V polovici novembra vyšla vaša nová kniha s názvom Svätá omša: Dotyk Krista naplno. Môžete nám, otec biskup, priblížiť, ako sa zrodila myšlienka napísať túto knihu? Vnímali ste takpovediac dieru na trhu?
Od začiatku svojho kňazského pôsobenia som sa do kázní snažil implementovať aj prvky zo svätej omše. Je totiž fascinujúce si uvedomiť, že ten, ktorý k nám hovorí cez evanjelium, potom sám príde ako chlieb z neba, aby sa nás dotkol a pomohol nám toto evanjelium žiť.
Svätá omša je takpovediac duchovný multivitamín, pretože vyživuje všetky vrstvy v človeku – túžbu po kráse, túžbu po láske, túžbu po spoločenstve; všetky tieto túžby svätá omša napĺňa. Odohráva sa v nej totiž stretnutie so živým Ježišom Kristom. On je stredobodom aj východiskom, aj cieľom.
A cieľom mojej novej knihy je poukázať na živý vzťah ku Kristovi a jeho osobný dotyk, ktorý zažívame skrze svätú omšu. Všetko v nej totiž nás smeruje k tomu, aby sme vstúpili do Ježišovho srdca.
Kedy prišiel konkrétnejší impulz?
Zrod knihy úzko súvisí so seriálom, ktorý odvysielala TV Lux. Mal veľkú pozitívnu odozvu, pretože ľudia dávali spätnú väzbu, že im pomáha lepšie prežívať svätú omšu. Potom prišla ponuka od vydavateľstva Postoj, že by reprezentatívnym spôsobom premenili to, čo zaznelo na televíznej obrazovke, do knižnej podoby.
Ako poďakovanie bude za všetkých aktérov okolo vzniku knihy, ale aj za všetkých jej čitateľov slávená svätá omša, aby sa im podarilo preniknúť hlbšie do tajomstva svätej omše.
Poznáte už jej miesto a čas?
Áno, táto svätá omša bude 2. decembra v Kostole zvestovania Pána na Františkánskom námestí v Bratislave. Dôvod výberu miesta je jednak praktický, keďže po skončení svätej omše bude prezentácia mojej novej knihy v Teatro Colorato.
Okrem toho mám k františkánskemu kostolu hlboký citový vzťah, pretože moja mama išla do pôrodnice práve z tohto kostola, tam pocítila prvé pôrodné bolesti. S miernym úsmevom preto hovorievam, že som chodil k františkánom ešte skôr, ako som sa narodil. Dôležité tiež je, že som tam 15 rokov slávil denne svätú omšu ako kaplán pre maďarskú komunitu.
Ako dlho kniha vznikala a kto okrem vás sa pričinil o jej vznik?
Za každým menom autora na knihe sa skrýva jeho rodina, priatelia, úprimní ľudia, ktorí povedia svoj názor, či už pozitívny, alebo negatívny. Tu chcem osobitne spomenúť moju mamičku, ktorá pred dvomi týždňami odišla spomedzi živých. Po každej kázni v TV Lux mi poslala esemesku so spätnou väzbou, takže prvú odozvu som mal od nej.
Chcem sa tiež poďakovať TV Lux, všetkým jej aktérom, ktorí mi poskytli po každej kázni nahrávku a tá sa mohla následne prepísať. Z vydavateľstva Postoj to bol najmä Lukáš Melicher, s ktorým sa mi veľmi pružne a konštruktívne spolupracovalo. Záležalo nám na tom, aby vyšlo niečo, čo bude potom budovať človeka v duchovnom rozmere.
Osobitne by som vyzdvihol spolubrata Vladimíra Kiša, ktorý vyštudoval liturgiku a vyučuje ju, takže jeho pripomienky boli veľmi vzácne. Pričinil sa o to, aby bol text vycizelovaný, aby bol terminologicky správny a zohľadnil aj súčasné liturgické štúdie.
Súčasťou knihy sú aj umelecké fotografie. Kto je ich autorom?
Autorom fotografií je Adam Rábara, s ktorým bola vynikajúca spolupráca. My sme si v redakčnom kruhu sadli a urobili sme obrazový scenár. Rozmýšľali sme nad tým, aká fotografia by sa hodila k danému textu. Pri výbere sme však nechceli len obyčajne zobraziť text. Chceli sme, aby fotografia doplnila ďalšiu dimenziu a vznikla tak súhra medzi textom a obrazom. Neľahkou úlohou bolo rozdeliť potom fotografie v knihe proporčne. Boli sme si vedomí, že prvé, čo si čitateľ v knihe všíma, sú práve fotografie.
