Gréckokatolícka cirkev si prvého mučeníka Štefana pripomína 27. decembra. O jeho živote sa nám zachoval iba jediný dobový prameň, Skutky svätých apoštolov. Aj ten sa však zameriava len na vrchol Štefanovho života, keď sa stal diakonom, šíril kresťanstvo a bol pre svoje názory súdený a popravený. Nevie sa teda nič o Štefanovej mladosti, povolaní ani rodine. Samotné meno Štefan pochádza z gréčtiny a znamená koruna.
Štefan bol členom prvokresťanskej jeruzalemskej obce, najskôr jej grécky hovoriacej časti, takzvaných Helenistov. Tí sa podľa svedectiev Skutkov apoštolov dostali v 30. rokoch prvého storočia do sporu s aramejsky hovoriacou väčšinou. Šiesta kapitola Skutkov apoštolov ako bezprostrednú príčinu konfliktu uvádza horšie hmotné zabezpečenie helenistických vdov zo strany kresťanskej obce (porov. v. 1).
Okrem toho však existovali zrejme aj ideové dôvody: aramejsky hovoriaci židokresťania zachovávali judaistickú rituálnu prax a splývali so svojím židovským okolím, zatiaľ čo Helenisti už vtedy židovské obyčaje odmietali. Toto napätie sa odráža aj v tom, že prvou obeťou náboženského prenasledovania kresťanov bol práve Helenista Štefan, zatiaľ čo aramejski hovoriaci Kristovi nasledovníci zrejme boli Židmi ešte tolerovaní.
Konflikt medzi Helenistami a zvyškom jeruzalemskej kresťanskej obce sa vyriešil tým, že bolo vybraných „sedem osvedčených mužov plných Ducha a múdrosti“ (6,3), ktorí dostali starostlivosť o vdovy na starosť, takže záležitosť potom neodvádzala vedenie obce od apoštolskej práce.
S tým je však v istom rozpore to, že aj Štefan je v ďalšom texte predstavený predovšetkým ako zdatný apoštol a divotvorca (porov. 6,8) a jeho starostlivosť o vdovy sa už nespomína.
Ako prvých diakonov kresťania vybrali Štefana, Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša z Antiochie (porov. 6,5); Štefan je zrejme kvôli svojmu ďalšiemu príbehu uvedený v zozname na prvom mieste a je ešte raz zdôraznené, že bol plný viery a Ducha Svätého (porov. 6,5). Pri úspešnej evanjelizácii sa Štefan dostal do sporu s členmi takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a tých, čo boli z Cilície a Ázie, ktorí ho obvinili z rúhania sa voči Mojžišovi a Bohu.
Štefana predviedli pred sanhedrín, židovskú radu so súdnou právomocou a veľkňazom na čele. Štefan pred radou následne predniesol dlhú reč, v ktorej vykreslil kresťanské vnímanie dejín spásy od Abraháma po Ježiša (porov. 7,2-53). Reč sa napokon preklopila z obhajoby do obžaloby Štefanových sudcov. Po Štefanovom dodatku: „Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po Božej pravici,“ (7,56) sa na neho prítomní vrhli – zrejme bez formálneho vynesenia rozsudku – a vyvliekli ho za mesto, kde ho ukameňovali.
Štefan zomrel s Ježišovými slovami: „Pane, nezapočítaj im tento hriech!“ (7,60) na perách.
Na Štefanovej likvidácie sa podľa Skutkov apoštolov zúčastnil aj Šavol, neskôr po konverzii na kresťanstvo známy ako apoštol Pavol, ktorý sa práve v tejto súvislosti uvádza ako horlivý prenasledovateľ kresťanov.
Udalosť sa kladie do obdobia rokov 36 – 40, za miesto Štefanovej smrti sa považuje okolie Damašskej brány v Jeruzaleme. Po Štefanovej smrti sa začalo prvé prenasledovanie kresťanov, ktoré však viedlo aj k rozšíreniu nového náboženstva mimo Palestíny prostredníctvom utečencov z Jeruzalema (11,19).
Štefanovo mučeníctvo spomínajú už svätý Irenej z Lyonu a Tertulián. Štefanov kult je na Východe doložený vo 4. storočí, na Západe od 6. storočia. Časti Štefanových pozostatkov sa ako cenné relikvie šírili po Stredomorí a existuje mnoho legiend o zázrakoch s nimi spojených.
Štefanovi sú zasvätené početné chrámy; šírenie svätoštefanského kultu po Európe dosvedčuje už roku 449 zasvätenie katedrály v Arles v Galii (dnes vo Francúzsku). Meno svätého Štefana nesú aj katedrály v Litoměřiciach, vo Viedni a na mnohých iných miestach. Na Slovensku je tomuto martýrovi zasvätených 13 kostolov, nachádzajú sa prevažne na východe krajiny; najstaršie sú z 13. storočia, najnovší z 21. storočia.
Svätý prvomučeník Štefan sa uctieva aj ako patrón Ríma, kde je od roku 585 údajne pochovaný v Chráme San Lorenzo fuori le Mura.
Pre spôsob svojej popravy je patrónom kamenárov a murárov alebo šťastnej smrti. Znázorňuje sa s diakonskými a mučeníckymi atribútmi, jeho hlavným atribútom sú kamene.
