Človek leží na nemocničnom lôžku, prístroje mu pomáhajú dýchať a jeho srdce stále bije. Lekári však rodine oznámia, že zomrel. Ako je to možné? A môže byť takýto človek darcom orgánov? Otázky, ktoré vyvoláva mozgová smrť, nie sú iba medicínske. Dotýkajú sa aj ľudskej dôstojnosti, svedomia a katolíckeho učenia. Slovenskí bioetici sa nimi zaoberali už pred desaťročiami.
Novú diskusiu nielen v nemeckom mediálnom priestore rozprúdili októbrové vyjadrenia Andrey Lichterovej, predsedníčky organizácie Aktion Leben (Akcia život). Lichterová spochybnila, že úplná strata mozgových funkcií nevyhnutne znamená smrť celého človeka. Poukázala na pokračovanie niektorých biologických procesov pri prístrojovej podpore a žiada dôslednejšiu etickú diskusiu.
Téma je aktuálna aj na Slovensku. Za prvých deväť mesiacov tohto roka sa u nás uskutočnilo 174 transplantácií obličiek, pečene a srdca. Za týmito číslami sú pacienti, ktorým transplantácia dala šancu na ďalší život. Sú za nimi však aj darcovia a ich rodiny, pre ktoré sa darcovstvo spravidla spája s bolestnou stratou.
Z transplantácií obličiek bolo 27 vykonaných od živých darcov. V rovnakom období sa uskutočnilo 57 odberov od zosnulých darcov a 27 od živých darcov. Osobitne sa vykonali aj tri transplantácie Langerhansových ostrovčekov, teda buniek pankreasu produkujúcich inzulín.
Čísla pripomínajú, že darcovstvo orgánov nie je okrajovou témou. Zároveň otvárajú pálčivú bioetickú otázku: Kedy možno s istotou povedať, že človek zomrel?
Mŕtvy s bijúcim srdcom?
Moderná medicína dokáže pomocou prístrojov udržiavať dýchanie a krvný obeh aj v situácii, keď mozog definitívne prestal fungovať. Práve to môže byť pre príbuzných ťažko pochopiteľné.
Podľa slovenského lekára a bioetika Jozefa Glasu smrť ľudia kedysi spájali predovšetkým so zastavením srdca a dýchania. Rozvoj intenzívnej medicíny však umožnil nahrádzať alebo podporovať niektoré životne dôležité telesné funkcie pomocou prístrojov.
Pacient preto môže na prvý pohľad vyzerať ako živý, hoci už nastala smrť celého mozgu.
Mozgová smrť pritom nie je to isté ako kóma. Pri kóme môže mozog naďalej vykazovať funkcie a stav pacienta sa za určitých okolností môže zlepšiť. Pri mozgovej smrti ide o úplné a nezvratné vyhasnutie funkcií celého mozgu vrátane mozgového kmeňa.
Na Slovensku musí byť smrť v takýchto prípadoch potvrdená podľa zákonom stanoveného postupu. Určuje ju lekárske konzílium a jeho členom nesmie byť lekár, ktorý má vykonať transplantáciu.
Rozhodnutie o smrti pacienta tak musí byť nezávislé od prípadného odberu orgánov.
Slovenskí biskupi
Komisia pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska prijala ešte 25. apríla 1998 osobitné stanovisko k transplantáciám. Vzniklo v čase, keď sa o tejto problematike diskutovalo aj vo verejnom priestore a v parlamente.
Komisia označila darcovstvo orgánov za službu životu a čin vysokej mravnej hodnoty. Zdôraznila, že človek môže darovaním časti svojho tela pomôcť zachrániť život alebo zdravie druhého človeka.
Zároveň však stanovila jasnú hranicu: odber orgánov od zosnulého darcu je prípustný až po spoľahlivom potvrdení smrti.
V dokumente sa výslovne uvádza, že za postačujúce kritérium smrti možno považovať úplné a nezvratné vyhasnutie všetkých mozgových funkcií, ak bolo náležite medicínsky overené.
Slovenská biskupská bioetická komisia teda nespochybnila samotné neurologické kritérium smrti. Trvala však na tom, že musí byť uplatnené spoľahlivo a bez pochybností.
Tento postoj je dôležitý aj vzhľadom na súčasné diskusie, v ktorých sa niekedy vytvára dojem, že katolícke učenie považuje odbery orgánov po potvrdení mozgovej smrti za neprípustné.
