Sú problémy, ktoré vyrieši správny nástroj. Na dotieravú muchu stačí mucholapka, prípadne zrolované noviny, ak si ešte niekto pamätá, aké to bolo mať v ruke noviny. Tento konkrétny spôsob likvidácie hmyzu, obávam sa, vymrel skôr než väčšina toho, čo mal zabíjať.
A potom sú veci, ktoré vyriešiť nejdú. Dajú sa iba prežiť. Náboženstvo patrí, zdá sa, práve do tejto druhej skupiny – a to je pre modernú racionálnu myseľ mimoriadne nepríjemné zistenie, pretože tá mala v pláne vyargumentovať preč úplne všetko. Vypratať byt. Umlčať všetok ten dotieravý hmyz, čo bzučí niekde vzadu v hlave, presne vo chvíľach, keď je najväčšie ticho.
Skúsili sme to poctivo. Odposvätili sme nedeľu a spravili z nej deň na nákupy. Chrám sme prestavali na wellness centrum, spoveď na terapiu za stodvadsať eur na hodinu, pôst na intermittent fasting a ranný rituál na studenú sprchu s podcastom o produktivite v pozadí. Treba uznať, že v mnohom sme uspeli – dnes si každý vyberá z dlhého jedálneho lístka vedecky overených návodov, ako žiť šťastný, úspešný, naplnený život. Jediný háčik je, že deti vychované na tomto jedálnom lístku akosi neprekvitajú tak, ako nám sľuboval obal.
Niektoré dlhodobé výskumy však jasne dokazujú, že ešte to všetko nie je také jasné a že by nebolo celkom múdre odhodiť náboženstvo do smetného koša. Netvrdia, že náboženstvo je univerzálna psychologická vakcína, ani že z každého dieťaťa z kostola vyrastie vyrovnaný človek s čistým svedomím.
Ying Chenová a Tyler VanderWeele z Harvard T. H. Chan School of Public Health si zobrali dáta zo štúdie Growing Up Today Study a sledovali, čo sa deje s deťmi, ktoré vyrastali s náboženskou účasťou, keď z nich vyrastú mladí dospelí. Výsledok bol pre moderný vkus trápny presne v tom zmysle, v akom vie byť trápna iba pravda: neprišiel z kazateľnice, ale zo štatistickej tabuľky.
Pravidelná účasť na bohoslužbách alebo súkromná modlitba v detstve a dospievaní súviseli s vyššou životnou spokojnosťou, väčšou ochotou dobrovoľníčiť, silnejším zmyslom pre odpustenie a nižším výskytom rizikového správania, napríklad užívania drog. Tridsaťročný prehľad výskumu religiozity a spirituality u dospievajúcich hovorí podobne: zdravá duchovná angažovanosť sa spája s pozitívnym vývinom a ochranou pred rizikami, ktoré na dospievajúceho číhajú z každej strany – vrátane tej, čo svieti z displeja.
A nie je to osamotený nález. Kdekoľvek sa pozrieme, dáta sa vracajú s podobnou pesničkou: deti vychovávané v zdravých náboženských komunitách vykazujú vyššiu mieru zmysluplnosti, odolnosti, schopnosti odložiť uspokojenie, pevnejšie rodinné väzby, nižšiu mieru depresie a samovrážd, väčšie dlhodobé naplnenie.
Samozrejme, dáta netvrdia, že viera automaticky vylieči depresiu, úzkosť, samotu či tragédiu. Netvrdia ani to, že každá náboženská komunita je zdravá – náboženstvo vie byť živou tradíciou, ale rovnako aj dusivým systémom; vie človeka niesť, ale vie ho aj zdeformovať. Presnejšie teda nie je povedať, že deti potrebujú hocijaké náboženstvo. Presnejšie je povedať, že potrebujú zdravú skúsenosť posvätna.
