Známy mi povedal, že si vyskúšal netradičnú brigádu pre študentov, ktorú nazývajú „rozsvecovač svetiel“. Vznikla vraj v dôsledku stavebného boomu, ktorý vnímame najmä v hlavnom meste. S novými bytmi totiž rastú aj ceny, a to do nepoznaných výšin. Taký byt si dnes ani s hypotékou nemôže dovoliť každý. Človek si trikrát rozmyslí, či sa zaviaže na dlhé roky splácať nehnuteľnosť za premrštenú cenu.
A tu nastupuje úloha „rozsvecovača svetiel“. Jeho práca vraj spočíva v tom, že každý večer príde do novopostavenej budovy a v nepredaných bytoch rozsvieti svetlá. Má sa tak umelo vytvoriť dojem, že v nich už niekto býva. Že si ich predsa niekto mohol dovoliť kúpiť. Tak prečo nie ja? Šikovný reklamný ťah.
Mňa osobne to však zaujalo z iného dôvodu. Čo má pritiahnuť potenciálnych zákazníkov? Skutočnosť, že sa svieti. Vidím svetlo a malo by mi svitnúť: Dá sa to. Prečo nie ja?
A práve tu môžeme prejsť od bytov k duchovnému životu. Aj vo viere totiž pozorujeme podobný princíp. Podľa čoho spoznáme kresťana, v ktorom prebýva Boh? Podľa toho, že sa v jeho živote svieti. Že mu nechýba svetlo.
Práve to by malo pritiahnuť pozornosť ľudí okolo nás. Človek, ktorý pozoruje život kresťana, by mal byť niečím oslovený, vyrušený a niekedy možno aj oslepený svetlom.
Veď sám Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Vy ste svetlo sveta!“ (Mt 5, 14).
A tu opäť nastupuje úloha rozsvecovača svetiel. Lebo ako kresťan som odkázaný práve na to, aby niekto prišiel a zažal svetlo. A kto robí túto službu? Božie slovo.
Slepý videl to, čo vidiaci nevideli
Takýmto rozsvecovačom chce byť aj evanjeliová udalosť uzdravenia slepca pri Jerichu. Hneď na začiatku si môžeme všimnúť zvláštnu vec. Ani ľudia, ktorí boli v tesnej blízkosti Pána Ježiša, nemali celkom zažaté.
Slepec pri Jerichu sa od vidiacich ľudí dozvedel, že práve prechádza Ježiš Nazaretský (Lk 18,37). Toto označenie poukazovalo na jeho pôvod z Nazareta, nenápadného mestečka, od ktorého mnohí nič mimoriadne neočakávali.
A čo je zaujímavé? Slepec nekričí: „Ježišu Nazaretský!“ On volá: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18,38).
A toto už je mesiášske označenie. Slepec v Ježišovi rozpoznáva niekoho viac než iba obyčajného človeka.
Dokonca ani Ježišovi učeníci ešte všetkému nerozumeli. Len krátko pred touto udalosťou ich Pán Ježiš pripravoval na svoje utrpenie, smrť a vzkriesenie. Evanjelista však poznamenáva, že „toto slovo im zostalo zahalené a nepochopili, čo hovoril“ (Lk 18, 34).
Ježišove slová sa ešte nestali svetlom, v ktorom by dokázali pochopiť, čo ich čaká. A je zvláštne, že to, čo zostalo zahalené apoštolom, Boh odhalil slepému prostredníctvom viery.
Prečo tento paradox? Aby sme aj my pochopili, že fyzický zrak nestačí.
Koľkokrát počujeme od ľudí: „Ak uvidím, uverím.“ Alebo známu Tomášovu požiadavku: „Kým neuvidím, neuverím.“
Lenže kým nedovolím Božiemu slovu, aby zažalo svetlo v mojom živote, nemusí ma presvedčiť ani zázrak, ani množstvo logických argumentov.
Ako hovorí Pán Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,31).
Keď sami nevidíme, bránime vidieť aj druhým
A má to aj ďalší dôsledok. Ak nemám zažaté ja, nepritiahnem ani tých, ktorí hľadajú, váhajú alebo sa ešte len pokúšajú nájsť cestu k Bohu.
V evanjeliu sa to prejavilo tak, že ľudia okolo Ježiša sa snažili slepého človeka umlčať. Namiesto toho, aby mu pomohli priblížiť sa ku Kristovi, okrikovali ho, aby bol ticho.
Prečo?
Svoju úlohu v tom mohol zohrať aj strach. V Evanjeliu podľa Jána čítame, že náboženskí predstavitelia sa dohodli, že každý, kto vyzná Ježiša ako Mesiáša, bude vylúčený zo synagógy (porov. Jn 9,22).
Nevieme, či práve takýto strach viedol aj ľudí pri Jerichu. Ich správanie nám však pripomína niečo, s čím sa stretávame dodnes.
Je pohodlné žiť si svoje súkromné náboženstvo. Veriť si po svojom, ale nebyť príliš hlučný, aby si ma ostatní nevšimli. Aby som náhodou nevyčnieval. Aby som nemusel vysvetľovať, prečo verím a čo pre mňa Kristus znamená.
Lenže ak mám byť svetlom sveta, môžem si dovoliť zostať neviditeľný?
Nie je to smutný obraz kresťana, ktorý ešte nemá zažaté?
Kresťan, ktorý zostáva žobrákom
Evanjelium o slepcovi pri Jerichu chce teda zažať svetlo aj v mojom živote. A kým mu to nedovolím, zostanem kresťanom, ktorý stále žobre.
A to je asi najväčší paradox celého príbehu. Slepec si mohol pokojne žobrať ďalej. Jericho ležalo na ceste pútnikov do Jeruzalema, a tak mohol dúfať, že sa pri ňom zastaví niekto, kto mu dá almužnu.
Lenže on už nechcel zostať pri žobraní. Keď počul, že okolo prechádza Ježiš, začal volať. Nedal sa umlčať ani ľuďmi, ktorí ho okrikovali. Obrátil sa na Ježiša ako na Mesiáša.
A keď sa ho Ježiš opýtal, čo preňho má urobiť, odpovedal jednoducho: „Pane, aby som videl“ (Lk 18,41).
O toto potrebujem prosiť aj ja. Pretože bez svetla Božieho slova zostávam žobrákom, hoci si hovorím kresťan. Žobrem u ľudí trochu lásky, uznania či pozornosti. Potrebujem, aby ma niekto ocenil, pochválil, všimol si ma. A keď sa mi toho nedostáva, mám pocit, že nie som dosť dobrý.
Ale keď dovolím Božiemu slovu, aby v mojom živote zažalo svetlo, začnem vidieť inak. Vo svetle Božieho slova v sebe totiž objavujem Božieho syna a dcéru. A súčasne zisťujem, že moja hodnota nezávisí od toho, koľko uznania či zneváženia sa mi dostane od druhých.
Želajme si týždeň plný svetla.

