Skúste si predstaviť človeka, ktorý vám vážne ublížil. Zničil vám povesť, spôsobil škodu, zradil vašu dôveru alebo trpko zasiahol do života niekoho, koho milujete.
Dlho sa s tým vyrovnávate. Možno ste mu už dokázali odpustiť, možno ešte nie. A potom sa dozviete, že sa obrátil, oľutoval svoje konanie a začal nový život.
Dokázali by ste sa z toho úprimne tešiť? Alebo by sa vo vás ozval hlas, ktorý namieta, že takto jednoducho to predsa nepôjde?
Presne pred takúto otázku nás stavia starozákonný prorok Jonáš.
Jonáš a Ninive
Boh poslal Jonáša do Ninive, aby jeho obyvateľov varoval pred dôsledkami ich zlého konania. Jonáš najskôr utekal opačným smerom. Po búrke na mori a troch dňoch v útrobách veľkej ryby sa napokon do mesta vybral.
Jeho kázanie prinieslo mimoriadny výsledok. Obyvatelia Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a prestali konať zlo. Keď Boh videl ich obrátenie, upustil od ohláseného trestu.
Človek by očakával, že prorok bude nadšený.
Veď sa mu podarilo to, o čo sa mnohí kazatelia márne usilujú celý život. Jeho poslucháči vzali Božie slovo vážne a zmenili svoje konanie.
Jonáš však reagoval presne opačne. Nahneval sa.
Dokonca Bohu vyčítal, že je milostivý, milosrdný, zhovievavý a ochotný upustiť od trestu (porov. Jon 4,2).
To je na celom príbehu azda najprovokatívnejšie. Jonáš nepochyboval o Božom milosrdenstve. On s ním mal problém. Vedel, aký Boh je. A nechcel, aby sa takto zachoval k Ninivčanom.
Milosrdenstvo áno. Ale nie pre každého
Ninive nebolo nevinným mestom. Patrilo k Asýrskej ríši, ktorej vojenské výboje sprevádzalo násilie a krutosť. Jonášova neochota teda nevznikla bez historického pozadia.
Jeho odpor nám však odhaľuje niečo, čo dobre poznáme aj dnes.
Radi hovoríme o odpustení, kým sa netýka človeka, ktorému ho nechceme dopriať.
Sme presvedčení, že každý si zaslúži druhú šancu. Potom však príde konkrétne meno, konkrétny čin, konkrétna krivda a naše presvedčenie sa začne otriasať.
Má Boh odpustiť aj človeku, ktorý zničil rodinu? Aj tomu, kto roky ubližoval druhým? Aj niekomu, koho považujeme za nepriateľa?
Kresťanská odpoveď znie, že možnosť obrátenia nie je vyhradená iba ľuďom s prijateľnou minulosťou.
To však neznamená, že zlo prestáva byť zlom. Odpustenie neodstraňuje automaticky následky činov, nezbavuje človeka zodpovednosti a neznamená, že poškodení musia obnoviť dôveru alebo sa vystaviť ďalšiemu ubližovaniu.
Božie milosrdenstvo však odmieta uzavrieť človeka navždy do jeho najhoršieho skutku.
A s tým mal Jonáš problém.
Keď sa z viery stane právo súdiť
V evanjeliu Ježiš pripomína Jonáša zákonníkom a farizejom, ktorí od neho žiadali znamenie. Videli jeho skutky, počúvali jeho učenie, a predsa požadovali ďalšie dôkazy.
Ježiš im odpovedá, že dostanú znamenie proroka Jonáša. Jeho tri dni v útrobách veľkej ryby predznamenávajú Kristovu smrť a vzkriesenie.
Zároveň pripomína, že obyvatelia Ninive sa obrátili na Jonášovo kázanie, hoci pred sebou mali iba nedokonalého proroka.
Ježišovi poslucháči mali pred sebou niekoho väčšieho než Jonáša.
Tento kontrast by nás mal znepokojovať. Človek môže dôkladne poznať náboženské pravidlá, správne pomenovať hriech a vedieť obhájiť svoju vieru. Napriek tomu môže prehliadnuť Božie pôsobenie tam, kde sa nezmestí do jeho predstáv.
Poznať pravdu ešte neznamená dovoliť jej, aby zmenila naše srdce.
Jonáš je toho výborným príkladom. Poslúchol Boží príkaz, no jeho vlastné postoje zostali v rozpore s Božím milosrdenstvom.
Otázka, na ktorú Jonáš neodpovedal
Kniha proroka Jonáša sa končí nezvyčajne. Boh položí prorokovi otázku, či sa nemá zľutovať nad veľkým mestom Ninive.
A tým sa príbeh skončí. Nedozvieme sa, či Jonáš napokon zmenil názor. Či pochopil, že Božie milosrdenstvo je väčšie než jeho hnev. Či dokázal prijať záchranu ľudí, ktorých odsudzoval.
Biblický autor necháva otázku otvorenú. Odpovedať na ňu môžeme my dnes.
Možno si totiž myslíme, že v tomto príbehu stojíme na strane obrátených Ninivčanov. Ale čo ak sa viac podobáme Jonášovi?
Čo ak nás netrápi nedostatok Božieho milosrdenstva, ale predstava, že by ho Boh mohol prejaviť aj niekomu, komu ho my nechceme dopriať?
Najťažšou skúškou našej viery nemusí fakt, že Boh je málo milosrdný, ale pravý opak. Kameňom úrazu môže byť fakt, že Boh je ochotný odpustiť aj človeku, nad ktorým som ja dávno zlomil palicu.a
