádza konkrétne situácie, keď má byť človeku cirkevný pohreb odopretý.
Hovorí o notorických odpadlíkoch od viery, heretikoch a schizmatikoch. Spomína tiež iných verejných hriešnikov, ktorým by cirkevný pohreb nemohol byť udelený bez verejného pohoršenia veriacich.
Práve posledná formulácia je dôležitá aj pre pochopenie talianskych prípadov.
Z verejných vyjadrení totiž nie je úplne jasné, či diecézy zaradili členstvo v slobodomurárskej lóži priamo pod kategóriu odpadlíctva či herézy, alebo išlo o kategóriu verejného hriešnika, pri ktorom by cirkevný pohreb mohol vyvolať pohoršenie.
Problém slobodomurárstva
Postoj Katolíckej cirkvi k slobodomurárstvu má svoju históriu.
Cirkev zakázala katolíkom vstupovať do slobodomurárskych organizácií už v roku 1738, keď pápež Klement XII. odsúdil slobodomurárstvo a v priebehu nasledujúcich storočí tento postoj opakovane potvrdzovali ďalší pápeži. Zaujímavé je, že samotný Kódex kánonického práva z roku 1983 už slobodomurárstvo výslovne nespomína tak ako predchádzajúci Kódex z roku 1917. Túto skutočnosť niektorí interpretovali ako zmiernenie postoja Cirkvi. Dokumenty Svätej stolice však takýto výklad nepotvrdili.
Cirkev odmieta slobodomurárstvo predovšetkým preto, že jeho základné filozofické a náboženské princípy považuje za nezlučiteľné s kresťanskou vierou. Slobodomurárska predstava „Veľkého architekta vesmíru“ umožňuje veľmi rozdielne predstavy o Bohu, zatiaľ čo kresťanstvo vyznáva konkrétneho osobného Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi.
Problémom je aj náboženský relativizmus, podľa ktorého môžu vedľa seba stáť rôzne náboženské presvedčenia bez uznania jedinečnosti Kristovho zjavenia. Katolícka viera však tvrdí, že pravda nie je výsledkom ľudského konsenzu či samotného rozumu, ale že Boh sa skutočne zjavil a toto zjavenie má objektívny obsah. Slobodomurárske chápanie človeka a jeho rozumu ako základného meradla morálneho a spoločenského poriadku je preto podľa Cirkvi nezlučiteľné s prvenstvom Boha a jeho zjavenia.
Cirkev vidí problém aj v slobodomurárskych rituáloch, prísahách, iniciačných stupňoch a záväzkoch mlčanlivosti, ktoré vytvárajú osobitný systém príslušnosti a symboliky. Historicky sa navyše viaceré slobodomurárske prúdy dostávali do otvoreného konfliktu s Cirkvou a podporovali programy smerujúce k obmedzeniu jej spoločenského a verejného pôsobenia.
Podstatou dnešného katolíckeho postoja však nie sú konšpiračné predstavy o tajnom ovládaní sveta, ale rozpor medzi slobodomurárskou filozofiou a základnými článkami kresťanskej viery. Preto ani dobročinnosť, tolerancia či dôraz na osobný rozvoj, ktoré slobodomurári deklarujú, podľa Cirkvi neodstraňujú tento zásadný vieroučný problém. Vatikán preto aj v roku 2023 potvrdil, že členstvo katolíkov v slobodomurárskych lóžach zostáva zakázané a veriaci, ktorí sa k nim vedome pridajú, sa nachádzajú v stave ťažkého hriechu.Začiatok formulára
Spodná časť formulára
A čo kresťanský pohreb?
Uzavrime teda kruh. Cirkevný pohreb nie je iba spoločenským obradom rozlúčky so zosnulým. Je verejným liturgickým úkonom Cirkvi. Preto môže vzniknúť situácia, keď dospeje k záveru, že jeho slávenie by bolo v rozpore s tým, čo človek počas života verejne vyznával a deklaroval.
V talianskych prípadoch je pritom pozoruhodné, že rozhodnutie nebolo ponechané iba na miestneho kňaza. V Ríme sa do veci zapojil pápežov vikár a v Camporosso diecézny biskup. V druhom prípade navyše diecéza uviedla, že biskup rozhodnutie konzultoval s rodinou zosnulého aj s farárom.
To je dôležitý pastoračný moment. Odopretie pohrebu nie je maličkosť. Nie je to trest, ktorý môže kňaz udeliť podľa vlastného uváženia. Ide o veľmi vážne rozhodnutie, ktoré zasahuje nielen zosnulého, ale predovšetkým jeho rodinu a celé miestne spoločenstvo.
A preto je namieste veľká rozvážnosť.
Posledné slovo
Ako kňaz si pri takýchto situáciách uvedomujem ešte jednu vec: za každým paragrafom je príbeh jedinečného človeka. Zrejme nie náhodou sa Kódex kánonického práva končí zásadnou poznámkou o potrebe „mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.“ ( c. 1752 CIC)
Rozhodnutie o odmietnutí cirkevného pohrebu nie je rozsudkom nad večným údelom človeka. Cirkevné autority môžu za určitých okolností povedať: tento verejný obrad nebudeme sláviť. Nemôžu však s istotou povedať: vieme presne, čo sa odohralo medzi týmto človekom a Bohom v poslednom okamihu jeho života.
A možno práve preto je otázka „Kedy odoprieť kresťanský pohreb?“ oveľa vážnejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Nejde iba o to, čo povoľujú alebo zakazujú cirkevné kánony. Talianske prípady oprášili starú, ale stále aktuálnu otázku: má Cirkev pri smrti človeka citlivo mlčať o jeho verejnom odmietnutí viery len preto, aby sa nikoho nedotkla?
Alebo má byť aj pri rakve pravdivá?
Napätie medzi týmito dvoma pólmi robí z otázky kresťanského pohrebu jednu z najťažších pastoračných situácií, s akými sa nielen kňaz môže stretnúť.