Odporúčate knihu prečítať na „jeden dúšok“?
Kniha má aj záložku, a to práve preto, že pri jej čítaní treba vedieť, kedy začať, ale aj kedy prestať. Je dôležité jednotlivé pasáže knihy navnímať, absorbovať a nechať pôsobiť, aby priniesli duchovný úžitok. Kniha nie je určená na prečítanie od začiatku do konca na spôsob románu.
Je vaša kniha určená aj pre úplných začiatočníkov, alebo najmä pre tých, ktorí sa už na svätej omši zúčastňujú?
Jedným z cieľov bolo, aby bol text knihy zrozumiteľný. My, ktorí pôsobíme na akademickej pôde, máme niekedy tendenciu hovoriť až tak akademicky, že je to občas nezrozumiteľné. (Úsmev.) Preto sa text snaží byť zrozumiteľný. Nehovorím, že je jednoduchý, pretože významy jednotlivých symbolov sa časom navrstvili natoľko, že nevieme s určitosťou pomenovať ich pôvodne zamýšľaný význam.
Prejdime k samotnej téme vašej knihy. Keby ste mali v krátkosti zhrnúť, čím je vlastne svätá omša pre človeka?
Už samotný chrám môžeme vnímať ako „čističku“. Vieme, že technicky vzaté je čistička zariadenie, do ktorého prichádza znečistená voda a vychádza očistená. Podobne aj do chrámu vstupuje človek a vychádza z neho po zážitku architektúry, ikonografie, meditatívneho ticha… a vrcholom je svätá omša. Chrám je chrámom najviac vtedy, keď sa v ňom slávi liturgia, pretože na to bol postavený.
V tomto obraze a zmysle môžeme teda povedať, že chrám je „čističkou prostredia“ a jej najúčinnejším filtrom je svätá omša. V nej máme aj vyznanie hriechov, aj očistné slovo, očistnú Eucharistiu, podanie rúk, ktoré je testom našich vzťahov, či je v našom okolí niekto, komu by sme nepodali ruku. Vrcholom je eucharistické premenenie, kde sa slovo stáva telom, čiže je hlboko prepojené s čítaním evanjelia a biblických textov.
A potom je tam eucharistické prijímanie, čo je akési osobné Zvestovanie. Keď mi totiž kňaz povie: „Telo Kristovo!“ a ja na to odpoviem: „Amen!“, v istom zmysle slova som podobný Panne Márii, ktorá sa od archanjela Gabriela dozvedá, že počne a porodí Božieho Syna. Hoci je to iné, istá paralela tam je. Ježiš chce vstúpiť do vnútorného sveta každého z nás.
Túto myšlienku vystihuje aj obálka vašej knihy…
Áno, na obálke knihy je preto polovica hostie s vyobrazením ukrižovaného Ježiša. Nejaký grafik by tu mohol namietať, že je tu porušená zákonitosť zobrazovania v celistvosti. Je v tom však hlbší odkaz: To, čo je na obálke naznačené, je v knihe dopovedané.
Prečo dnes ešte vôbec chodiť do kostola na svätú omšu? Stretávame sa s názorom, že pravá bohoslužba je, keď slúžime Bohu v chudobných, teda robíme charitu. Čo by ste odpovedali na tento postoj?
Dôležité je uvedomiť si, že ja na svätú omšu prichádzam tiež ako žobrák, ako ten, ktorý sa ponižuje. Postojom kľačania vyvyšujem Ježiša a som v postoji žobráka, ktorý potrebuje to, čo nemá. A najlepšie poslúžim chudobným vtedy, keď sám zažijem svoju duchovnú chudobu a závislosť na Ježišovi.
A toto otvára moje srdce aj voči tým, ktorí ešte nevládzu prísť do kostola. My v sebe máme tendenciu uzatvárať sa do svojej sebastrednosti, pýchy, ale keď kľačím pred chlebom, v ktorom je prítomný Ježiš, tak dospievam k pokornému vyznaniu: To, čo vidím, nie je celá realita.
Len viera mi totiž umožňuje vidieť, že v niekoľkých gramoch nekvaseného chleba je prítomný naozaj Kristus. Práve toto nám otvára srdce aj pre chudobných. A tí žobráci pri bránach našich kostolov sú pre nás testom, nakoľko sme svoje srdcia otvorili pre Krista.
Z vlastnej skúsenosti viem, že ak ľudia nepoznajú význam symbolov, považujú ich za zbytočné. Preto je potrebné tieto symboly vysvetľovať, aby k nám prehovárali zrozumiteľným jazykom. Svätá omša má veľa symbolov. Ktorým z nich podľa vás dnes veriaci najmenej rozumejú?
