Gréckokatolíci na Slovensku začínajú svoj „advent“ 15. novembra, teda deň po sviatku svätého apoštola Filipa, ktorý prepožičiava pôstnemu obdobiu pred sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia meno. Volajú ho Filipovka. Ako je to u východných kresťanov zvykom, v liturgickom živote sa praktický dôvod často prepája s hlbším duchovným odkazom. Podobne sa hľadá hlbší duchovný význam pri názve Filipovka a osobe apoštola Filipa. Prečo práve on?
Paleta odpovedí sa začína jednoduchým vysvetlením čistej zhody okolností, keďže smerodajná je dĺžka trvania pôstu 40 dní pred sviatkom Narodenia Pána, a preto jeho začiatok siaha až k sviatku spomínaného apoštola.
Iné pohľady tu chcú silou-mocou objaviť aspoň záblesk pôstu, a tak si všímajú udalosť zázračného rozmnoženia chleba a rýb a nasýtenia niekoľkotisícového davu. Podobne ako tam pred Ježišovým zázrakom apoštol Filip prepočítava disponibilnú hotovosť na prípadné zakúpenie chleba (porov. Jn 6,7), tak začne aj teraz počítať pôstne dni smerujúce k veľkému zázraku vtelenia Boha, ktorý sa pre nás stane Chlebom života.
Biblickú symboliku čísla 40 azda ani netreba hlbšie analyzovať. Zástupne stačí spomenúť známeho odborníka na východnú liturgiku svätého Simeona Solúnskeho, ktorý v 15. storočí ozrejmil:
„Štyridsaťdňový pôst pred Narodením (Pána) predstavuje pôst Mojžiša, ktorý po štyridsiatich dňoch a štyridsiatich nociach prijal Božie prikázania napísané na kamenných doskách. A my, postiac sa štyridsať dní, budeme uvažovať a prijímať od Panny živé Slovo, nie napísané na kameni, ale narodené v ľudskom tele, inkarnované. Ako Mojžiš prijal Zákon po svojom štyridsaťdňovom pôste, na konci tohto nášho pôstu prijmeme my vtelené živé Slovo – Ježiša Krista.“
Dôvod pôstu spočíva v odpojení sa človeka od Boha, v strate intimity Božieho obrazu v nás. Východný kresťan pôstom vyjadruje svoj smútok nad tým, že stratil spoločenstvo s Bohom. Proces obnovenia tejto intimity s Bohom vyvrcholil Vtelením, ale po stáročia ho pripravovali starozákonní proroci. Počas Filipovky si preto pripomíname prorokov Náhuma (12. 12.), Habakuka (2. 12.), Sofoniáša (3. 12.) i Daniela a troch mládencov (17. 12.). Druhú nedeľu pred sviatkom Narodenia Pána si pripomíname všetkých svätých praotcov, teda tých, ktorí Kristovi pripravovali cestu.
Dnešná prax východných cirkví bola potvrdená na sneme v Konštantínopole v roku 1166, kde sa tiež pevne stanovil celoplošný začiatok pôstu na 15. novembra. Hoci boli pôstne predpisy o niečo voľnejšie ako počas Veľkého pôstu pred sviatkom Paschy, predsa pripadajú súčasným veriacim dosť striktné.
Tri pôstne dni počas týždňa, to znie ušiam moderného kresťana príliš asketicky. Lenže práve tak vyzerala Filipovka v začiatkoch. Počas troch dní v týždni sa nesmeli jesť ani mäsité, ani mliečne produkty či požívať olej, zatiaľ čo v nedeľu bola dovolená ryba. Tieto predpisy môžu poslúžiť aspoň ako inšpirácia, keďže súčasne oficiálne pôstne predpisy skončili na minime.
Na druhej strane dodajme, že akokoľvek striktná pôstna disciplína má svoj celistvý význam iba vtedy, ak nezostane stáť len pri fyzickom pôste. Preto hovoríme o duchovnom trojboji. Fyzický pôst musí byť totiž sprevádzaný modlitbou a almužnou, aby sme ho mohli nazývať kresťanský.
Gréckokatolícky biskupi napísali svojim veriacim pastiersky list, ktorý prinášame v plnom znení:
Drahí veriaci!
Začíname Filipovku, ktorou sa pripravujeme na sviatky Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Využime tento čas na to, aby sme si prehĺbili svoju vieru, že Boží život je našou prirodzenou výbavou, pretože v každom z nás prebýva sám Boh a preto ho môžeme nájsť vo svojom vnútri, ako to kedysi povedal svätý Augustín. Z toho vyplýva naša dôstojnosť. Nie sme len objektom medzi mnohými stvoreniami, ale Boh si nás stvoril ako vzácnych partnerov a svojím vtelením to potvrdil. Tak to povedal aj svätý Atanáz: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom.“
Svätý Ján Pavol II. vo svojej sociálnej encyklike Centesimus annus (čl. 53) napísal, že „cestou Cirkvi je človek. Je to prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania“. Možno to znie prekvapujúco a môžeme sa pýtať, prečo pápež nenapísal, že prvou cestou Cirkvi má byť Boh, prípadne Kristus? Azda Ježiš nepovedal o sebe, že on sám je cestou? (Jn 14,6)
Svätý Ján Pavol II. to však vysvetľuje jednoducho – to, že človek je cestou Cirkvi určil sám Kristus. Človek je cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia. Touto zásadou a len ňou sa riadi sociálne učenie Cirkvi.
