Svätý Martin z Tours má v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi svoje miesto 11. novembra. Narodil sa okolo roku 316 v rodine rímskeho dôstojníka v meste Savaria rímskej provincie Panónia (dnes Szombathely v Maďarsku). Bol ešte chlapcom, keď jeho otca prevelili ako veterána do italského mesta Ticinum (dnes Pávia v Taliansku), kde sa po prvý raz stretol s kresťanstvom. Tam navštevoval bez vedomia rodičov stretnutia katechumenov.
Ako pätnásťročný mal byť pokrstený, no otec ho donútil k vojenskej kariére. Nastúpil do osobnej gardy cisára Konštantína II. (337 – 340), ktorá sídlila v Miláne. V tom období sa začal hlbšie zamýšľať nad otázkami viery a morálky. Počas vojenského nasadenia v Galii a na Rýne, kde slúžil pod velením neskoršieho cisára Juliána Apostatu, čoraz viac spochybňoval oprávnenosť vojny.
Približne v roku 338 sa odohrala legendárna udalosť, ktorá znamenala prielom na Martinovej ceste k svätosti. Pri bráne galského meste Samarobriva (dnes Amiens vo Francúzsku) stretol pri hliadkovaní chudobného človeka, ktorý mrzol v zimnom chlade. Keďže nemal žiadne cennosti okrem svojho vojenského plášťa, mečom ho rozdelil na dve časti a jednu polovicu daroval žobrákovi.
V noci potom sa mu podľa podania zjavil Kristus, oblečený v tejto polovici plášťa, a povedal: „Čo si urobil pre jedného z mojich najmenších, akoby si urobil pre mňa.“ V tom čase bol Martin ešte katechumenom. Krst prijal na Veľkú noc v roku 339.
Po prijatí krstu sa chcel zasvätiť službe Bohu, ale ako člen cisárskej gardy nemohol vojsko len tak opustiť. Ostal teda v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť.
Počas vojenského ťaženia v roku 354 proti germánskym Alamánom v meste Borbetomagus (dnes Worms v Nemecku) vyhlásil, že chce z vojska odísť. Po obvinení zo zbabelosti sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec nedošlo: objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier, a tak Martina už bez ťažkostí prepustili z vojska.
Bývalý dôstojník sa vybral do galského mesta Pictavium (dnes Poitiers vo Francúzsku), kde sa stal žiakom a pomocníkom svätého Hilára, miestneho biskupa, jedného z významných teológov tej doby. Po istom čase Martin mal sen, ktorý vnímal ako pokyn obrátiť na kresťanstvo svojich rodičov, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Savarie. Podarilo sa mu získať pre Krista iba matku, otec neopustil pohanské zvyky až do smrti.
Istý čas ostal v Panónii, ale pre potýčky s ariánmi odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár je vo vyhnanstve. Ostal teda žiť ako pustovník na okraji mesta, avšak miestny ariánsky biskup ho vyhnal. Uchýlil sa preto na ostrov Gallinaria v Ligúrii, kým sa nedozvedel, že Hilár sa vracia do Poitiers.
Keď sa tam stretli, Hilár ho vysvätil za diakona a neskôr pravdepodobne aj za kňaza. Neostal však žiť v meste, ale pobral sa na vidiek ako pustovník, aby ohlasoval evanjelium. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci a tak okolo roku 361 vznikol kláštor v Ligugé, najstarší známy v západnej Európe.
V roku 371 sa stal biskupom v meste Caesaredonum (dnes Tours vo Francúzsku), pričom aj naďalej sa snažil o jednoduchý a pokorný život. Sprevádzaný zázrakmi pokračoval v evanjelizácii mesta, no najmä vidieka a za týmto účelom vytvoril stredisko na výchovu duchovenstva v neďalekom Marmoutiers, kde vládol takmer kláštorný spôsob života.
Svätý Martin zomrel 8. novembra 397 v mestečku Candes počas pastoračnej návštevy. Pochovali ho v o tri dni neskôr Tours, kde sa jeho hrob skoro stal pútnickým miestom.
Svätý Martin, biskup z Tours, patrí medzi prvých vyznávačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu.
Na Slovensku je mu zasvätená stovka kostolov vrátane Katedrály svätého Martina v Spišskej Kapitule a Dómu svätého Martina v Bratislave. Biskup z Tours je aj patrónom Bratislavskej arcidiecézy i Spišskej diecézy.
Jedna z najznámejších legiend hovorí, ako sa Martin pokúsil uniknúť pred menovaním za biskupa. Ukryl sa vraj v chatrči, kde chovali husi, tie však začali hlučne gágať a Martinov úkryt prezradili. Tak sa husi a anjeli stali jeho ikonografickými symbolmi a preto sa tiež na sviatok svätého Martina pečú tzv. martinské husi – “zradkyne”. S jeho sviatkom sa spája aj tradícia lampiónových sprievodov.
O veľkej obľúbenosti svätca svedčia početné pranostiky. Najznámejšia z nich v našich zemepisných šírkach vraví, že „svätý Martin prichádza na bielom koni“ alebo „na svätého Martina drž sa, synku, komína“.
Za svojho patróna ho považujú krajčíri, žobráci, ale aj tí, ktorí odmietajú vojenskú službu pre výhradu vo svedomí. Považuje sa za jedného z prvých kanonizovaných bez mučeníckeho venca.
