V tom čase tetrarcha Herodes počul o všetkom, čo Ježiš konal, a bol v rozpakoch, lebo niektorí hovorili: „Ján vstal z mŕtvych,“ iní: „Zjavil sa Eliáš,“ zasa iní: „Vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ A Herodes vravel: „Jána som dal ja sťať. Kto teda je ten, čo o ňom počúvam také veci?“ A chcel ho vidieť. Keď sa apoštoli vrátili, porozprávali mu všetko, čo robili. On ich vzal so sebou a len s nimi odišiel na pusté miesto, ktoré je pri Betsaide. Keď to zástupy zvedeli, išli za ním. On ich prijal, hovoril im o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali. (Lk 9,7-11)
„Mlčanie je takisto výpoveďou, nečinnosť je činom.“ Tak znie moja voľná parafráza výroku Dietricha Bonhoeffera, nemeckého protestantského teológa popraveného v koncentračnom tábore.
Ako kresťania, osobitne na Slovensku, sme trochu skeptickí ku každej forme aktivizmu. Pravdupovediac, väčšina z nás s kamennou tvárou sleduje všetkých tých odvážlivcov, čo sa odvážia postaviť s mikrofónom na námestie a vykrikovať niečo o Kristovi. Nám to nie je vlastné. My radšej ostávame doma, v papučiach, a povieme si: „Aj mlčanie je modlitba.“ Ale pozor: niekedy je to len výhovorka, ako sa vyhnúť tomu, že by sme naozaj museli otvoriť ústa.
Keď Herodes počul o Ježišovi, bol v rozpakoch. To je presne ten pocit, ktorý má veriaci Slovák, keď sa ho v práci spýtajú, či bol v nedeľu v kostole. Herodes nechápal, čo sa deje: Ján? Eliáš? Alebo nejaký dávny prorok? Tak veľa mien a tvárí, a ani jedna mu nesedela. Zmätok. Ale čo urobil? Chcel Ježiša vidieť. Zvedavosť, ktorá nikdy nedozrela do viery.
My Slováci sme v tomto niekedy majstri sveta. Sme ako Herodesovia v nedeľnom obleku. Počujeme o Ježišovi, možno aj trochu zatúžime vidieť ho, no zostávame stáť pri plote. Máme radi bezpečný odstup: nech konajú iní, nech sa modlia iní, nech kážu iní. My si radšej len v duchu zašomreme, že svet ide do záhuby, ale za stolom ešte stihneme prebrať futbal a ceny benzínu.
A teraz kontrast. Ježiš. On – na rozdiel od Herodesa – neviedol prázdne špekulácie o tom, kto je prorok a kto nie. Nemal čas na rozpačité reči. Vzal učeníkov, stiahol sa na pusté miesto, prijal zástupy, hovoril im o Božom kráľovstve a uzdravoval. Žiadne diskusné fóra, žiadne vyčerpávajúce komentáre k politike. Len slovo a skutok, ktoré viedli k Otcovi.
A to je tá krása: Kristus sa nestaval na tribúnu proti Herodesovi. Nestrácal čas zápasom so zlom, lebo jeho misia bola inde: viesť pohľady ľudí na Boha. Herodes chcel vidieť Krista zo zvedavosti, Ježiš chcel, aby ľudia uvideli Otca.
Takže tu je pointa: kresťanstvo neznamená, že budeme menovať všetky herodesovské absurdity tohto sveta. Ani že sa budeme večne biť s tieňmi. Naopak, žiada, aby sme otočili pohľad od rozpačitého Herodesa k činnému Kristovi. A jeho činnosť bola vždy jednoduchá: hovoriť o Kráľovstve a uzdravovať.
Možno aj my by sme mali menej komentovať a viac uzdravovať. Menej analyzovať zlo a viac ukazovať dobro. Nie byť Herodesmi pri plote, ale Kristom, ktorý na púšti otvorí náruč.
