Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxhe Bojaxhiu, sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje v dnešnom Severnom Macedónsku v albánskej katolíckej rodine. Keď mala len osem rokov, zomrel jej otec, no napriek tejto tragédii zostala rodina pevná vo viere. Zároveň to ovplyvnilo Agnesino rozhodnutie zasvätiť svoj život Bohu a službe druhým.
Už v mladom veku vyvolal v nej záujem o misionársku činnosť jezuita Franjo Jambreković, ktorý jej čítaval listy misionárov z Indie. Tieto príbehy v nej prebudili túžbu slúžiť ľuďom v ďalekých krajinách.
Práve jezuiti jej preto sprostredkovali kontakt so sestrami loretánkami (Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie založený Máriou Wardovou) v Írsku, kam odišla ako osemnásťročná. Po trojmesačnej príprave na misie v kláštore Loretto v Rathfarnhame na predmestí Dublinu sa vydala do Indie, kde začala svoj noviciát v Darjeelingu spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Tam prijala rehoľný habit a meno Mária Tereza na počesť svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, patrónky misií.
Po zložení prvých rehoľných sľubov v roku 1931 začala pôsobiť ako učiteľka zemepisu a dejepisu na dievčenskej škole St. Mary’s High School v Kalkate (od roku 2000 Kolkata). O šesť rokov neskôr zložila večné sľuby. Popri vyučovaní študovala a získala magisterský titul. V roku 1944 sa stala riaditeľkou školy. Jej práca bola vážená a uznávaná, no jej srdce túžilo po ešte intenzívnejšej službe tým najodkázanejším.
V roku 1946, keď Matka Tereza mala 36 rokov, bola v Kalkate svedkom krviprelievania a násilia medzi hinduistami a moslimami. Tieto udalosti v nej prebudili hlbokú vnútornú krízu. Počas duchovných cvičení v Dárdžilingu zažila to, čo neskôr nazvala „povolaním v povolaní“: cítila, že Boh ju volá opustiť kláštor a slúžiť chudobným priamo na uliciach Kalkaty.
V januári 1948 požiadala o dovolenie žiť mimo kláštora a venovať sa tým najbiednejším. Opustila svoje doterajšie spoločenstvo a obliekla si biele sárí s modrým okrajom a krížom na ramene, ktoré sa stalo symbolom jej novej misie. V Kalkate absolvovala ošetrovateľský kurz, aby chorým a trpiacim mohla pomáhať čo najlepšie. Následne otvorila svoju prvú školu v chudobnej štvrti Motí Džíl.
Dňa 7. októbra 1950 pápež Pius XII. schválil jej novú Kongregáciu misionárok lásky. K trom tradičným sľubom (chudoba, čistota a poslušnosť) jej členiek pridala ešte štvrtý: horlivú a dobrovoľnú službu tým najchudobnejším z chudobných. Sestry Matky Terezy sa rýchlo rozšírili najprv v Indii a od polovice 60. rokov po celom svete a získali si obdiv a podporu mnohých ľudí.
Ich zakladateľka sa tak stala celosvetovo známou svojou nezištnou prácou pre tých, ktorých ostatní často prehliadali. Jej nasadenie nezostalo bez povšimnutia, o čom svedčí aj množstvo ocenení a vyznamenaní. V roku 1962 jej bol ako prvej cudzinke vôbec udelený za sociálnu prácu tzv. lotosový rad Padma Šrí, jedno z najvyšších indických civilných vyznamenaní. V tom istom roku získala aj Magsajsajovu cenu za mier a medzinárodné porozumenie (nazýva sa aj Nobelovou cenou Ázie).
V januári 1971 ju pápež Pavol VI. vyznamenal Cenou mieru pápeža Jána XXIII.
