V kontexte dušičkového obdobia upútala pozornosť správa, podľa ktorej Pravoslávna cirkev v Poľsku nepripúšťa spopolňovanie zosnulých. Koncom októbra to potvrdil jej svätý synod na svojom zasadnutí vo Varšave.
Stretnutiu biskupov predsedal metropolita Sáva, hlava poľskej pravoslávnej cirkvi. Biskupi sa venovali viacerým otázkam cirkevného života vrátane náboženskej výchovy, jednoty pravoslávia a pohrebnej praxe. „Naša cirkev nepripúšťa kremáciu tiel zosnulých,“ uvádza sa v oficiálnom komuniké synody.
V tradícii pravoslávnych cirkví má pochovanie tela osobitný duchovný význam. Človek nie je iba dušou, ktorá dočasne prebýva v tele. Telo patrí k jeho osobe a kresťanská viera vyznáva aj jeho budúce vzkriesenie.
Pohreb do zeme zároveň pripomína pochovanie Ježiša Krista a vyjadruje očakávanie vzkriesenia. Pravoslávna cirkev preto kladie dôraz na zachovanie tela zosnulého a jeho uloženie do hrobu. Spopolňovanie preto nepovažuje za primeraný spôsob kresťanskej rozlúčky.
Katolícka cirkev kremáciu povoľuje od roku 1963
Aj Katolícka cirkev po stáročia uprednostňovala pochovávanie tiel do zeme. Kremácia bola v určitých historických obdobiach spojená s odmietaním kresťanskej viery, najmä viery vo vzkriesenie tela.
Postoj Katolíckej cirkvi sa zmenil v roku 1963, keď Sväté ofícium vydalo inštrukciu Piam et Constantem. Tá umožnila kremáciu za predpokladu, že si ju zosnulý nezvolil z dôvodov odporujúcich kresťanskému učeniu.
Toto pravidlo sa následne premietlo aj do cirkevného práva.
Katolícka cirkev teda spopolnenie nepovažuje samo osebe za hriech ani za popretie viery vo vzkriesenie. Naďalej však odporúča pochovanie tela, pretože tento spôsob podľa jej učenia najvýstižnejšie vyjadruje dôstojnosť ľudského tela a kresťanskú nádej na vzkriesenie.
Inštrukcia Ad resurgendum cum Christo z roku 2016 výslovne uvádza, že kremácia nie je zakázaná, pokiaľ nebola zvolená z dôvodov odporujúcich kresťanskej viere.
Dôvodom rozhodnutia pre kremáciu tak môžu byť napríklad hygienické, ekonomické alebo spoločenské okolnosti.
Popol nemožno rozsypať v lese ani nad morom
Hoci Katolícka cirkev kremáciu pripúšťa, neznamená to, že pozostalí môžu s popolom zosnulého zaobchádzať podľa vlastného uváženia.
Vatikánska inštrukcia z roku 2016 stanovuje, že popol má byť uložený na posvätnom mieste, spravidla na cintoríne, prípadne na inom mieste určenom príslušnou cirkevnou autoritou.
Rozptyľovanie popola v prírode, vo vzduchu, na zemi či vo vode nie je dovolené. Rovnako sa nepripúšťa jeho uchovávanie v šperkoch, spomienkových predmetoch alebo iných podobných výrobkoch.
Cirkev tým chce predísť predstavám, podľa ktorých sa človek po smrti jednoducho rozplynie v prírode alebo splynie s vesmírom.
Dôvodom je aj zachovanie úcty k zosnulému. Hrob alebo miesto uloženia popola zostáva priestorom, kde sa zaňho môžu modliť príbuzní a ďalšie generácie.
Môže si rodina ponechať časť popola doma?
Na túto otázku priniesol dôležité spresnenie Vatikán v decembri 2023.
Prefekt Dikastéria pre náuku viery, kardinál Víctor Manuel Fernández, vtedy odpovedal na otázky bolonského arcibiskupa kardinála Mattea Zuppiho.
Ten upozornil na rastúci počet kremácií a na želania rodín rozptýliť popol svojich blízkych v prírode alebo ho uchovávať na osobitných miestach.
Vatikán potvrdil, že zákaz rozptyľovania popola zostáva v platnosti. Zároveň však pripustil možnosť, aby si rodina za určitých podmienok ponechala jeho veľmi malú časť.
Nejde o všeobecné povolenie uchovávať urnu doma. Príslušná cirkevná autorita môže individuálne posúdiť žiadosť rodiny o uchovanie nepatrnej časti popola na mieste, ktoré malo osobitný význam v živote zosnulého.
Podmienkou je, aby bol popol zosnulého riadne uložený na posvätnom mieste, aby sa dodržali občianske predpisy a aby takéto uchovávanie nevyjadrovalo predstavy odporujúce kresťanskej viere.
Dokument tiež umožňuje zriadiť trvalé a posvätné miesto na spoločné uloženie popola viacerých pokrstených zosnulých. Musí však zostať zachovaná identita každého z nich, aby sa nestratila pamiatka na konkrétnych ľudí.
Dokáže Boh vzkriesiť aj telo, z ktorého zostal iba popol?
Práve táto otázka býva jedným z najčastejších nedorozumení pri diskusiách o kremácii.
Kardinál Fernández vo vatikánskom dokumente pripomenul, že kresťanské vzkriesenie tela nemožno chápať ako jednoduché oživenie mŕtvoly.
Vzkriesené telo bude premenené. Neznamená to, že musí byť zložené z úplne rovnakých hmotných častíc ako počas pozemského života.
Preto môže vzkriesenie nastať aj vtedy, keď bolo telo úplne zničené alebo sa jeho pozostatky rozptýlili.
Kremácia teda podľa katolíckeho učenia nepredstavuje prekážku vzkriesenia.
Zároveň však Cirkev pripomína, že popol nie je obyčajná vec. Sú to telesné pozostatky konkrétneho človeka, ktorý mal svoj životný príbeh, vzťahy a dôstojnosť. Otázka kremácie tak pre kresťanov nie je iba rozhodovaním medzi rakvou a urnou. Súvisí aj s tým, ako vnímame človeka, smrť a nádej na vzkriesenie.

