Na satelitnej snímke etiópskej vysočiny sa oko učí hnedej. Prechádza po poliach, holých svahoch, vyblednutej zemi, až začne pokladať túto farbu za poriadok sveta. A potom narazí na zelený kruh. O kúsok ďalej na ďalší. Ostrovy stromov, uprostred ktorých sa po priblížení ukážu strechy chrámov. Akoby niekde pod tým lístím stále platilo čosi, čo naokolo prestalo platiť.
Tieto lesy nevyrástli z nedávneho experimentu západných ekológov ani zo zázračného zavlažovacieho systému. Po generácie ich chránili pravoslávne spoločenstvá. Okolo Božieho domu nechali rásť aj kus Božieho sveta. Zhora to vyzerá, akoby kostolom vyrástli zelené svätožiary.
V štúdii o týchto lesoch som zvláštnu mieru: múr obkolesujúci vnútorné chrámové nádvorie má podľa tradície stáť od chrámu na štyridsať dĺžok anjelovej ruky. Správca by okamžite žiadal prepočet na meter. Potrebuje predsa vedieť, či sa ešte zmestí parkovisko. A kdesi v Etiópii zatiaľ stromy rastú okolo miesta, ktoré si ľudia nechali zmerať geodetom anjelom.
Jeden z miestnych obyvateľov povedal výskumníkom, že bez lesa by bol kostol nahý. Pri tej vete dostane zeleň celkom inú podobu. Je odevom. Koruny chrám zatop, vietor mu prekladá záhyby, dážď ho znova a znova perie. Ja by som pri starosti o Božiu dôstojnosť hneď začal vyberať brokát; ktosi sa celú generáciu stará, aby mu na pleciach neprestalo rásť lístie.
Pod stromami sa ľudia stretávajú, modlia, pochovávajú svojich blízkych. Les poskytuje útočisko aj chudobným pocestným. Život, ktorý sa zhromaždil pri chráme, sa teda nekončí chrámovým prahom. Má korene hlboko v zemi a konáre obsadené tvormi, ktoré sa nikdy nenaučia prežehnať. Sv. Izák Sýrsky v Asketických homíliách píše: “Čo je milosrdné srdce? Je to srdce horiace pre celé stvorenie, pre ľudí, vtáky, zvieratá, démony i pre všetko, čo existuje. Pri ich pohľade a pri ich spomienke sa jeho oči napĺňajú slzami pre silu súcitu, ktorý ho zviera.” Aj človeku, ktorý nepozná jedinú etiópsku modlitbu, zostane pod korunami chladnejšie ako vo svete, kde slnko nemilosrdne spaľuje dobrých aj zlých.
Kňazi v skúmaných obciach sú pritom aj roľníkmi. Obrábajú pôdu, majú rodiny, žijú medzi ľuďmi, ktorým slúžia. Chváliť les pri počítači ešte neznamená vedieť ho ešte v krajine, kde človek ráta každé poleno. Oni dobre vedia, na čo by sa drevo dalo použiť. Úctu si nepridávajú k životu až po skončení práce, ako čisté nedeľné šaty, ale musia ju vtesnať do hospodárenia so zemou, ktorá ich žije. Až vtedy si človek uvedomí, koľko rúk muselo na tom mieste dosiahnuť, aby dnes mohla koruna stromu dosiahnuť tak vysoko.
Na prvých miestach Genezis dostane človek záhradu, aby ju obrábal a strážil. Pri týchto lesoch sa mi zdá, že druhé sloveso konečne dostalo svoj priestor. Rastie, šumí, tieni. Strážiť záhradu znamená pripustiť, že nie všetko čaká na moje zlepšenie; krivý konár môže ešte dlho pokračovať, hoci by sa celkom dobre hodil do pece. Boh pri stvorení nazval svet dobrým skôr, než sme doň stihli pridať viac. Sv. Bazil Veľký to v Hexaemérone formuluje s odzbrojujúcou prostotou: „Zem dostala okamžite priniesť byliny — bez čakania na dážď, bez potreby ľudskej ruky. Tak ukazuje, čo môže sama od seba, keď dostane Božie slovo.“
Obdivujem múdrosť, ktorá si to zapamätala aj pri pohľade na drevo. Znášať strom iba dovtedy, kým z neho mám úžitok, nie je veľké umenie. Tu sa človek učí zniesť aj svoju slobodu: že porastie pomaly, vrhne tieň, kam bude chcieť, a raz si pod ním oddýchne ktosi, komu som svoje miesto na svete vôbec neplánoval prenechať. Za zeleným kruhom stojí toto dlhé ľudské ustupovanie, ktorému zatiaľ rástli letokruhy.
Ani tunajšie lesy však neochráni samotný obdiv. Ohrozuje ich výrub, polia sa rozširujú, rodiny potrebujú drevo aj pastvu. Posvätné miesto musí mať svojich opatrovateľov a niekedy aj kamenný múrik, ktorý chráni mladé stromčeky pred dobytkom. Koza totiž uznáva dobrotu stvorenstva bez výhrad; najradšej by si ju celú overila zubami. Drevo slúži aj požadované cirkvi.
Etiópska cirkev otvorila 26. októbra lesnú akadémiu. Jej organizátori odhadujú, že takýchto chrámových lesov je približne tridsaťpäťtisíc. Ľudia z piatich afrických krajín sa teraz učia, ako ich chrániť a podporovať prirodzenú obnovu zo semien a živých koreňov, ktoré zostali v pôde.
To posledné mi pripadá ako mimoriadne dobrá správa. Zem ešte nie je hotová so životom, hoci zhora už vyzerala odpísaná. Čosi pod povrchom čaká na príležitosť. Treba opraviť múrik, chrániť výhonok, poskytnúť mu čas. Raz sa na mape objaví ďalší zelený kúsok a satelit zaznamenaný, že sa svätožiara rozšírila.
Aj vo vlastnej duši by som rád uchránil kus záhrady, do ktorej Boh zasial čosi, čomu som ja sám nedovolil vyrásť, lebo som to pokladal za neužitočné.
