Alexandrina Maria da Costa, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 13. októbra, sa narodila 30. marca 1904 v portugalskom Balasare. Vyrastala v pomerne chudobnej kresťanskej rodine, kde ju najmä matka viedla k viere a cnostnému životu.
Ako sedemročná odišla do školy do mesta Povoa de Varzim, keďže v rodnom Balasare túto možnosť nemala. Počas svojho pobytu tam prijala prvé sväté prijímanie a neskôr aj sviatosť birmovania. Po návrate do Balasaru začala pracovať na poli a popri tom si privyrábala ako krajčírka. Bola známa svojou veselou a komunikatívnou povahou a vo svojom okolí bola obľúbená.
V roku 1918, keď mala Alexandrina 14 rokov, poznačila jej život tragédia. Na Bielu sobotu sa do rodičovského domu vlámali traja muži s úmyslom ju znásilniť. V snahe ochrániť svoju čistotu sa rozhodla pre zúfalý čin – vyskočila z okna z výšky približne štyroch metrov.
Tento skok jej spôsobil vážne zranenia s trvalými následkami. Aj keď na začiatku mohla ešte čiastočne chodiť, jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval, až napokon úplne ochrnula a zostala pripútaná na lôžko.
Počas prvých rokov svojej choroby Alexandrina horlivo prosila Boha o uzdravenie. Verila, že ak bude uzdravená, zasvätí mu svoj život ako misionárka. Avšak v roku 1928 pochopila, že jej povolanie je iné – prijala svoje utrpenie ako obetu za obrátenie hriešnikov. „Ježišu, ty si väzňom vo svätostánku, ja som väzňom na svojom lôžku,“ povedala, čím vyjadrila svoje úplné odovzdanie do Božej vôle.
Od 3. októbra 1938 do 24. marca 1942 mala Alexandrina každý piatok mystické zážitky, počas ktorých prežívala Kristovo utrpenie na krížovej ceste. V tých chvíľach reprodukovala pohyby a bolesti, ktoré Kristus znášal na kríži. Jej mystické skúsenosti pritiahli pozornosť nielen miestneho duchovenstva, ale aj širšej, najmä katolíckej verejnosti.
V roku 1936 dostala Alexandrina počas mystického zážitku od Ježiša príkaz, aby požiadala pápeža Pia XII. o zasvätenie sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Táto prosba sa opakovala niekoľkokrát až do roku 1941. Napokon sa zasvätenie uskutočnilo 31. októbra 1942.
Od 27. marca 1942 Alexandrina prestala prijímať akúkoľvek potravu a žila výlučne z Eucharistie. Tento zázrak, ktorý trval až do jej smrti, bol predmetom dôkladného lekárskeho vyšetrovania. V roku 1943 ju počas 40 dní a nocí sledovali lekári, ktorí potvrdili, že Alexandrina skutočne nežila z ničoho iného než z denného svätého prijímania.
Alexandrinin duchovný vodca salezián Umberto Pasquale ju v roku 1944 povzbudil, aby začala zapisovať svoje zážitky do denníka. Tento denník sa neskôr stal cenným zdrojom svedectiev z jej mystického života a hlbokej duchovnej zrelosti. V tom istom roku sa stala členkou Združenia saleziánov spolupracovníkov.
V januári 1955 Alexandrina predpovedala, že v tom roku odíde do večnosti. Jej predpoveď sa naplnila 13. októbra 1955, keď pokojne zomrela so slovami: „Som šťastná, pretože idem do neba.“ Na náhrobnom kameni má podľa svojho želania nápis, ktorý vyzýva hriešnikov k pokániu: „Hriešnici, ak vás popol môjho tela môže zachrániť, poďte bližšie, kráčajte po ňom. Skončite s hriechom. Neurážajte viac Ježiša!“
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Alexandrinu Mariu da Costa za blahoslavenú 25. apríla 2004. Jej blahorečenie bolo založené aj na uzdravení portugalského emigranta, ku ktorému došlo v Štrasburgu a ktoré bolo vyhlásené za nevysvetliteľné vo svetle súčasných lekárskych poznatkov.
