Sedem desaťročí pracoval vo Vatikáne, zažil osem pontifikátov, Druhý vatikánsky koncil aj voľbu Benedikta XVI. Teraz porozprával o tom, čo sa odohráva za múrmi Apoštolského paláca. Monsignor Karel Kasteel spomína na tajnú chodbu, napätie medzi pápežom Františkom a kúriou, ale aj na záhadnú smrť Jána Pavla I.
Keď v roku 1956 prišiel mladý holandský kňaz Karel Kasteel do Ríma, na Petrovom stolci sedel Pius XII. Taliansko sa ešte spamätávalo z druhej svetovej vojny, v uliciach bolo veľa chudobných a Vatikán denne rozdával chlieb ľuďom, ktorí si ho nemohli dovoliť kúpiť.
Dnes má za sebou približne sedemdesiat rokov služby Svätej stolici. Zažil pontifikáty Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II., Benedikta XVI., Františka aj Leva XIV.
V rozhovore pre Catholic News Service sa vrátil k udalostiam, ktoré pozná z vlastnej skúsenosti. Hovoril o konkláve, cirkevných reformách, pápežských rozhodnutiach i príbehoch, ktoré sa vo Vatikáne rozprávajú celé desaťročia. A niektoré jeho spomienky pripomínajú scény z dobrodružného filmu.
Tajná chodba za skriňou. Problém, ktorý nikto nečakal
Jednu z najpozoruhodnejších príhod zažil Kasteel pri prípravách konkláve v roku 2005, na ktorom bol zvolený Benedikt XVI.
Po smrti Jána Pavla II. boli pápežské priestory uzavreté a zabezpečené. Za Kasteelom však prišiel veliteľ Švajčiarskej gardy s nezvyčajnou správou. Akýsi muž sa naliehavo dožadoval stretnutia, hoci nikto nevedel, kto vlastne je.
Ukázalo sa, že ide o človeka, ktorý sa staral o kvety na terase nad pápežským apartmánom. Mal vážny problém. Keďže apartmán bol zapečatený, nemohol sa dostať k rastlinám. Obával sa, že kým bude zvolený nový pápež, všetky kvety vyschnú.
Kasteel začal hľadať riešenie. Napokon sa obrátil na človeka, ktorý dôverne poznal Apoštolský palác.
Ten mu prezradil, že za obrovskou starou skriňou, pri ktorej zvykol stáť člen Švajčiarskej gardy, sa nachádza skrytý priechod. Údajne pochádzal ešte zo stredoveku a umožňoval dostať sa na strechu bez vstupu do pápežského apartmánu.
„Ak sa vám podarí tú skriňu posunúť, nájdete tam tajnú chodbu,“ spomína Kasteel na radu, ktorú dostal.
Príhoda podľa neho ukazuje, aký komplikovaný je Apoštolský palác. Jednotlivé budovy vznikali v rozličných obdobiach, niektoré chodby boli časom uzavreté a ďalšie sa prestali používať.
Dokonca ani ľudia, ktorí vo Vatikáne pracujú celé desaťročia, nemusia poznať všetky jeho zákutia.
Vo Vatikáne stretol viac svätých ľudí než zla
Otec Kasteel komentuje aj rozšírenú predstavu, že Vatikán je predovšetkým miestom tajomstiev, intríg a mocenských zápasov. Takýto obraz podľa neho nezodpovedá tomu, čo počas svojej služby zažil.
Pripúšťa, že vo Vatikáne dochádza k chybám a nie všetci pracovníci konajú správne. Zároveň však upozorňuje, že verejnosť sa zvyčajne dozvie najmä o škandáloch.
O každodennej práci mnohých ľudí sa hovorí oveľa menej. Spomína kňazov, rehoľné sestry, laikov, biskupov aj záhradníkov, ktorí podľa neho pracujú od rána do večera, niekedy dokonca v noci, bez väčšieho uznania.
„Stretol som v Rímskej kúrii veľmi veľa svätých ľudí,“ hovorí.
Podobne ako rodičia, ktorí sa celé roky obetujú pre svoje deti bez toho, aby im niekto ďakoval, aj mnohí pracovníci Vatikánu podľa neho vykonávajú nenápadnú, ale dôležitú službu.
Za jednu zo základných zásad práce v kúrii označuje staré pravidlo: Nikdy neuviesť pápeža do omylu. Úlohou spolupracovníkov totiž nie je presadzovať vlastné predstavy, ale poskytnúť Svätému Otcovi čo najlepšie informácie, aby sa mohol správne rozhodnúť.
