V stredoveku sa ľudia modlili pri hrobe chrta, ktorý mal zachrániť dieťa pred hadom. Aj tento príbeh ukazuje, prečo Katolícka cirkev postupne zaviedla precízne pravidlá svätorečení. Kým kedysi o ich úcte rozhodovali najmä miestne spoločenstvá a biskupi, dnes konečné rozhodnutie patrí pápežovi.
Francúzsky dominikán Štefan z Bourbonu sa v polovici 13. storočia počas svojho pôsobenia v okolí Lyonu dozvedel o nezvyčajnej úcte k akémusi svätému Guinefortovi. Matky k nemu vraj prinášajú svoje deti a prosia o ich uzdravenie.
Kňaz sa začal zaujímať, kto bol tento svätec. Zistil, že Guinefort nebol človek, ale chrt.
Podľa miestnej legendy strážil pes dieťa, keď sa k jeho kolíske priblížil had. Chrt sa na hada vrhol, zabil ho a dieťa zachránil. Pri zápase však prevrátil kolísku a rodičia po návrate domov nadobudli dojem, že pes ich syna napadol. Otec ho preto zabil. Až potom našli dieťa živé a vedľa neho mŕtveho hada.
Psa údajne pochovali a miestni obyvatelia si jeho hrob začali uctievať. Postupne sa tam rozšírili aj obrady spojené s prosbami o zdravie detí.
Štefan z Bourbonu považoval takéto praktiky za poveru. Vo svojom spise opísal, ako proti nim zakročil a usiloval sa miestnu úctu odstrániť.
Príbeh sa zachoval v jeho vlastnom svedectve. Neznamená to však, že všetky podrobnosti legendy o psovi možno historicky potvrdiť. Spoľahlivo dokladá predovšetkým existenciu miestneho kultu, ktorý dominikánsky kazateľ odmietal.
Guinefort nikdy nebol oficiálne vyhlásený za svätého. Jeho prípad však ukazuje, aké neobvyklé podoby mohla v stredoveku nadobúdať ľudová zbožnosť.
Prvých svätých nevyhlasoval pápež
V prvých storočiach kresťanstva neexistoval kanonizačný proces v dnešnej podobe. Veriaci si osobitne uctievali predovšetkým mučeníkov, ktorí zomreli pre vieru. Zhromažďovali sa pri ich hroboch, pripomínali si výročie ich smrti a uchovávali svedectvá o ich živote.
Postupne sa úcta rozšírila aj na kresťanov, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou, ale vynikali svätosťou života. Patrili medzi nich biskupi, mnísi, pustovníci či zakladatelia rehoľných spoločenstiev.
Dôležitú úlohu zohrával miestny biskup. Práve on mohol po preskúmaní života zosnulého schváliť jeho verejnú liturgickú úctu vo svojej diecéze.
Uznanie svätosti teda pôvodne vyrastalo z miestneho cirkevného spoločenstva. Veriaci si pripomínali človeka, ktorého považovali za príklad kresťanského života, a biskup rozhodoval o oprávnenosti jeho verejnej úcty.
Takto vznikla úcta k mnohým svätcom, ktorých poznáme dodnes. Niektorí z nich nikdy neprešli procesom podobným súčasnej kanonizácii.
Prvý historicky doložený pápežský zásah
Významným medzníkom sa stal rok 993. Pápež Ján XV. vtedy na rímskej synode schválil úctu k biskupovi Ulrichovi z Augsburgu, ktorý zomrel v roku 973.
Táto udalosť sa považuje za prvú historicky doloženú formálnu pápežskú kanonizáciu.
Neznamená to, že od tohto okamihu už všetkých svätých vyhlasovali výlučne pápeži. Miestni biskupi si svoju právomoc zachovali ešte dlhý čas. Postupne však rástlo presvedčenie, že rozhodnutie rímskeho biskupa poskytuje širšiu cirkevnú autoritu a umožňuje rozšíriť úctu aj mimo jednej diecézy.
Významný krok sa udial v roku 1173, keď pápež Alexander III. kanonizoval anglického arcibiskupa Tomáša Becketa, zavraždeného v canterburskej katedrále.
S Alexandrom III. sa spája aj dôležitý právny princíp: verejná úcta k niekomu ako k svätému nemá byť zavádzaná svojvoľne, bez príslušného cirkevného schválenia.
Tento vývoj sa upevnil v 13. storočí, keď sa pápežská autorita pri kanonizáciách stala rozhodujúcou.
Nestačili zázraky ani obľúbenosť
Stredovekí pápeži začali klásť väčší dôraz na skúmanie života kandidátov a na dôveryhodnosť svedectiev.
Dôležitým príkladom je svätý Homobonus z Cremony, obchodník známy dobročinnosťou, ktorého v roku 1199 kanonizoval Inocent III.
Pri rozhodovaní sa posudzovala povesť svätosti, svedectvá o živote kandidáta aj správy o zázrakoch. Kanonizácia tak čoraz viac nadobúdala podobu právneho konania, v ktorom bolo potrebné predložiť a preskúmať dôkazy.
Dôvod bol zrozumiteľný. Obľúbenosť zosnulého človeka ešte sama osebe nepreukazovala jeho svätosť. Rovnako nestačili neoverené príbehy o mimoriadnych udalostiach.