V roku 1973 dostala vôbec ako prvá Templetonovu cenu „za pokrok v náboženstve“ (nazýva sa aj Nobelovou cenou za náboženstvo). V roku 1979 jej bola udelená Nobelova cena za mier, ktorú venovala chudobným. V prejave pri jej preberaní povedala: „Ceny nie sú pre mňa, ale pre mojich ľudí. Sú pre ľudí, ktorých si konečne niekto všimol.“ V roku 1996 získala ako jedna z mála osôb čestné občianstvo USA.
Matka Tereza bola neúnavnou zástankyňou práva na život. Potraty považovala za „najväčšieho ničiteľa mieru súčasnosti“. Vo svojich prejavoch opakovane zdôrazňovala, že „ak je matka schopná a ochotná zabiť vlastné dieťa, čo bráni tomu, aby som zabila ja teba a ty mňa? Medzi tým nie je žiadny rozdiel.“ Tieto jej slová vyvolali silné reakcie, no zároveň ukazovali na jej pevný postoj k ochrane života od počatia.
V marci 1997 sa Matka Tereza vo veku takmer 87 rokov pre zhoršujúci sa zdravotný stav vzdala vedenia svojej kongregácie. Na jej miesto nastúpila sestra Mária Nírmala Joší MC. Zakladateľka kongregácia zomrela v Kalkate už o pol roka 5. septembra 1997. Smrť tejto nadmieru výnimočnej ženy hlboko zasiahla celý svet. Jej telo vystavili v Kostole svätého Tomáša v Kalkate, kde sa s ňou za týždeň prišli rozlúčiť davy ľudí z celého sveta. Indická vláda jej vystrojila štátny pohreb, čo je pocta, akej sa cudzincom nedostáva.
Po jej smrti pokračuje Kongregácia misionárok lásky v práci začatej svojou zakladateľkou, keď v 140 krajinách sveta pôsobí vyše 5 000 jej členiek vo vyše 750 domoch. V službe im pomáha takmer 400 kňazov z komunity Bratov misionárov lásky i členovia organizácie Laickí misionári lásky.
Cirkevný proces, ktorý sa začal hneď dva roky po jej smrti, viedol k tomu, že už 19. októbra 2003 bola pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásená za blahoslavenú. V roku 2015 pápež František potvrdil druhý zázrak na jej príhovor, čo otvorilo cestu k jej kanonizácii. Matka Tereza bola vyhlásená za svätú 4. septembra 2016 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne.
Liturgická spomienka na svätú Matku Terezu sa slávi 5. septembra, vo výročitý deň jej smrti.
Matka Tereza počas svojho života zavítala aj na Slovensko. Po návšteve Nitry 13. mája 1990 odcestovala v sprievode nitrianskeho biskupa Jána Chryzostoma Korca a biskupa Pavla Hnilicu do Čadce, aby tam otvorila prvý dom misionárok lásky pre chudobných na Slovensku so štyrmi sestrami. (Po ôsmich rokoch sa sestry presťahovali do Žiliny, kde pôsobia dodnes.)
Pri 20. výročí tejto návštevy bolo v Staškove na jej počesť odhalené bronzové súsošie Matky Terezy a Jána Pavla II. Umelecké dielo, ktoré vytvoril akademický sochár Vojtech Pohanka a dokončil jeho syn Peter, je symbolom spojenia dvoch navzájom blízkych významných osobností Katolíckej cirkvi 20. storočia, ktoré svojimi životmi a dielom výrazne ovplyvnili stámilióny ľudí po celom svete.
Misionárky lásky pôsobia aj medzi panelákmi bratislavskej Petržalky v centre Betlehem. V rámci návštevy Slovenska prišiel ich prácu osobne oceniť 13. septembra 2021 pápež František.
Matka Tereza zanechala po sebe dedičstvo lásky a nezištnej služby tým, ktorí boli v spoločnosti prehliadaní a odsúvaní na okraj: chudobným, chorým, opusteným a zomierajúcim. Stala sa symbolom súcitu a nádeje pre celý svet.