Matka Tereza a Rím, v ktorom bol aj kúsok čokolády luxusom
Spomienky Mons Kasteela siahajú do čias, keď bolo povojnové Taliansko ešte veľmi chudobné. V roku 1956 nebolo jednoduché kúpiť ani čokoládu. Mnohí obyvatelia Ríma zápasili s nedostatkom základných potrieb.
Jeho predstavený mu preto odporučil, aby sa osobne zoznámil s chudobnými ľuďmi v meste. Neskôr sa stretával aj s Matkou Terezou z Kalkaty.
Jej kongregácia Misionárok lásky patrila do pôsobnosti vtedajšej Kongregácie pre šírenie viery, v ktorej pracoval. Keďže ovládal angličtinu a jeho nadriadený kardinál nie, často dostával za úlohu komunikovať s Matkou Terezou.
Vďaka tomu ju spoznal osobne a opakovane s ňou spolupracoval.
Druhý vatikánsky koncil zažil každý deň
Osobitné miesto v spomienkach otca Kasteela patrí Druhému vatikánskemu koncilu. Keď Ján XXIII. v januári 1959 oznámil jeho zvolanie v Bazilike svätého Pavla za hradbami, otec Kasteel bol podľa vlastných slov prítomný.
Neskôr pomáhal pri organizácii koncilu a tvrdí, že sa na jeho priebehu zúčastňoval každý deň. Spomína na intenzívne diskusie medzi biskupmi. Jedni požadovali výraznejšie zmeny, druhí upozorňovali na potrebu opatrnosti.
Podľa otca Kasteela nebolo jednoduché nájsť medzi týmito postojmi rovnováhu.
Zároveň pripomína, že Cirkev už pred koncilom čelila vážnym spoločenským zmenám. Vo svojom rodnom Holandsku pozoroval, ako sa ľudia po presťahovaní z tradičných katolíckych oblastí do veľkých miest postupne vzďaľovali od viery.
Koncil preto nevníma ako zbytočné narušenie dovtedajšieho života Cirkvi, ale ako jej potrebnú odpoveď na meniaci sa svet.
Neznamená to však, že všetky následné zmeny považuje za správne. Otvorene priznáva, že v mene koncilu dochádzalo aj k zneužívaniu reforiem a k rozhodnutiam, ktoré podľa neho nemali byť prijaté.
František a kúria: Napätie skutočne existovalo
Súčasťou rozhovoru je aj Kasteelovo hodnotenie vzťahov medzi pápežom Františkom a Rímskou kúriou.
Na otázku, či medzi nimi existovalo napätie, odpovedá kladne. Vysvetľuje, že František prišiel do Ríma s odlišnou skúsenosťou než jeho predchodca Benedikt XVI.
Benedikt pred zvolením za pápeža pracoval v Ríme celé desaťročia. Poznal úrady, ich fungovanie aj mnohých zamestnancov. František však prišiel z Latinskej Ameriky, kde sa formoval jeho pohľad na Cirkev a jej potreby.
Mons. Kasteel pripúšťa, že určitý čas trvalo, kým sa nový pápež a jeho spolupracovníci naučili vzájomne rozumieť.
Problémy mohli vzniknúť napríklad pri personálnych rozhodnutiach. Pápež podľa neho nemusí vždy poznať všetky okolnosti týkajúce sa človeka, ktorého má vymenovať do určitej funkcie.
Ak sa neskôr ukáže, že rozhodnutie nebolo správne, môže to vyvolať frustráciu a nedôveru. Spomína aj príhodu, keď pápež František začul dvoch záhradníkov a jeden druhému povedal, aby niečo pápežovi neprezradil.
Svätému Otcovi sa to nepáčilo. Podľa otca Kasteela opakovane zdôrazňoval, že chce počuť, čo si ľudia skutočne myslia.
Napriek napätiu však otec Kasteel nehovorí o pontifikáte pápeža Františka odmietavo. Oceňuje jeho úsilie a pripomína, že tak pápeži, ako aj ich spolupracovníci môžu robiť chyby.
Zomrel Ján Pavol I. prirodzenou smrťou?
Otec Kasteel sa dotkol aj jednej z najznámejších vatikánskych záhad.