Historik Donald Prudlo, ktorý sa zaoberá vývojom kanonizácií v stredoveku, upozorňuje, že cirkevné vyšetrovania postupne dosiahli vysokú právnu úroveň. Vypočúvali sa svedkovia, skúmali protichodné výpovede a posudzovali okolnosti údajných zázrakov.
Cirkev tým chcela zabrániť tomu, aby sa verejná úcta zakladala iba na miestnom nadšení, nepresných životopisoch alebo legendách.
Keď sa kanonizácia stala výlučnou právomocou Ríma
Pápežská kontrola sa upevňovala počas ďalších storočí. Osobitne významné boli nariadenia Urbana VIII., ktorý v roku 1634 stanovil pravidlá obmedzujúce verejnú úctu k osobám, ktorých svätosť Cirkev oficiálne neuznala.
Práve s jeho reformami sa spája definitívne upevnenie rímskej kontroly nad kanonizačnými kauzami.
Medzitým vznikli aj osobitné cirkevné inštitúcie. Pápež Sixtus V. v roku 1588 zriadil Kongregáciu obradov, ktorá sa venovala okrem iného aj záležitostiam svätorečenia.
Kanonizácia už nebola iba miestnym liturgickým rozhodnutím. Stala sa výsledkom rozsiahleho skúmania, do ktorého vstupovali cirkevní právnici, teológovia, historici a neskôr aj odborníci z medicíny.
Postupne sa ustálilo rozlišovanie medzi blahorečením a svätorečením. Blahorečenie spravidla povoľuje verejnú úctu v určitom rozsahu, zatiaľ čo kanonizácia znamená zaradenie svätca medzi tých, ktorých Cirkev predkladá na úctu celej Cirkvi.
Čo zmenil Ján Pavol II.?
Významná reforma prišla 25. januára 1983. Pápež Ján Pavol II. vydal apoštolskú konštitúciu Divinus perfectionis Magister, ktorou upravil postup skúmania kandidátov na blahorečenie a svätorečenie.
Proces sa zjednodušil, no dokazovanie svätosti sa nezrušilo.
Vyšetrovanie sa začína na diecéznej alebo eparchiálnej úrovni. Zhromažďujú sa dokumenty, skúmajú spisy kandidáta a vypočúvajú svedkovia. Následne sa materiály posielajú do Ríma na ďalšie odborné posúdenie.
Ak ide o skúmanie údajného zázračného uzdravenia, prípad najprv posudzujú lekárski odborníci. Ich úlohou nie je rozhodnúť, že nastal zázrak, ale vyjadriť sa k tomu, či má uzdravenie dostatočné prirodzené medicínske vysvetlenie.
Nasleduje teologické skúmanie a rozhodovanie príslušných cirkevných autorít.
Reforma zmenila aj úlohu takzvaného diablovho advokáta, teda promótora viery, ktorý mal tradične poukazovať na slabiny dôkazov a námietky proti kanonizácii.
Jeho niekdajšia procesná úloha bola zásadne upravená. To však neznamená, že Cirkev prestala skúmať nepriaznivé svedectvá alebo problematické okolnosti života kandidátov.
Nielen mučeníci
Cirkev rozlišuje viacero ciest, na základe ktorých možno skúmať svätosť kandidáta.
Tradične ide najmä o mučeníctvo a hrdinské praktizovanie kresťanských čností. Pápež František v roku 2017 dokumentom Maiorem hac dilectionem zaviedol aj osobitnú kategóriu obetovania života.
Vzťahuje sa na ľudí, ktorí z kresťanskej lásky slobodne prijali predčasnú a istú smrť v prospech druhých, pričom musia byť splnené ďalšie presne určené podmienky.
Táto kategória sa odlišuje od mučeníctva aj od dokazovania hrdinských čností. Pri blahorečení na jej základe sa naďalej vyžaduje zázrak pripisovaný príhovoru kandidáta po jeho smrti.
O svätosti rozhoduje Boh, o kanonizácii Cirkev
Napriek stáročiam právnych a organizačných zmien zostáva jedna zásadná skutočnosť: Cirkev podľa svojho učenia človeka svätým nerobí.
Kanonizáciou verejne potvrdzuje, že zosnulého možno uctievať ako svätého a predkladať jeho život veriacim ako príklad nasledovania Krista.
Konečné rozhodnutie dnes patrí pápežovi. Predchádza mu však práca mnohých ľudí, od miestnych svedkov cez historikov a teológov až po odborníkov skúmajúcich údajné zázraky.
Zaujímavé je, že napriek centralizácii celého procesu sa väčšina kanonizačných káuz stále začína podobne ako v prvých kresťanských storočiach: medzi veriacimi, ktorí sú presvedčení, že život určitého človeka bol výnimočným svedectvom viery.
Príbeh stredovekého chrta Guineforta dnes pôsobí úsmevne, no oprašuje aj vážnu otázku, s ktorou sa Cirkev musela vyrovnávať celé stáročia. Ako rozlíšiť skutočnú svätosť od ľudovej povesti, náboženského nadšenia či neoverenej legendy?
Práve hľadanie odpovede na túto otázku postupne vytvorilo proces, v ktorom dnes posledné slovo patrí pápežovi.