Kristus je skutočne v každom z nás. Východná teológia v tomto zmysle použila pojem „zbožštenie“. Každý z nás je totiž účastný na Božom živote už tým, že je povolaný do stvorenia. Nikto z nás si život nedáva, ale náš život je veľkou dotáciou od Pôvodcu života. Apoštol Pavol to vyjadril známym výrokom: „V ňom žijeme hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28).
Podobne o tom mnohokrát hovoril Ježiš, keď upozornil – čokoľvek ste urobili jedinému človeku, urobili ste to mne. Kristus sa tak plne identifikuje s naším životom a povoláva nás, aby sme mali vlastnú skúsenosť života v Otcovi. Len život v Bohu je nám totiž na mieru a z toho pramení naša veľkosť a dôstojnosť. Aj súčasný pápež Lev XIV. hovorí, že „ľudská dôstojnosť nezávisí od schopností človeka, od jeho bohatstva, postavenia v živote ani od jeho dobrých alebo zlých rozhodnutí.“ Je to dar daný od Boha, ktorý človeka predchádza a presahuje (MH 50).
Žijeme v časoch, keď máme síce najvyspelejšie technológie a možnosti v porovnaní s minulosťou, ale žiadna doba neohrozovala náš vnútorný pokoj tak, ako táto. Žijeme v časoch, kedy dochádza k veľkému zápasu o nášho ducha:
- technológie, internet a médiá nám doslova kradnú pozornosť a vnútorné ticho;
- stále väčšia arogancia a agresivita v politickom priestore a zápasoch o voliča, nám kradnú pokoj a úctu k druhým;
- marketing a ekonomické trendy silne ovplyvňujú naše túžby a majú ambíciu a snahu pretvoriť nás na svoj obraz.
A všetko toto „zvádzanie“ sa deje rafinovaným spôsobom s využitím najnovších poznatkov psychológie, pretože toto zvádzanie, ktoré chce ukotviť naše srdce, je veľmi atraktívne. Nie je preto ľahké obstáť a nenechať sa vtiahnuť do tejto mašinérie zla, pretože zlo je všetko, čo odporuje našej dôstojnosti a životnému cieľu, ktorý sa vyznačuje hlbokým pokojom, vnútornou slobodou a radosťou vyplývajúcou z vedomia, že sme jedno s Bohom.
A nenamýšľajme si, že je to až tak vzdialené našej každodennej spoločenskej realite. Vari nepociťujeme nárast agresivity, bezohľadnosti či frustrácie medzi nami? Keď nás dennodenne atakuje negativita rozličného typu, nečakajme, že naše emócie ostanú nedotknuté. A čo je najhoršie, najviac tým trpia deti, ktoré sú v tomto víre zvádzania úplne bezmocné. My, dospelí, sme plne zodpovední za ich trápenie a zhoršovanie ich psychického zdravia, o ktorom dnes psychológovia hovoria úplne otvorene.
Ak však naozaj veríme Kristovi, musíme ho brať vážne a neustále si pripomínať, čo nás chcel naučiť. Len tak sa budú plne rozvíjať ľudské vzťahy v našej spoločnosti.
Preto sa potrebujeme o našu dušu starať. Nie je totiž ani ľahké, ani samozrejmé zjednotiť sa s Kristom, ak je naše srdce rozdelené. Tak nás učia otcovia púšte – naše srdce bude tam, kde bude ukotvená naša pozornosť.
My, vaši vladykovia, vás povzbudzujeme: nájdime v čase Filipovky odvahu, aby sme sa vzopreli škodlivým trendom a aktívne vyhľadávajme ticho modlitby, ktoré je dnes tak vzácne. Toto je skutočný pôst pre súčasného človeka.
Čas Filipovky je časom očakávania. Len cez vnútorné ticho môžeme rozpoznať, že sme obrazom Boha a spoznať jeho príchod. Toto je naša cesta ku Kristovi, ktorý prichádza na svet. Žijeme len jeden život a preto si ho nedajme vziať silami z vonku a buďme si navzájom svedkami Božej lásky.
K tomu vám, naším veriacim, žehnáme.
vladyka Jonáš, prešovský arcibiskup metropolita
vladyka Cyril, arcibiskup – košický eparchiálny biskup
vladyka Milan, bratislavský eparchiálny biskup
