Na severe Čiech v pohraničnom pásme zvanom Sudety stojí jedno mestečko. Postavené nemeckými rukami, obývané českým ľudom. Toto mestečko bolo ešte nedávno svetovou veľmocou bižutérie, teraz je to mesto športovcov a medzinárodne známeho zabezpečovacieho systému.
Ľudia bývajú vo vilách pripomínajúcich bratislavský hradný kopec. Nad celým mestom sa rozprestierajú hory, pod horami je vodná priehrada a pod priehradou fara s kostolom.
Táto fara je pravidelným miestom našich návštev. A tak to bolo i toto leto.
Vzdialenosť k tejto farnosti je približne taká istá ako do Chorvátska, a tak mi vždy prejde hlavou myšlienka, či nie je lepší nápad tento rok neposunúť na výpadovke naše auto o pár metrov a nezabočiť na Viedeň, Graz, Ľubľanu a zastaviť niekde na Istrii. Zapíjať pripečené „kalamare na žaru“ Karlovačkom a počúvať šum mora kotúľajúceho drobné chorvátske okruhliaky. Napĺňať svoje rodičovské srdce pohľadom na radosť detí máčajúcich sa v slanej vode.
Auto som však neposunul a my sme nevymenili plynulosť rakúskych diaľnic za české, kolónami upchaté, večne opravované cesty. Naše deti sa namiesto mora uspokojili s českou priehradou plnou skrotených kačíc a kaprov a ešte skrotenejších miestnych obyvateľov. Kačice a kapry čakali na kúsky pečiva, obyvatelia na točenú zmrzlinu alebo vychladené pivo z miestneho pivovaru.
Z fary sa však nikdy príliš nevzďaľujeme a, pravdu povediac, severočeské mestečko ani jeho okolie nepoznáme.
Ráno ma prebúdza farský zvon, ktorého srdce nemilosrdne päťkrát udrie. Bitie zvonu doplní úder dverí zatvárajúcich vedľajšiu izbu. Izbu miestneho kňaza. Ďalej nasleduje jeho rýchly krok popri našej izbe, ktorý zmĺkne na neďalekom schodisku. Nastane opäť ticho a ja musím zvíťaziť nad neprekonateľnou ťarchou periny, ktorá je medzi štvrtou a piatou hodinou ráno najťažšia a na jej zdvihnutie treba podať olympijský výkon.
Ranná omša je neverejná. Náš priateľ ju slúži otočený tvárou k oltáru a čosi si pre seba mrmle. Raz za čas sa otočí a s pohľadom upretým do zeme povie: „Dominus vobiscum.“ Ja po roku latinčiny nesmelo odpoviem: „Et cum spiritu tuo,“ a rozmýšľam, podľa ktorej deklinácie sa skloňuje spiritus.
Napriek tomu, že omša je neverejná, chrámové dvere nikto nezamyká, a tak lavice naplní zopár miestnych ľudí. Okrem mňa všetci vedia, čo majú robiť. Po liturgii nasleduje adorácia v bočnej kaplnke. Človek tak má možnosť po prijatí Kristovho tela ostať v Ježišovej prítomnosti o čosi dlhšie. Dlhšie znamená hodinu a pol. Po celý čas prenášam svoj pohľad z monštrancie osvetlenej dvoma LED lampami na chrbát môjho priateľa. Jeho hlava sa občas skloní, ťahaná únavou, vzápätí sa narovná, jeho ruky raz striedajú zrnká ruženca, vzápätí obracajú stránky akejsi hrubej knihy.
Pokojná večnosť Krista vo vystavenej Oltárnej sviatosti kontrastuje s mojou neposednosťou a neustálou potrebou hýbať sa. Po čase rezignujem a s upokojením svojho tela upokojím aj svoju myseľ. Svetlo žiariace z bielej oblátky presvedčí moju tvár. Oči sa zatvárajú. Umĺkne aj môj škŕkajúci žalúdok, tešiaci sa na raňajky, a ja spočiniem v Jeho prítomnosti. Prešlo päť minút a ja som opäť v kaplnke, vyrušovaný hlukom áut prechádzajúcich vedľa kostola a ešte väčším hlukom myšlienok prechádzajúcich mojou hlavou.
V jednom momente sa kňaz prikryje kusom zlatej látky, v ktorej uchopí monštranciu, urobí znak kríža, otočí sa na všetky strany a rýchlym krokom smeruje k bohostánku.
Moje rýchle kroky smerujú do kuchyne, kde už čaká zvyšok mojej rodiny. Po chvíľke príde aj náš hostiteľ a všetci spoločne raňajkujeme. Už z minulých návštev vieme, že farská chladnička je miestom verejným, a čo do nej niekto vloží, nemusí už nikdy nájsť. A tak, riadiac sa týmto pravidlom, vyberám med, domáce prepeličie vajíčka a krabicu so zákuskami. My sme kúpili v najbližšom obchode chlieb. Š. sa opýta, kde sme našli taký krásny chlieb, a hneď si z neho odreže hrubý krajec. Celkom nerozumiem, ako je možné, že miestnemu kňazovi musíme vysvetľovať, kde sa dá u neho kúpiť chlieb. „Ako som tu, ešte som nemusel ísť do obchodu,“ podotkne, natierajúc si chlieb maslom.
K raňajkám sa pripoja aj dvaja muži Rómovia Viktor a František. Prišli sa k Š. vyspovedať z neďalekého mesta. Viktor bol 16 rokov dílerom pervitínu a heroínu, až pokým sa neobrátil, nešiel sa sám udať a neodsedel si svoj trest. František je taxikár a popri raňajkovaní rozpráva, ako musí v noci prevážať iných dílerov do bordelov. Odhrýzajúc si z chleba a vajíčka sa zamýšľa nad tým, ako by mal ako kresťan reagovať.
