Mnohí dobre poznáme túto vetu. Vieme si vybaviť aj konkrétnu osobu, ktorá nám ju povedala, a možno aj kontext, v ktorom táto veta zaznela. Len zriedka sú tieto slová myslené ako kompliment a zväčša ich sprevádza vyčítavý tón.
Pri scéne z evanjelia, v ktorej sa Ježiš vracia medzi svojich, poľahky vybadáme veľmi podobnú výčitku: Tak veľmi si sa zmenil, odkedy si odišiel z domu.
Jeho krajania najprv žasnú nad Ježišovou múdrosťou. No ich obdiv sa náhle zmení na pohoršenie: „Vari to nie je tesárov syn? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub a Jozef, Šimon a Júda? A nie sú u nás všetky jeho sestry? Skadeže má toto všetko?“
Čo trápi ľudí v synagóge? Tentoraz to nie je obsah Ježišovho učenia. To je zdrojom rozporu a neprijatia v iných situáciách. Čo však pohoršuje Ježišových krajanov? Že sa Ježiš tak zmenil, odkedy odišiel z domu. Už nepasoval do ich škatuľky. Zrazu sú svedkami takej múdrosti, ktorú od neho doposiaľ nezažili.
Poznali jeho rodinné pomery, vyrastal medzi nimi… Majú v hlave starý obraz Ježiša; „vedia“, kto Ježiš je. A nechcú tento obraz opustiť. Evanjelista Lukáš dokonca zaznamenal, že ho chceli zhodiť zo zrázu, na ktorom bolo ich mesto postavené. Tak veľmi ich to štvalo.
Keď sa zmení niekto v našom okolí, často to sprevádzajú aj negatívne konotácie. Pretože musíme prispôsobiť svoj vlastný pohľad. A to nemusí byť vždy jednoduché, najmä ak žijeme podľa motta „ľudia sa nemenia“. Preto toho človeka radšej vytesním zo svojho života, akoby som mal meniť svoj pohľad.
Lenže čo, ak ide o Boha? Čo ak Boh zasiahne do môjho života ináč ako doposiaľ? Nerobím to isté? Modlím sa síce „buď vôľa tvoja“, ale automaticky rátam s tým, že sa musí zhodovať s tou mojou. Čo urobím? Vytesním!
Preto zažívam ten istý výsledok ako Ježišovi krajania. „Pre ich neveru tam neurobil veľa zázrakov.“ Niet sa čo čudovať, keď mu svojou neverou zviazali ruky.
Ježiš sa naozaj zmenil, odkedy odišiel z Otcovho domu. Stal sa človekom a býval tu s nami pár desiatok rokov. Večný Boh a ozajstný človek. A potom sa znova vrátil domov – aj s nevestou. Lenže tam ho nečakala výčitka namrzeného Otca, že sa tak veľmi zmenil. Čakala ho obrovská radosť z nevesty, ktorú doviedol. Tou nevestou je človek, ktorý sa kedysi od Boha vzdialil.
Boh nás ani dnes nečaká s palicou, ale s radosťou a objatím. Skúsme sa jej otvoriť. Veď v nebi je „väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15,7).