Ján Pavol I. zomrel v septembri 1978 po iba 33 dňoch pontifikátu. Jeho náhla smrť sa stala predmetom mnohých špekulácií a konšpiračných teórií.
Mons. Kasteel však jednoznačne odmieta predstavu, že by pápež zomrel násilnou smrťou. Svoje presvedčenie opiera o osobné spomienky a informácie, ktoré získal od ľudí z pápežovho okolia.
Tvrdí, že Ján Pavol I. mal zdravotné problémy už pred svojím zvolením. Spomína aj osobné stretnutie s kardinálom Albinom Lucianim krátko pred konkláve. Spoločne sa modlili breviár a Luciani navrhol, aby sa ho modlili po anglicky, pretože si chcel zlepšiť znalosť jazyka.
Otec Kasteel si podľa vlastných slov už vtedy všimol, že budúci pápež nevyzeral celkom zdravo. Neskôr sa o okolnostiach jeho smrti rozprával aj s Johnom Mageeom, jedným z osobných sekretárov Jána Pavla I., ktorého poznal z predchádzajúcej spolupráce.
Špióni vo Vatikáne?
Otec Kasteel sa venuje aj otázke možnej prítomnosti špiónov a tajných agentov vo Vatikáne. Nevylučuje, že sa tam niekedy mohli nachádzať, no tvrdí, že počas svojej služby nič také osobne nezaznamenal.
Pripomína pritom, že záujem spravodajských služieb o Svätú stolicu nie je ničím novým.
Už počas druhej svetovej vojny sa podľa neho rôzne štáty usilovali získavať informácie o tom, čo sa vo Vatikáne odohráva.
Pápež totiž nie je iba duchovnou autoritou. Je aj osobnosťou, ktorej postoje sledujú svetoví lídri.
Otec Kasteel však odmieta predstavu, že by tajné spoločnosti alebo skryté mocenské skupiny určovali každodenný život Rímskej kúrie.
Opakovane zdôrazňuje, že počas sedemdesiatich rokov videl vo Vatikáne oveľa viac obetavosti a svätosti než zlého konania.
Čo chce dosiahnuť Lev XIV.?
Na otázku, čo považuje za najdôležitejšie úsilie súčasného pápeža, odpovedá otec Kasteel stručne: jednotu Cirkvi.
Podľa neho sa Lev XIV. usiluje aj o mier vo svete a o predchádzanie ozbrojeným konfliktom.
Mnohé diplomatické aktivity pápeža pritom podľa Mons. Kasteela zostávajú mimo pozornosti verejnosti. Vysvetľuje to tým, že niektoré rokovania môžu byť úspešné práve vtedy, keď sa o nich verejne nehovorí.
Pri hodnotení súčasnej Cirkvi odmieta predstavu, že by bola nevyhnutne rozdelenejšia než pred sedemdesiatimi rokmi.
Rozdielne názory podľa neho existovali vždy. Dôležité je, aby kresťania napriek nim dokázali spolupracovať a hľadať spoločnú cestu.
V súvislosti s liturgickými spormi a Bratstvom svätého Pia X. upozorňuje, že rozdelenia nemožno vyriešiť iba odsudzovaním. Za potrebné považuje predovšetkým vzájomné porozumenie a trpezlivý dialóg.
Čo sa za sedemdesiat rokov nezmenilo?
Na záver dostáva otec Kasteel otázku, aké najdôležitejšie poučenie si odnáša zo svojich sedemdesiatich rokov vo Vatikáne.
Jeho odpoveď bola jednoduchá: kontinuita. Zažil osem pápežov, zásadné cirkevné reformy, zmeny v spoločnosti aj v spôsobe fungovania Svätej stolice.
Pápeži prichádzali a odchádzali, menili sa ich spolupracovníci aj priority jednotlivých pontifikátov.
Cirkev však podľa neho zostáva tou istou Cirkvou. Pripomína pritom výrok, ktorý pripisuje Levovi XIV.: „Pápeži odchádzajú, kúria zostáva.“
Nechápe ho ako vyzdvihovanie úradníkov nad pápeža. Chce ním povedať, že Cirkev potrebuje aj ľudí, ktorí uchovávajú skúsenosti, poznajú jej dejiny a zabezpečujú kontinuitu jej služby.
A práve to je skúsenosť, ktorú môže ponúknuť človek, ktorý prišiel do Ríma ešte za Pia XII. a zostal v službe Svätej stolici až do pontifikátu Leva XIV.