Š. ide spovedať a nám dá úlohu vyzdobiť krížmi čerstvo namaľované farské steny. Ideme na chrámovú povalu, kde je vyše storočný farský depozit. Povyberáme zaprášené kríže a znesieme ich dole.
Zaplnia ten najdlhší stôl v spoločenskej miestnosti. Sme postavení pred tú najťažšiu úlohu: vybrať tie najlepšie znázornenia Krista. Skoro na každom niečo prekáža. Na niektorých je jeho telo – telo v agónii – príliš ľudské: vystupujúce rebrá a zármutkom skrivená tvár nepozývajú k nádeji na zmŕtvychvstanie; tie ako prvé odložíme nabok.
Iné nenesú známky beznádeje, ale sú, naopak, príliš ozdobné. Sú viac dekoráciou, doplnkom ako stredobodom každej izby. Ideálny nie je ani jeden, ale napokon sa nám podarí nájsť zopár obstojných. Väčšina má odlomený kríž, ale zhodneme sa na tom, že telo s rozopätými rukami je dostatočné. Veď nejde o kríž, ale o Krista.
Fara sa v letných dňoch prerába, a tak pomaly prichádzajú brigádnici. Prišli dve rómske deti z vedľajšieho domu, ale prišla i žena zo stovky kilometrov vzdialeného statku vo východných Čechách. Popri umývaní dlážky nám povie, že raz za mesiac príde za Š. kvôli duchovnému rozhovoru, a ďalej umýva podlahu na chodbe.
Na druhom poschodí prerábali mladí študenti strechu, zamaskovaní respirátormi vyberali staré zateplenie. Strecha bola vyplnená skartovanými československými bankovkami. Vraj sa to bežne robilo. Peniaze stratili svoje využitie, a tak mala fara pod strechou uložené milióny.
Medzitým prišla na faru návšteva. Pán z Brna ponúkol Š. 44 miliónov. Povedal, že jeho deti sú už zabezpečené a že je dostatočne múdry na to, aby nesťažil život svojim deťom takýmto bremenom. S vlasmi plnými starých bankoviek zo strechy lepšie chápem jeho slová.
Š. peniaze odmietol a poradil mu, nech založí nadáciu. Po chvíľke sa k nám pripojil Václav, asi päťdesiatročný muž. Na smartfóne mi ukazuje video, ako skáče na lane do priehrady. „Na jar ma prepustili, bol som vo väzení a teraz musím všetko dohnať. Som ako malé dieťa.“
Václav bol vo väzení dvadsaťsedem rokov. Úkladná vražda, trochu obchodovania s drogami a ženami. Vo väzení spoznal Krista a teraz svoje dni trávi na fare, nemá nikoho, iba toto miesto. Počas týždňa, ktorý sme tam strávili, ho vyhodili už z druhej roboty, do oboch prišiel neskoro.
Václav s podnikateľom sa pustili do vášnivej debaty. Václav svojou presnou znalosťou Svätého písma prevýšil aj farára.
Kostolný zvon odbije dvanástu hodinu a my sa zhromaždíme v kostole. Bolo nás do dvadsať ľudí. Po modlitbe Anjel Pána sme sa všetci zišli k obedu. Bola akurát streda a každú stredu prinesie obed Jarunka, staršia pani, vdova. Za jedným stolom sedeli vrahovia, díleri, milionári, vdovy, študenti právnickej fakulty, lekár, bohoslovec, kňaz a my.
Po obede nás Š. zoberie do lesa hľadať bižutériu. Deti sa nadšene brodia v potoku, ktorý preteká Jizerským lesom. Pomedzi drobné kamienky a piesok vyberajú farebné gombíky a sklíčka. S deťmi ich vyberáme aj my a tešíme sa z každého jedinečného kusa. Vraj tam kdesi v horách bola stará fabrika.
Popri vyberaní som sa pýtal Š. na jeho literárny život. Š. totiž napísal zopár aj na Slovensku úspešných kníh, a tak ma zaujíma, či sa môžem na niečo tešiť. „Píšem, ale hotové to nebude tak skoro. Mám približne 150 strán.“ Š. píše rukou, lebo sa pred rokom vzdal počítača. Vraj chce viac hľadieť na skutočné tváre ako byť ožarovaný monitorom.
Naše rozprávanie prerušilo zvonenie telefónu. Š. zabudol na jednu pani, s ktorou mal dohodnutú spoveď.
O piatej bola svätá omša. Lavice nie celkom malého kostola zaplnili ľudia. Počet tých pod tridsať rokov konkuroval počtu tých so šedinami.
Po svätej omši nasledovala opäť adorácia. Večer hodinová. Po adorácii sme sa presunuli na faru. Automaticky s nami išlo zo dvadsať ľudí. Z chladničky sme zobrali všetko, čo sa dalo, vyniesli to von a tam sme na múriku striedavo večerali a striedavo hrali futbal. Vdovy, siroty, cigáni aj bieli, vrahovia aj milionári a jeden kňaz. Mal som hlboký pocit, akoby som bol súčasťou pokračovania evanjelia.
„Ako to je možné?“ opýtal som sa Š.
„Keď som sa pýtal špirituála v seminári, ako má vyzerať pastorácia, povedal: ‚Verne hľaď na Krista a venuj sa jemu a o pastoráciu sa starať nemusíš.‘“
Takto vyzerá bežný deň v jednej farnosti v severných Čechách. Žiaden špeciálny pastoračný plán, žiadna špeciálna metodika. Len otvorené dvere a tri hodiny denne s pohľadom upreným na Krista. A tento obyčajný život je dôvodom, prečo na diaľnici neodbočíme do Chorvátska. Takýto krásny život.