Každá svätá omša je koncert symbolov. Dokonca Carl Gustav Jung napísal knihu o svätej omši, v ktorej sa venuje aj symbolu chleba. Išlo o špecifický uhol pohľadu, on sám bol vierovyznaním kalvín, nepoznal to do hĺbky, ale uznával jeho dôležitosť pre človeka.
Pretože symbol je vo svojej podstate vyjadrením rešpektu jednak voči slobode toho druhého človeka, a tiež voči jeho kreativite. Symbol mi tak otvára slobodný priestor na jeho dotváranie tým, že za ním hľadám realitu, ktorú reprezentuje.
A chlieb je Božím darom: je v ňom voda, pôda, vzduch, svetlo. V ďalšom rozmere je tam ľudská tvorivosť. Zrno treba zomlieť, preosiať, nechať vykvasiť… Je to teda Boží dar, ktorý sa mení prostredníctvom kreativity človeka na chlieb, ktorý sa pripravuje ako „chlieb spoločenstva“. Nepečú sa jednohubky, ale chlieb sa vždy naláme. Lámanie chleba bolo poznávacím znamením vzkrieseného Ježiša, podľa ktorého ho spoznali napríklad aj emauzskí učeníci.
Akú radu by ste dali rodičom, aby inšpirovali svoje deti – najmä už tie staršie –, aby sa zúčastňovali na svätých omšiach?
Veľmi vzdialene by som povedal, že keď hovoríme o menších deťoch, je veľkou zodpovednosťou rodičov uchrániť ich pred devastačným pôsobením sociálnych sietí. Dnes už psychológovia jasne hovoria, že v prvej dekáde života by deti mali mať veľmi regulovaný prístup k internetu a sociálnym sieťam, dotykovým obrazovkám, aplikáciám… Dôvodom je poškodenie mozgu, ktoré môžu tieto technológie spôsobiť. Neblahým následkom je strata kreativity či nesústredenosť u detí.
Svätá omša je pravý opak. Je to spočinutie v realite Boha a vyžaduje, aby sme sa nastavili na vlnu Ducha Svätého, aby sme zakúsili dotyk Boha. Je to ako viesť láskyplný rozhovor. Čas nám vtedy plynie veľmi rýchlo.
Správnou katechézou a výchovou môžu rodičia docieliť, že deti a tínedžeri nepovažujú svätú omšu za stratený čas. Keď rodičia napríklad pri nedeľnom obede rozoberajú to, čo bolo na kázni, alebo iným spôsobom otvoria srdcia detí pre pôsobenie Boha vo svätej omši.
Dobre vieme, že jedna vec je o svätej omši písať, a iné je sláviť ju. Máte vy osobne zážitok zo svätej omše, ktorý sa vás dotkol osobitným spôsobom?
Vo svojich osemnástich rokoch som zažil v uršulínskom kostole v Bratislave jedno sväté prijímanie, ku ktorému som pristúpil po veľmi dlhom čase. A bol to neuveriteľný dotyk, po ktorom som vnímal úplné očistenie, keďže predtým som absolvoval aj svätú spoveď.
To bol prvý silný zážitok, keď som dostal tri dni trvajúcu milosť hlbokého prežitia Ježišovej prítomnosti.
Druhý zážitok som mal, keď som ako novokňaz slávil svätú omšu s roztrasenými nohami. Modlil som sa Otčenáš nad eucharistickým chlebom a vínom a uvedomil som si, že v Eucharistii je každá okamžitá odpoveď na invokáciu modlitby Otčenáš.
Ja poviem: „Otče náš, ktorý si na nebesiach,“ a On povie: „Tu je môj Syn,“ cez ktorého ma prijímaš ako Otca. Ja poviem: „Buď vôľa tvoja,“ a tu je Ježiš, ktorý v Getsemanskej záhrade povedal: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Ja poviem: „Odpusť nám naše viny,“ a tu je Ježiš, ktorý sa za mňa modlil na kríži napriek tomu, že som ho ukrižoval svojím hriechom. A takto by sme mohli pokračovať v každej invokácii.
Uvedomil som si, že ten Otčenáš vo svätej omši je iný ako Otčenáš, ktorý sa modlíme mimo nej. Kontext je iný. Vo svätej omši sa ho modlíme po premenení a pred svätým prijímaním. Pri pohľade na eucharistický chlieb som teda vnútorne prežil, že Boh mi hneď odpovedá na to, o čo ho prosím.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor!