Bioetik Peter Volek
Otázkou určovania smrti sa podrobne zaoberal aj filozof a teológ Peter Volek z Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Vo svojej monografii Určenie smrti človeka a darcovstvo orgánov skúma medicínske, filozofické a etické argumenty súvisiace s mozgovou smrťou. Venuje sa aj námietkam, podľa ktorých môže pokračovanie niektorých telesných procesov vyvolávať pochybnosti o tom, či už nastala smrť človeka.
Volek obhajuje úplnú mozgovú smrť ako vhodné kritérium na určenie smrti človeka.
Jeho práca pripomína, že nejde iba o technickú otázku. Súvisí aj s tým, ako rozumieme človeku ako jednote tela a duše a čo považujeme za rozhodujúce znaky života ľudského organizmu.
Katolícka bioetika preto nežiada iba čo najpresnejšie lekárske vyšetrenie. Žiada tiež, aby medicínske rozhodnutia rešpektovali dôstojnosť človeka a nikdy nepodriadili život darcu potrebe získať orgány pre príjemcu.
Súhlas darcu: Čo platí na Slovensku?
Slovenská legislatíva vychádza z princípu predpokladaného súhlasu. Znamená to, že človek môže byť po smrti darcom orgánov, ak počas života zákonom stanoveným spôsobom nevyjadril nesúhlas.
Nesúhlas sa eviduje v registri, ktorý vedie Národná transplantačná organizácia.
Katolícka cirkev však pri darcovstve zdôrazňuje aj slobodné rozhodnutie človeka. Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2296 hovorí o potrebe súhlasu darcu alebo osoby, ktorá ho oprávnene zastupuje. Podobne sa vyjadrila aj bioetická komisia KBS v roku 1998.
Vyvstáva tak dôležitá otázka: Stačí z etického hľadiska to, že človek počas života nevyjadril nesúhlas?
Zákon stanovuje podmienky, za ktorých možno orgány odobrať. Katolícka etika však upozorňuje aj na osobný rozmer darovania. Ak má byť dar skutočným prejavom solidarity, nemožno úplne obísť otázku slobodnej vôle darcu.
Preto má zmysel, aby človek o darcovstve premýšľal ešte počas života a svoj postoj oznámil blízkym. Samotný rozhovor s rodinou však nenahrádza zákonom predpísaný postup pri vyjadrení nesúhlasu.
Pápež Lev XIV.
Katolícke stanovisko k transplantáciám nie je iba historickou témou. Pápež Lev XIV. sa k darcovstvu orgánov vyjadril 26. marca 2026 počas stretnutia so zástupcami talianskeho Národného transplantačného centra.
Pripomenul, že darcovstvo spája veľkorysosť s morálnou zodpovednosťou. Ocenil solidaritu darcov, no zároveň zdôraznil nevyhnutnosť súhlasu, rešpektovania ľudskej dôstojnosti a spravodlivých, transparentných pravidiel.
Upozornil aj na potrebu zabrániť tomu, aby sa ľudské telo stalo predmetom obchodovania. Pápež tak nadviazal na učenie svojich predchodcov, ktorí transplantácie podporovali, ale nikdy ich neoddeľovali od ochrany života darcu.
Sväté omše za darcov orgánov
Súčasťou odpovede Cirkvi na darcovstvo orgánov sú aj pravidelné sväté omše, ktoré bývajú slávené za zosnulých darcov orgánov. Tento rok získajú osobitný rozmer, pretože sa po prvý raz uskutočnia vo všetkých štyroch slovenských transplantačných centrách. Ich tradícia sa začala pred pätnástimi rokmi v bratislavskej Katedrále svätého Martina a postupne sa rozšírila aj do ďalších miest.
Prvá svätá omša sa uskutoční 6. decembra o 16.30 hod. v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici. V Martine sa veriaci stretnú 9. decembra o 18.30 hod. vo Farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie v mestskej časti Sever. V nedeľu 13. decembra o 10.30 hod. bude svätá omša v košickom Dóme svätej Alžbety a v ten istý deň o 17.00 hod. aj v bratislavskej Katedrále svätého Martina. Bratislavskú liturgiu bude celebrovať kňaz Róbert Holečka, ktorý sám podstúpil transplantáciu obličky a minulý rok v katedrále pripomenul duchovný rozmer darcovstva ako prejavu lásky a obety.
Hlavný transplantačný koordinátor Martin Chrastina zdôrazňuje, že decembrové bohoslužby budú príležitosťou poďakovať sa lekárom a zdravotníkom, no predovšetkým sa modliť za zosnulých darcov a ich rodiny.
Cirkev tak vo svojej odpovedi rozširuje horizont života. Na jednej strane ďakuje darcom, ktorí predĺžili život niekomu inému. Na strane druhej pre nich prosí za život, ktorý už nebude potrebné predlžovať.
