Rodinný obed odložíme, lebo sa nevieme zísť, sviatok využijeme na dobiehanie práce a naučenú modlitbu vynecháme, pretože nám nepripadá dosť osobná. V tejto činorodej demontáži je osviežujúce stretnúť prvotriedneho filozofa, ktorý sa pristaví pri tom, čo práve vyhadzujeme. Byung-Chul Han napísal knihu Miznutie rituálov a ponúka nám nezvyčajné dobrodružstvo: znovu objaviť niečo, čo vieme naspamäť.
Pri kondolencii sa aj skúsený žonglér so slovami dokáže poriadne zamotať, a pritom má predpísané len dve slová. Úprimnú sústrasť. No on stojí pred niekým, komu sa práve rozpadol svet, a nechce mu ponúknuť vetu, ktorú pred ním vyslovili tisíce ľudí. Má chuť ospravedlniť sa za jej ošúchanosť, pridať niečo osobné, neopakovateľné, hodné tejto jedinečnej smrti. Našťastie ho zavčasu niekto tlačí ďalej. Ďalší človek pristúpi s rovnakými slovami a vezme do svojich rúk tú istú ruku.
Keby sme zakázali všetko, čo už bolo povedané, pri hroboch by pravdepodobne zostalo nepríjemné ticho. No a zopár zväčša nevhodných prejavov.
Neviem, odkiaľ sa vzalo presvedčenie, že najpravdivejšie je iba to, čo si sami vymyslíme. Ako autor by som ho mal vítať; znamenalo by to zabezpečený odbyt. Ako človek, ktorý raz bude potrebovať útechu, však dúfam, že moji blízki nebudú musieť najprv absolvovať kurz tvorivého písania. Že budú vedieť prísť, sadnúť si, zostať. A že ich rozpaky nevyženú z izby skôr než môj smútok.
Nedávno som bol hosťom jednej vskutku originálnej svadby. Na dedinskom futbalovom ihrisku sa varil guláš, deti si kopali do lôpt a bolo to krásne sobotné popoludnie. Až kým neprišlo na samotný obrad. Ženích sa postavil na malé pódium slúžiace na miestne kultúrne akcie. A začal čosi sľubovať svojej neveste. Krásne bolo, že to boli slová skutočne zo srdca, a presne to bolo aj ich najväčšou slabinou. Boli to slová človeka, ktorý prirodzene ešte nevedel, čo všetko manželstvo zahŕňa.
Do tretice som bol neraz svedkom toho, ako kňaz neustále dopĺňal predpísané liturgické vety vlastnými improvizáciami. Tam, kde sa dalo niečo vyplniť, sa to aj vyplnilo. Prosby boli obohatené o najaktuálnejšie a na telo šité vety. No stalo sa, že sa samotná liturgia akosi fragmentovala na mnoho častí a veriaci sa stávali pasívnymi poslucháčmi performancie celebrujúceho kňaza.
Byung-Chul Han vo svojej knihe Miznutie rituálov píše:
„Rituály môžeme definovať ako symbolické techniky udomácňovania sa vo svete. Premieňajú bytie vo svete na bytie doma. Robia zo sveta spoľahlivé miesto. Sú pre čas tým, čím je domov pre priestor: robia čas obývateľným. Dokonca ho sprístupňujú ako dom. Členia čas, zariaďujú ho.“¹
Pri týchto slovách mi ešte napadá stôl, ktorý nemusíme každé ráno hľadať na inom mieste. Aj týždeň môže mať takýto stôl. Nedeľný obed. Večer, keď sa zhasne veľké svetlo a deti si ľahnú k mojej manželke, ktorá opäť otvorí tú istú, od rúk zamastenú knihu rozprávok.
Predstavujem si reformátora rodinného života, ktorý by deťom oznámil, že tento rok rušíme všetky opakujúce sa vianočné prvky. Tú istú polievku už jedli, koledy poznajú, stromček videli dokonca viackrát. Bolo by poctivejšie pripraviť niečo nové. Napríklad šošovicový šalát a prednášku o zime. Napokon, čoraz viac ľudí trávi dovolenku na talianskych zjazdovkách či skákaním do vody na Maldivách. (No aj to sa, samozrejme, môže stať rituálom.)
Deti by takúto reformu pravdepodobne prijali s menším nadšením než jej autor. Na Vianoce sa tešia aj pre ich opakovanie. Vedia, čo má nasledovať; práve preto spozorujú chýbajúci tanier, inú vôňu alebo človeka, ktorý tentoraz neprišiel. Vďaka návratu tých istých vecí sa ukáže, čo sa zmenilo.
Pri rituáloch sa radi obávame mechanickosti. Oprávnene. Ústa môžu hovoriť modlitbu, kým hlava blúdi po Hornbachu a vyberá obkladačky do novej kúpeľne. Telo stojí v chráme a myseľ sa už dvadsať minút háda s človekom, ktorý tam rozhodne nie je. Poznám túto schopnosť sekulárnej bilokácie, teda byť na viacerých miestach súčasne; spravidla všade okrem toho, na ktorom ma skutočne treba.
Lenže s odstránením modlitby sa roztržitosť neodstráni. Zmizne aj veta, ku ktorej sa môžem vrátiť, keď si všimnem, že som zase preč. Pri spoločnej modlitbe ma navyše niekto počká, hoci o tom nevie. Kým som ja blúdil po predajni obkladov, ostatní pokračovali. Môžem sa pridať. Nemusíme pre moju neprítomnosť začínať dejiny spásy odznova.
