Svätá Terézia z Ávily, civilným menom Teresa Sánchez de Cepeda Dávila y Ahumada, ktorú si rímskokatolíci pripomínajú 15. októbra, sa narodila 28. marca 1515 v španielskej Ávile. Bola tretím z desiatich detí, ktoré priviedli na svet jej nábožní rodičia Alonso Sánchez de Cepeda a Beatriz de Ahumada.
Jej starý otec z otcovej strany bol bohatý sefardský Žid z Toleda, ktorý sa s rodinou rozhodol prijať kresťanstvo po tom, ako boli v roku 1492 Ferdinandom II. Aragónskym a Izabelou I. Kastílskou vyhlásené nariadenia, ktorými boli Židia vyhnaní z Aragónskeho i Kastílskeho kráľovstva.
Ako šestnásťročná vstúpila Terézia do kláštora augustiniánok v Ávile, kde pre zdravotné problémy vydržala len poldruha roka. Jej hlboká duchovná premena sa však začala až po návrate domov lektúrou kníh o svätom Hieronymovi, ktoré dostala od strýka Pedra. Následne proti vôli otca, ktorý na nej lipol, vstúpila v roku 1535 do karmelitánskeho kláštora v Ávile. V tom čase prežívala silné zdravotné i duchovné krízy, ktoré ju napokon priviedli k hlbokej mystickej skúsenosti.
Jedným z dôležitých momentov jej duchovného života bolo tzv. vnútorné modlenie, ktoré vnímala ako „zdržiavanie sa u priateľa“ – intímny vzťah s Bohom. Táto forma modlitby sa stala základom jej mystickej praxe. Terézia prežívala aj vízie, v ktorých videla napríklad doráňaného Krista, ale aj peklo s odsúdenými, ako trpia v ohni.
Jednou z jej najznámejších mystických skúseností bola tzv. transverberácia srdca. Opísala ju ako videnie anjela, ktorý jej prebodol srdce zlatým šípom, čo v nej vyvolalo nesmiernu lásku k Bohu i bolestný, no duchovne naplnený zážitok. Tento mystický moment symbolizuje jej duchovný život a je často zobrazovaný v umení.
V 16. storočí boli rehole v Španielsku v stave úpadku, a preto sa Terézia rozhodla pre reformu karmelitánskeho rádu, pričom kládla dôraz na pokoru, modlitbu a život v prísnejšej disciplíne. V roku 1562 založila prvý kláštor bosých karmelitánok (Descalzas) v Ávile. V spolupráci s mystikom svätým Jánom z Kríža sa jej podarilo reformovať aj mužskú vetvu karmelitánov, vďaka čomu vznikol nový smer, ktorý zjednotil radikálnu oddanosť Bohu s hlbokou duchovnou praxou.
Reforma nebola ľahká: Terézia čelila opozícii nielen zvnútra rádu, ale aj od cirkevných predstaviteľov a samotnej španielskej koruny. Napriek tomu pokračovala v zakladaní nových kláštorov a šírení svojich ideí o vnútornom živote, založenom na dôvernom vzťahu s Bohom.
Terézia napísala niekoľko významných diel, medzi ktoré patrí jej Autobiografia, Cesta k dokonalosti a Vnútorný hrad. Opísala v nich svoju duchovnú cestu, mystické zážitky a praktické rady pre tých, ktorí sa chcú zasvätiť Bohu. Použila obraz postupného prenikania do duchovného života cez jednotlivé „miestnosti“ hradu, ktorý symbolizuje dušu.
Terézia zomrela 4. októbra 1582 v kláštore v Alba de Tormes, kde bola pochovaná. Blahorečená bola v roku 1614, kanonizovaná v roku 1622 a v roku 1970 sa stala prvou ženou, ktorá bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Gregoriánska reforma kalendára spôsobila, že sa jej sviatok slávi 15. októbra.
Na Slovensku sú jej zasvätené štyri kostoly, najstarší z nich sa nachádza v Šalgočke a pochádza z roku 1720.
