Blahoslavená Alexia Le Clerc, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 9. januára, sa narodila 2. februára 1576 v Remiremonte v Lotrinskom vojvodstve. Otec Ján bol úspešným obchodníkom, povýšeným do šľachtického stavu. Matka Anna bola spríbuznená s niekoľkými významnými rodmi.
Najväčším želaním rodičov tradičnej katolíckej viery bolo uviesť svoju dcéru nadanú a spoločenskú dcéru, ktorá milovala zábavy, hudbu a tanec, do aristokratickej spoločnosti. Náhla choroba, ktorá ju navštívila ako mladé dievča a trvala štyri roky, viedla u Alexie k duchovnému precitnutiu.
Po uzdravení išla na spoveď a začali ňou otriasať tajomné sny. V jednom z nich sa videla sa v Kostole Panny Márie v Remiremonte počas omše. Keď počas ofertória kráčala k oltáru s obetnými darmi, zbadala na jednej strane oltára ženu v zvláštnom kostýme, úplne inom, než aký dovtedy videla: mala čierne šaty, čierny závoj a čiernu náprsenku.
V tejto žene spoznala samu Preblahoslavenú Pannu Máriu. „Neodvážila som sa k nej priblížiť pre svoju nehodnosť,“ napísala neskôr. Panna Mária na ňu zavolala: „Poď, dcéra moja, prijmem ťa, lebo môj Syn sa potešil, že si išla na spoveď.“ Hoci to bol iba sen, Alexia súčasne pocítila konflikt medzi svojím dovtedajším životom a volaním Boha, ktorý ju chcel priviesť do novej, nepoznanej existencie.
Keď otec v roku 1595 zomrel, rodina sa presťahovala na vidiek do mestečka Hymont v kraji, odkiaľ pochádzal matkin rod. Pri návšteve kostola v blízkom Mattaincourte, kam chodila na bohoslužby, sa zoznámila so svojím duchovným otcom, kanonikom a augustiniánskym kňazom Pierrom Fourierom (1565 – 1640). Povzbudená jeho duchovnou a pastoračnou prácou sa Alexia cítila povolaná k životu rehoľnej sestry.
Svojmu duchovnému otcovi sa zverila s ďalším snom, ktorý posilnil jej túžbu po duchovnom zasvätení a po praktizovaní všetkého dobrého, čo sa dá urobiť, vrátane chýbajúceho vzdelávania vidieckych dievčat. Otec Fourier podporil tento výklad a inštruoval Alexiu, aby hľadala rovnako zmýšľajúce spoločníčky. Alexia dokázala presvedčiť tri, aby žili v náboženskej komunite. Na polnočnej omši v roku 1597 v kostole v Mattaincourte zasvätili svoje životy službe Božej milosti. Táto udalosť sa považuje za deň založenia dnešných Kanonisiek svätého Augustína rehole Notre Dame; názov kanonisky znamená, že rehoľné sestry sú zaviazané k povinnému chórovému recitovaniu rímskeho breviára.
2. júla 1598 kongregácia otvorila prvú dievčenskú školu v Poussay, čo viedlo k veľkému nárastu počtu členiek novej rehoľnej komunity. V roku 1599 zriadili v Mattaincourte prvý kláštor. Kláštory boli potom založené v rýchlom slede v Saint-Mihiel, Saint-Nicolas-de-Port, Pont-à-Mousson a v Nancy, kde sa od roku 1606 nachádzal materský dom.
Prvé pravidlá rehole, na ktorých sa veľkou mierou podieľal kanonik Pierre Fourier, boli spísané už v roku 1598. V roku 1616 pápež Pavol V. udelil pápežský súhlas pre kláštor v Nancy. Alexia, rehoľným menom Mária Terézia od Ježiša, ku ktorému ju inšpirovala svätá Terézia z Ávily, v roku 1618 prevzala úrad predstavenej, ktorý zastávala až do roku 1621.
Boli to veľmi ťažké roky. Celý problém spočíval v inovatívnom prístupe, že Alexia a jej spoločníčky chceli žiť ako mníšky, ale zároveň učiť deti i zapájať sa do charitatívnej práce vo farnosti. Dnes na tom nie je nič zvláštne, ale v čase po Tridentskom koncile a vydaní dekrétu Pia V., ktorý na dlhý čas pochoval všetky hnutia laických žien, tretie rády atď., skrátka všetky ostatné formy zasväteného života, a vyhlásil klauzúrne kláštory za jedinú prípustnú formu, malo toto rozhodnutie pre Cirkev množstvo negatívnych dôsledkov a výrazne obmedzilo jej apoštolskú flexibilitu.
Alexia preto zvyšok svojho krátkeho života strávila bojom o formu novovzniknutej komunity. Musela tak robiť napriek tomu, že počas prvých niekoľkých rokov sa spoločenstvo, predbežne schválené miestnym biskupom, rýchlo rozšírilo po celom Lotrinsku, pretože projekt bezplatných dievčenských škôl, navyše neobmedzených konfesiou, bol v tej dobe senzáciou; nebol jediný, ale určite jeden z prvých v Európe.
Prvé sestry žili príliš prísnym asketickým životom s pôstom, nočnými vigíliami a sebatrýznením, čo im zakázali jezuiti, ktorí ich v tom čase mali na starosti. Modlili sa spolu, nemali stály zdroj príjmu, takže im často chýbali aj najnutnejšie veci. Zároveň však väčšinu dňa učili deti, po škole navštevovali chudobných a chorých a začleňovali sa do života farnosti. To bola pôvodná vízia Alexie a Fouriera, ale v konečnom dôsledku neobstála v prísnom legalizme potridentského obdobia.
Tlak cirkevnej hierarchie na zavedenie kláštoru rástol a nakoniec boli sestry z Notre Dame nútené prijať klauzúru a založili samostatné kláštory. Bolo im však dovolené učiť, aj keď nemohli opustiť kláštory. Bol to teda kompromis, ktorý pre Alexiu nebolo ľahké prijať, ale nakoniec sa s ním zmierila a prijala kláštor za svoj. Žila tam však len relatívne krátko, pretože jej zdravotný stav, ktorý systematicky podkopávala nevhodnými asketickými praktikami, bol veľmi zlý. Zomrela vo veku necelých 46 rokov 9. januára 1622 v Nancy a je tu pochovaná. Kanonisky svätého Augustína rehole Notre Dame dosiahli pápežské schválenie až po jej smrti.
Pápež Lev XIII. ju vyhlásil za ctihodnú 21. februára 1899. Blahorečil ju pápež Pius XII. 4. mája 1947.
Sestry de Notre Dame pôsobia aj na Slovensku. Ich škola v historickej budove centra Bratislavy bola dokonca jednou z pilotných škôl školskej reformy, ktorú v 18. storočí spustila cisárovná Mária Terézia, manželka Františka Lotrinského, s odbornou podporou sliezskeho augustiniána Johanna Ignaza von Felbigera.