Nejde teda o zázrak. Náboženstvo neodstraňuje utrpenie. Jeho ambícia je skromnejšia: dať utrpeniu tvar. Rám, do ktorého sa dá uložiť aj to, čo sa inak rozlieva po celej izbe ako voda z prevrhnutého vedra. Rituál, ktorý telu povie, kedy má vstať, kedy mlčať, kedy sa postiť, kedy sláviť. To je skutočná architektúra – nie tá ozdobná, čo sa dá vymeniť pri renovácii, ale tá nosná, čo drží strop nad našou hlavou.
Sekulárny človek si namiesto toho často postavil dom bez nosných stien a nazval to flexibilitou – pekný dizajnérsky pojem pre niečo, čo sa v skutočnosti volá riziko zrútenia. Máme neobmedzenú slobodu preskladávať izby podľa nálady, len sa nám z toho strop čas od času zosype na hlavu. A potom sa čudujeme, prečo je toľko mladých ľudí úzkostných práve v čase, keď majú historicky najviac pohodlia, informácií a možností spomedzi všetkých generácií, čo kedy žili. Možno preto, že pohodlie nikdy nebolo tým, čo človeka drží pokope. Drží ho pokope niečo, čo presahuje jeho vlastné, dnes dôkladne zdokumentované ja.
Ľudské bytosti neprekvitajú len zo spotreby, dopamínu a nekonečnej sebaanalýzy. Potrebujú zmysel. Potrebujú kontinuitu. Potrebujú posvätný poriadok.
Dieťa často rozumie rituálu skôr, než rozumie argumentu. Vie, že opakovanie nemusí byť nuda, ale bezpečie, že ten istý večerný pozdrav pri tej istej posteli je vlastne malý dôkaz, že sa svet cez noc nezrúti. Vie, že sviečka nie je rodičovská prednáška, ale znamenie. Že sviatok nie je teória, ale vôňa z kuchyne, pieseň, ktorej slová si síce nepamätá, ale spieva ju aj tak, alebo dlaň niekoho staršieho, čo ho vezme za ruku. Až neskôr ho niekto naučí, že toto všetko je detinské – čo je jemná irónia, lebo presne v tej chvíli, keď prestane veriť v niečo väčšie, začne veriť vo výkon, vo výzor, vo výsledky testov.
Naprieč dejinami, v každej civilizácii, akú poznáme, ľudia stavali chrámy, putovali, obetovali, spievali k nebu v jazykoch, ktoré dnes vie prečítať už len pár špecialistov v archívoch. Nebola to náhoda ani masová chyba úsudku, opakovaná tisíce rokov naprieč kontinentmi, ktoré o sebe navzájom ani nevedeli. Bolo to niečo bližšie k inštinktu – ako bociany, ktoré nevedia napísať dizertáciu o prúdení vzduchu nad africkými stepami, ale presne vedia, že tam majú letieť. Túžba po presahu je votkaná do človeka asi tak hlboko ako túžba po jedle či spánku, len ju vieme oveľa dômyselnejšie ignorovať, veď máme na to appky.
Samozrejme, náboženstvo vedia ľudia pokriviť. Pokrivili ho, opakovane, s tragickými následkami. Lenže to isté platí o vede, politike, terapii, rodičovstve, láske – o všetkom, čoho sa dotkne ľudská ruka, sa nakoniec dotkne aj ľudská krehkosť. Odmietnuť oheň preto, že sa ním dá aj popáliť, znamená sedieť naveky v tme a volať to bezpečím.
Možno najúprimnejšia vec, akú môžeme povedať, znie takto: nevyrástli sme z potreby posvätna, len sme ju presťahovali inam – do kariéry, do algoritmu, do zrkadla, do výkonu, do tela, do nekonečnej sebaanalýzy. Lenže tieto nové oltáre nás neunesú tak, ako by sme chceli. Neodpúšťajú. Nepočúvajú. Vedia len merať, porovnávať a pýtať si ďalšiu obeť.
A občas, keď je v miestnosti ticho a nikto sa nedíva – ani telefón na chvíľu nesvieti –, si aj ten najracionálnejší človek všimne, že mu niečo chýba. Niečo, čo sa nedá kúpiť, vyskrolovať ani vyriešiť. Chýba mu miesto, kde smie kľaknúť. Nie preto, že by musel. Ale preto, že si to, prekvapivo, sám želá.
