Asi niet Kristovho prikázania, ktoré by sme dnes potrebovali viac – a pritom ho tak húževnato obchádzame – než toto o milosrdenstve a súcite. Žijeme totiž v ére ideológií, ktoré sa bijú medzi sebou ako kohúty v aréne. Raz v parlamente (tam ešte v oblekoch), potom v denníkoch a nakoniec aj na sociálnych sieťach, kde už lietajú perie a krídla na všetky strany. Naposledy sme to pocítili počas zmeny Ústavy Slovenskej republiky – vtedy bol Facebook takmer na pokraji implózie.
A teraz trochu vážnejšie: to najdesivejšie na našom svete nie sú hádky samy osebe, ale to, že sa z neho akoby vytratil súcit. Ako keby bol niečím trápnym a staromódnym, čo sa nehodí do moderného interiéru.
V online priestore nájdete celé traktáty samozvaných mudrcov, ktorí s mikroskopickou presnosťou rozoberajú každé slovo, ba i každú čiarku politikov a samozvaných prorokov „nového sveta“. Všetko je tam vysvetlené, na všetko sú zákony a pravidlá – len, čuduj sa svete, v praxi sa tieto návody na šťastie ukazujú akési… neľudské.
Dôvod je vlastne prostý: v týchto učebniciach života sa akosi zabudlo na milosrdenstvo. A možno práve preto majú ich autori takú zvláštnu antipatiu voči kresťanstvu. Lebo aj kresťanstvo hovorí o dokonalosti – lenže s jedným zásadným rozdielom: dáva do toho svetlo a silu milosrdenstva.
Evanjeliá často spomínajú, že Kristus mal súcit s ľuďmi. A tento súcit nebol blahosklonnosť. Blahosklonnosť sa vždy trošku tvári: „No dobre, ty úbožiak, nevadí, usmejem sa na teba.“ Kristus však nebol ani náznakom takýto. Naopak, hovoril jednoduchým a chudobným, ale bral ich úplne vážne. „Buďte dokonalí“ (Mt 5,48) nepovedal nejakej špeciálnej elíte, ale všetkým – aj nám, čo sotva zvládame byť dokonalí aspoň pri umývaní riadu alebo státí v zápche.
Kristovo milosrdenstvo je opakom legalizmu a moralizmu. Legalista povie: „Porušil si zákon, si vinný, zaslúžiš si trest.“ Milosrdný človek povie: „Áno, pokazil si to – ale si môj brat. Aj ja som toľkokrát zlyhal. Skúsme hľadať cestu spolu.“ Milosrdenstvo nie je naivita, ale láskavé porozumenie, viera, že človek je hodný lásky aj vtedy, keď má za sebou kopu omylov.
Milosrdenstvo dáva prednosť osobe pred paragrafom. Zákon vidí iba vinníka; milosrdenstvo vidí človeka – dokonca aj v tom vinníkovi. Zákon má tendenciu homogenizovať; milosrdenstvo vidí v každom neopakovateľnú bytosť. Zákon trestá, milosrdenstvo utešuje. A to je niečo, čo žiadna ideológia do svojho programu nedokáže zaradiť, hoci by rada.
Ideológie sú totiž opojené vedou a vlastnou mocou. A veda – nech je akokoľvek užitočná – má jednu zvláštnosť: potrebuje generalizovať. Všetko špecifické a jedinečné nazýva „náhodným“. Ale človek nie je náhoda. Človek je konkrétny Ján, konkrétna Mária, konkrétny Alexander. Žiadna tabuľka, žiadny zákon ho nedokáže presne obsiahnuť. A to je pre ideológiu nepríjemné, lebo ona potrebuje uniformitu. V takom svete pre milosrdenstvo jednoducho niet miesta.
No evanjelium hovorí jasne: „Blahoslavení milosrdní.“ (Mt 5,7) Blahoslavení sú tí, ktorí v každom človeku rozoznajú živú bytosť a nehodia ho hneď do vreca s nálepkou „vinník“ alebo „nepriateľ“. To je základ kresťanskej antropológie: človek je neopakovateľný, a preto hodný súcitu a lásky. A to je aj základ kresťanskej morálky: vzťahovať sa k druhým ako k bratom a sestrám, nie ako k položkám v štatistike.
Práve týmto prikázaním sa kresťanstvo neustále stavia proti všetkým „staviteľom nového sveta“, ktorí sľubujú raj, ale v skutočnosti vyrábajú peklo uniformity. My sme, našťastie, stále ľudia – a nie položky v tabuľke. A kým si to budeme pripomínať, máme nádej, že nám v tom všetkom zostane aj trocha ľudského tepla.
