Svätý Šarbel Júsef Machlúf, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 24. júla, bol libanonský maronitský kňaz a mních, askéta a mystik. Dnes patrí k najznámejším svätcom Blízkeho východu. Kláštor, kde ho uložili na posledný odpočinok, je významným pútnickým miestom.
Júsef Machlúf sa narodil 8. mája 1828 ako piate dieťa chudobných maronitských katolíkov Antúna a Brigidy Machlúfových. Rodina žila v malej horskej dedine Békaa Kafra (aj Bika-Kafra) 140 km severne od Bejrútu. Keď mal Júsef tri roky, otec mu zomrel a mama sa druhý raz vydala. Výchovu Júsefa si vzal na starosť strýko.
Júsef pocítil prvé náznaky rehoľného povolania v štrnástich rokoch. Ako 23-ročný sa rozhodol vstúpiť do kláštora v Majfúku, kde strávil rok v noviciáte. V druhom roku ho poslali do kláštora v Annaji, kde 1. novembra 1853 zložil mníšske sľuby. V rokoch 1853 – 1859 absolvoval študiá za kňaza v meste Kfiffán, po ktorých bol 23. júna 1859 vysvätený. Následne pôsobil v kláštore v Annaji, kde strávil ďalších 16 rokov.
Po 23 rokoch strávených v kláštore v Annaji dostal 15. februára 1875 otec Šarbel s dvoma ďalšími mníchmi povolenie na odchod do malej odľahlej pustovne svätých Petra a Pavla. Podľa legendy tak predstavený urobil po tom, čo Šarbel dokázal zapáliť oheň v lampe, kde služobníctvo zo žartu zamenilo olej za vodu. Pustovňa sa nachádzala vo výške 1 350 metrov nad morom a Šarbel sa v nej spájal s Kristom modlitbami, manuálnou prácou v záhradách a viniciach, prísnym sebaovládaním a pôstom. Šarbelova cela mala len 6 m². Pod habitom stále nosil drsnú košeľu a spal len niekoľko hodín. Stravu prijímal raz denne.
Traduje sa, že uzdravil mnohých chorých, a dokonca vzkriesil dvoch ľudí, Bulosa Sam‘una a dieťa Maryam Georg Hayekovú. V roku 1885 zas oslobodil okolie kláštora od moru kobyliek.
18. decembra 1898 utrpel Šarbel počas liturgie mŕtvicu a o týždeň nato v predvečer sviatku Narodenia Pána ho spolubratia našli na podlahe kaplnky, kde zomrel počas adorácie pred Eucharistiou.
Keď umývali jeho telo, vo svätostánku zažiarilo veľké svetlo, čo mnísi považovali za znamenie z neba. Hoci cesty k pustovni boli v tom čase zaviate snehom a nikto nemohol informovať dedinčanov o Šarbelovej smrti, ľudia v okolí podľa legendy spoznali, že Šarbel bol povolaný do neba. Mladí muži lopatami odhádzali sneh, aby sa dostali do pustovne, a odniesli svätcovo telo do Kláštora svätého Marona v Annaji.
Po štyroch mesiacoch od mníchovej smrti hrob otvorili a našli telo v neporušenom stave. Jeho telesné pozostatky obliekli a vystavili v kláštornej kaplnke. Časom spozorovali, že z pórov Šarbelovho tela vyteká zvláštna tekutina.
Ďalšia exhumácia v roku 1927 odhalila, že Šarbelove pozostatky sú stále v neporušenom stave, mali mať dokonca teplotu žijúceho človeka. Mníchovo telo umiestnili do novej rakvy zo zinku a uložili do hrobky. V roku 1950 spozorovali, že z okraja hrobky začala vytekať olejnatá tekutina, neskôr nazvaná olej svätého Šarbela.
Maronitský patriarcha nariadil opätovnú exhumáciu, pri ktorej zistili, že telo je stále neporušené. V nasledujúcich mesiacoch v Annaji zaznamenali veľký počet zázračných uzdravení. K Šarbelovmu hrobu začali prichádzať pútnici všetkých vierovyznaní z celého sveta.
Pri ďalšej exhumácii v roku 1952 našli Šarbelove pozostatky ponorené v olejnatej tekutine, ktorú jeho telo neustále vypúšťalo. Túto tekutinu začali zachytávať a v ampulkách rozosielať po celom svete. Státisíce ľudí veria, že sa vďaka tejto relikvii uzdravili z vážnych ochorení. Ani pri piatom otvorení rakvy v roku 1955 telo nejavilo žiadne známky rozkladu.
V priebehu 20. storočia sa objavilo viacero prípadov zázračných uzdravení, ktoré mal „zabezpečiť“ svätý Šarbel. Svätcov hrob v maronitskom kláštore v Annaji sa stal pútnickým miestom, kde sa udiali mnohé uzdravenia.
Pápež Pavol VI. preto 5. decembra 1965 vyhlásil Šarbela za blahoslaveného a o 12 rokov neskôr ho 9. októbra 1977 svätorečil. Na podporu jeho svätorečenia boli ako zázraky uznané tieto prípady: zázračné uzdravenie mníšky Marie Abdel Kamari v roku 1950 pri návšteve Šarbelovho hrobu, uzdravenie Iskandara Naim Obeida z obce Baabdat a uzdravenie Mariam Awadovej z obce Hammana.
Svätý Šarbel Machlúf je populárny v Libanone i Sýrii, ale aj na celom Blízkom východe rovnako ako svätý Páter Pio v južnom Taliansku. Jeho obrázok možno nájsť vo väčšine bejrútskych taxíkov. Niektoré zdroje uvádzajú, že na svätcov príhovor sa malo udiať až 40 000 zázrakov.
Popularite, ale najmä úcte sa tento svätec teší aj v našich zemepisných šírkach. Vo viacerých kostoloch je 22. deň v mesiaci dňom úcty k svätému Šarbelovi, keď sa pri bohoslužbách udeľuje požehnanie jeho relikviami či takzvaným olejom svätého Šarbela.
Táto prax sa spája so zázračným uzdravením päťdesiatdeväťročnej Libanončanky Nouhad Al-Chamiovej v roku 1993. Keď matka dvanástich detí ochrnula na ľavú stranu tela, svätec sa jej zjavil vo sne a povedal, že ju bude operovať. Po prebudení zistila, že je uzdravená, a na krku zbadala asi 12-centimetrové čerstvo zašité pooperačné rany. V nasledujúcom sne ju svätý Šarbel požiadal, aby na oplátku chodila do konca života 22. deň v mesiaci do kláštora v Annaji, a dodal, že v ten deň budú jej rany krvácať, čo sa odvtedy deje s pravidelnou presnosťou.
Pre úplnosť treba povedať, že v súčasnosti už tekutina zo svätcovho tela nevyteká. Olej, ktorý sa vo veľkom množstve distribuuje po celom svete, je posvätený pri jeho telesných ostatkoch. Telesné i vnútorné uzdravenia na svätcov príhovor však pokračujú aj naďalej.
