Anton Mária Claret, ktorého si rímskokatolíci pripomínajú 24. októbra, sa narodil v nepokojnom napoleonovskom období 23. decembra 1807 v Sallente pri Barcelone ako piate z jedenástich detí. Už od detstva prejavoval záujem o vieru a lásku k Svätému písmu. Hoci ho otec úspešne zasvätil do tkáčskeho remesla, chlapec obdarený veľkým technickým aj organizátorským talentom mal úplne inú túžbu – stať sa kňazom.
Jeho cesta však pre chudobný pôvod nebola priamočiara. Za kňaza bol vysvätený po štúdiách filozofie a teológie až ako 28-ročný na sviatok svätého Antona v roku 1835. Keďže v Španielsku nebola núdza o duchovných a on navyše túžil po misiách, odišiel do Ríma, kde vstúpil do rehole jezuitov. Pre zdravotné problémy bol však nútený noviciát prerušiť a vrátiť sa do Španielska.
Tam sa s dovolením biskupa stal ľudovým misionárom, a to najmä prostredníctvom kázní a duchovných cvičení, ktoré sprevádzalo množstvo zázrakov. V rokoch 1840 – 1848 prešiel pešo takmer celé rodné Katalánsko, uzdravoval chorých a prorokoval, no odmietal peniaze a dary, prijímal iba jedlo.
V roku 1848 ho biskup vyslal na misie na Kanárske ostrovy, kde dosiahol obrovský úspech v evanjelizácii, keď pre veľký záujem musel kázať z improvizovanej kazateľnice na námestí pred kostolom. Medzi jeho najčastejšie témy patrila úcta k Eucharistii a úcta k Márii, ktorej meno si vzal k menu Anton, keď bol neskôr vysvätený na biskupa.
Pri stretaní sa s ľuďmi počas misií Anton zistil, že nedostatky v náboženskom živote veriacich spôsobuje nevedomosť. Preto v roku 1847 založil vydavateľstvo náboženskej tlače a Duchovné združenie dobrých kníh. Sám napísal desiatky kníh a stal sa najplodnejším náboženským spisovateľom Španielska i najčítanejším autorom svojej doby.
V júli 1849 Claret založil Kongregáciu misionárov Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (klaretiánov), čím naplnil svoju dlhodobú túžbu. Avšak už o mesiac bol vymenovaný za arcibiskupa Santiaga de Cuba, kde vo februári 1851 začal usilovne pracovať na obnove duchovného života diecézy, ktorá bola 14 rokov bez pastiera. Počas jeho pôsobenia sa aj vďaka ľudovým misiám a pastoračným vizitáciám stav výrazne zlepšil: vznikli nové farnosti, bol obnovený kňazský seminár a do diecézy prišli nové rehole.
Svoj organizačný a technický talent využil aj na zakladanie nemocníc, škôl, ľudových sporiteľní a vybudovanie charitatívneho strediska spojeného s ukážkovým poľnohospodárstvom, čo viedlo roľníkov k sebestačnosti.
Zaoberal sa evanjelizáciou černochov, bojoval proti diskriminačnej legislatíve, vo väzniciach založil školy umenia a remesiel na prípravu a následnú sociálnu reintegráciu väzňov. Po zemetrasení v roku 1852 sa venoval pomoci jeho obetiam, rovnako neváhal nasadiť svoj život pri epidémii cholery. Ukázal sa ako verný svojmu biskupskému heslo: „Caritas Christi urget nos – Ženie nás Kristova láska.“
Arcibiskup však opakovane čelil aj násilným útokom nepriateľov, ktorí sa nechceli vzdať svojho nemravného života. Jeden z nich na neho zaútočil dokonca britvou, no Claret atak prežil a zázračne sa uzdravil. Tento incident vyvolal vlnu ohovárania, no Anton sa stále viac spoliehal na Božiu pomoc.
V roku 1857 ho kráľovná Izabela II. povolala do Madridu, aby sa stal jej duchovným radcom a spovedníkom. Napriek tomu, že mu bola ponúknutá aj politická moc, Anton ju odmietol a venoval sa len náboženským záležitostiam. Počas nasledujúcich desiatich rokov takto mal dosť času zakladať ľudové knižnice, vydávať náboženské publikácie a usilovať sa o to, aby biskupmi boli len čnostní kňazi.
Po revolúcii v roku 1868 odišiel s kráľovskou rodinou do francúzskeho exilu, kde pokračoval v apoštoláte. V rokoch 1869 – 1870 sa zúčastnil na Prvom vatikánskom koncile. Po jeho prerušení v júli 1870 odišiel už ako veľmi chorý do rezidencie svojej kongregácie v Prades. Aby sa vyhol zatknutiu, ktoré iniciovali španielski antiklerikáli, presťahoval sa začiatkom augusta do cisterciánskeho opátstva Fontfroide neďaleko francúzskeho Naronne, kde zomrel 24. októbra 1870.
Pochovali ho na kláštornom cintoríne do hrobu s nápisom: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto umieram vo vyhnanstve.“ Na sviatok svätého Antona v roku 1897 jeho pozostatky preniesli do materského domu klaretiánov v katalánskom meste Vic.
Pápež Pius XI. ho v roku 1934 vyhlásil za blahoslaveného a v roku 1950 ho Pius XII. kanonizoval.
