Čo si predstavíte pri slovnom spojení pokorný človek? Mne sa hneď v mysli vybaví niekto tichý, skromný, utiahnutý, niekto, kto sa nepresadzuje, neodporuje a radšej ustúpi. Človek, ktorý o sebe veľa nehovorí a na pochvalu reaguje asi tak, že vlastne nič také výnimočné neurobil.
Lenže Sväté písmo nám predstavuje aj celkom iný obraz pokory.
V starozákonnej Knihe Numeri nájdeme napríklad zmienku o tom, že Mojžiš bol najpokornejším človekom na zemi. Znie to zvláštne, keď si vybavíme, kto bol vlastne Mojžiš. Muž, ktorý sa postavil pred faraóna a žiadal prepustenie izraelského národa. Muž, ktorý v hneve rozbil tabule Desatora. Muž, ktorý sa odvážil vyjednávať dokonca aj s Bohom, keď sa prihováral za svoj ľud.
A podľa Biblie to bol skutočne pokorný človek.
Čo teda znamená pokora? Nie je to slabosť, neschopnosť ozvať sa ani povinnosť nechať si všetko páčiť. Pokorný človek môže byť odvážny, rozhodný a niekedy aj veľmi nepríjemný pre tých, ktorí zneužívajú svoju moc.
Mojžišova pokora nespočívala v tom, že by sa považoval za bezvýznamného. Spočívala v tom, že poznal svoje hranice. Keď ho Boh povolal, nepovedal sebavedomo, že je na túto úlohu najlepší. Pýtal sa: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi?“
A predsa šiel.
To je prvý paradox biblickej pokory. Pokorný človek nemusí byť ten, kto si najmenej verí. Je to človek, ktorý sa nemusí tváriť, že všetko zvládne sám.
Ešte provokatívnejší obraz nachádzame v Liste Filipanom. Apoštol Pavol píše o Kristovi, ktorý sa zriekol svojej slávy, prijal prirodzenosť sluhu a ponížil sa až na smrť na kríži.
Všimnime si jednu vec. Ježiš sa nestal pokorným tým, že by o sebe začal zmýšľať horšie. Nemusel popierať, kým je. Vedel, odkiaľ prišiel, kto je jeho Otec a aké je jeho poslanie.
Jeho pokora sa prejavila v tom, čo bol ochotný urobiť pre druhých.
A tu sa dostávame k ďalšiemu omylu. Niekedy si myslíme, že čím horšie o sebe hovoríme, tým sme pokornejší. Zľahčujeme svoje schopnosti, odmietame pochvalu a takmer sa ospravedlňujeme za všetko, čo sa nám podarilo.
Lenže neustále premýšľanie o vlastnej nedostatočnosti ešte nemusí byť pokorou. Stále sa totiž zaoberáme predovšetkým sebou.
Kristus nás pozýva k niečomu náročnejšiemu. Nežiada, aby sme sa nenávideli alebo popierali svoju hodnotu. Pozýva nás, aby sme sa prestali považovať za stred všetkého.
Pokora sa preto neprejavuje iba v tom, čo o sebe hovoríme. Prejavuje sa v tom, či dokážeme priznať chybu, prijať pomoc, vypočuť človeka, s ktorým nesúhlasíme, alebo ustúpiť tam, kde nám ide iba o vlastnú prestíž.
A niekedy sa prejaví aj tým, že sa ozveme, hoci by bolo pohodlnejšie mlčať.
Biblia nám zároveň pripomína, že Boh je blízko ľuďom so zlomeným srdcom. V 51. žalme Dávid po svojom ťažkom hriechu nepredkladá Bohu zoznam dobrých skutkov. Prichádza s pravdou o sebe. Už nemá čo predstierať.
Práve v tom je ďalšia podstatná črta pokory. Človek nemusí pred Bohom hrať lepšiu verziu seba samého. Nemusí predstierať silu, ktorú nemá. Nemusí zakrývať svoje zlyhania ani dokazovať, že si Božiu priazeň zaslúži.
To však neznamená, že utrpenie, ponižovanie alebo zlomenosť sú samy osebe cnosťou. Boh nechce, aby sme sa nechali ničiť. Prorok Izaiáš hovorí, že Boh prebýva s poníženými a skrúšenými práve preto, aby ich oživil a pozdvihol.
A tu objavujeme azda najkrajší paradox kresťanskej pokory. Boh od nás nežiada, aby sme sa najskôr vlastnými silami vyšplhali k nemu po rebríku dobrých skutkov. On sám v Kristovi zostupuje k nám.
Preto si dnes pri teste pokory neklaďme otázku, či sme dostatočne tichí, nenápadní a skromní.
Test pokory sa nás pýta: Dokážeš prijať pravdu o sebe bez toho, aby si sa povyšoval nad druhých alebo naopak sám sebou pohŕdal?
A dokážem sa vzdať svojej potreby mať vždy pravdu, posledné slovo a všetko pod kontrolou?
Pretože toto je pokora, o ktorej hovorí Biblia. Nespočíva v tom, že sa devalvujem či preceňujem, ale že sa vidím v pravde. A tá ma konkrétnu tvár. Odhaľuje ju sám Ježiš pri slovách, že je cestou, pravdou a životom.
Najlepším výsledkom v teste pokore preto je, keď v sebe objavím Božieho syna či dcéru.