Han je podozrievavý aj voči našej túžbe stále čosi prežívať, ktorá býva aj príčinou túžby hovoriť autenticky:
„Emócie sú prchavejšie než veci; preto život nestabilizujú. Pri konzumovaní emócií sa nevzťahujeme k veciam, ale k sebe samým. Hľadáme emocionálnu autentickosť. Konzumovanie emócií tak posilňuje narcistický vzťah k sebe samým. Čoraz väčšmi sa tým stráca náš vzťah k svetu, ktorý sprostredkúvajú veci.“²
Pri spoločnej modlitbe odo mňa našťastie nikto nechce správu o mojom vnútornom stave. Môžem byť mrzutý, vyprahnutý, celkom bez vznešených pocitov, a predsa podržať sviečku, odpovedať na pozdrav, zaspievať s ostatnými. Na dnešný večer už máme slová. Netreba ich vyrobiť zo mňa.
Dokonca sa môže stať čosi prekvapujúce: slová, ktoré spočiatku vyslovujem neochotne, ma predbehnú. Pri poďakovaní si všimnem dar. Pri prosbe o odpustenie človeka, ktorého som si dovtedy veľmi úspešne vysvetľoval ako vinníka. Han píše:
„Telo uvádza do pohybu ducha, nie naopak. Telo nenasleduje ducha, ale duch nasleduje telo. Môžeme tiež povedať: médium vytvára posolstvo. V tom spočíva sila rituálu. Vonkajšie formy vedú k vnútorným zmenám.“³
Ruka, ktorú podám, môže byť o niekoľko okamihov múdrejšia než moje presvedčenie, že s týmto človekom už nikdy neprehovorím.
Samozrejme, aj podaná ruka vie klamať. Poznáme úsmevy, ktorými sa zakrýva krutosť, rodinné oslavy, na ktorých je povinná veselosť a zakázaná pravda. Takéto rituály treba napraviť, niekedy opustiť. Pocta rituálom by bola nepoctivá, keby sme kvôli kráse prestretého stola prehliadli človeka, ktorý sa pri ňom bojí otvoriť ústa. Chcem však veriť, že aj preňho možno znovu prestrieť; tentoraz tak, aby smel hovoriť.
S dobrými rituálmi zaobchádzame občas ako s riadom, ktorý po starých rodičoch odložíme do škatule. Je pekný, len sa akosi nehodí do našej zmodernizovanej prevádzky. Nedeľný obed sa rozpadne na jednotlivé návštevy chladničky, sviatok na nákupy a deň sa skončí tým, že už nevládzeme pozerať na obrazovku. Nikto nič dramaticky nezakázal. Iba sme zakaždým mali dobrý dôvod vynechať. Po čase už ani nebolo čo vynechávať.
Obnoviť taký obed pritom znamená zniesť aj jeho nepohodlie. Dohodnúť hodinu, ošúpať zemiaky, počkať na meškajúceho, počúvať príbeh, ktorý už poznáme. Ťažko by sa z toho zostavovala reklama na slobodný víkend. A predsa by som nerád jedného dňa zistil, že som si ušetril všetku tú námahu a nemám s kým jesť.
Napokon, pri tom stole sa smie aj smiať. Rituál má zvláštnu povesť čohosi zachmúreného, hoci bez neho by sme museli zrušiť narodeninové torty aj sfukovanie sviečok. Gratulantovi by stačilo oznámiť aktuálny vek a poslať výživové údaje zákuska. My však zhasneme, zapálime malé ohne a dívame sa na tvár človeka, ktorý je s nami ďalší rok. A on, hoci má šesťdesiat a vysokú funkciu, poslušne fúka.
Pri detskej posteli má návrat ešte prísnejšie pravidlá. Beda rozprávačovi, ktorý preskočí vetu, aby sa dostal skôr k večerným správam. Z periny sa ozve protest. Drak musí mať všetky hlavy a dedko musí repu ťahať tak dlho ako včera. Dospelý by rád príbeh dokončil, dieťa by v ňom ešte chvíľu bývalo. A potrebuje tam mať aj jeho hlas, hoci by mu tú rozprávku vedelo vyrozprávať samo, možno presnejšie.
Na rituáloch ma dojíma, že sa ich možno naučiť skôr, než im rozumieme. Dieťa položí na stôl lyžicu, pridá sa k spevu, načiahne ruku k požehnaniu. O dvadsať rokov možno povie, že to doma robili vždy. To „vždy“ bude nepresné, ako bývajú rodinné spomienky. Niekto predsa musel prvýkrát odložiť svoju prácu a zavolať ostatných. Potom to musel urobiť znovu.
Aj ženíchovi z futbalového ihriska a kňazovi s jeho dodatkami možno raz padne dobre, že sa môžu oprieť o slová, ktoré unesú viac, než do nich práve dokážu vložiť.
Raz bude možno toto dieťa stáť predo mnou a nebude vedieť, čo povedať. Už bude dospelé, bude mať svoje starosti a ja mu ich budem nechtiac zväčšovať. Prial by som si, aby vtedy malo poruke niečo, čo sme spolu robili, kým sme ešte mali dosť času. Krátku modlitbu. Známy nápev. Nech nemusí vymýšľať, ako sa ku mne dostať.
A ak sa ešte budem môcť ozvať, hádam ho poprosím, aby to zopakovalo. Pri detskej posteli sa za takú prosbu nikto nehanbí.
