Veľkonočná oktáva je časom nehasnúcej radosti. Slávime ju ako jeden jediný veľký deň, keď s vierou a nádejou prežívame víťazstvo Krista nad smrťou. A predsa aj v tomto svetle evanjelium piatka Veľkonočnej oktávy odhaľuje ľudskú slabosť – aj medzi apoštolmi.
V evanjeliu čítame o Petrovi, ktorý po všetkom, čo s Ježišom zažil, povie: „Idem loviť ryby.“ Slová, ktoré by mohli znieť ako nevinné konštatovanie, sú v kontexte zmŕtvychvstania slovami rezignácie. Ježiš ho predsa povolal, aby bol „rybárom ľudí“. A predsa sa Peter vracia k starým sieťam. Ako keby sa vzdával svojho povolania.
Tento Petrov návrat do minulosti je obrazom aj pre nás. Koľkokrát nadšene prijmeme vieru – napríklad pri sviatosti birmovania –, ale potom, keď príde čas svedectva, cúvneme. Povieme si: „Toto nie je pre mňa.“ Vrátime sa do starých koľají. Ale práve vtedy k nám prichádza hlas: „Veď to je Pán!“
Božie požehnanie nie je na každej ceste. Je tam, kde je Božia vôľa. Preto Ježiš hovorí: „Spustite siete na hlbinu.“ Vyzýva nás premýšľať o zmysle života, o povolaní, o pravde nášho bytia. V hĺbke sa rodí otázka: Pane, čo odo mňa chceš?
Zaujímavým detailom evanjelia je zmienka o počte ulovených rýb – podľa biblistov išlo o všetky vtedy známe druhy. Rybolov bol úplný. Symbol toho, že evanjelium je pre všetkých; že keď konáme na Ježišovo slovo, siete sa netrhajú. Je to logo misie Cirkvi – ponúknuť Božiu sieť lásky a spásy každému človeku.
Preto nehovorme: „Idem loviť ryby,“ keď nás Ježiš pozýva k niečomu väčšiemu; keď nám Panna Mária v Káne hovorí: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Aj kvapky našich bežných dní sa môžu stať vínom požehnania – ak ich naplníme na Ježišovo slovo.
Otvorme Ježišovi aj trináste komnaty svojho srdca. Miesta, kde sme možno rezignovali, zľakli sa, cúvli. Povedzme mu: „Pane, bez teba nemôžem nič, ale s tebou môžem všetko.“ Žime každý deň naplno, v prítomnosti, podľa jeho vôle. Potom sa smrti nebudeme báť – lebo náš život už bude v jeho rukách.
Nehovorme viac: Idem loviť ryby. Ale: Pane, čo ty chceš, to urobím.
