Skúsme si predstaviť takúto situáciu: Vezieme sa električkou, autobusom či vlakom so svojimi deťmi a niekto nám povie: „Ale veď vaše dieťa je škaredé.“ To by bolo veľmi bolestivé a urážlivé. Pre rodiča je jeho dieťa predsa vždy krásne, milé, nádherné. A právom – veď pochádza z neho.
Niečo podobné by bolo, keby sme povedali umelcovi: „Tvoj obraz je otrasný. Tá ikona je hnusná. Tá socha je škaredá. To hudobné dielo sa nedá počúvať.“ Pre tvorcu je to veľmi ťažká urážka.
V evanjeliu počúvame vetu: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.“ (Jn 3,16) Svet je Božie dielo. Boh je zamilovaný do svojho stvorenia.
Lenže my tu robíme jeden malý posun. My väčšinou nepovieme: „Svet je škaredý, Bože, nepodarilo sa ti to.“ Nie. Skôr keď skúmame Božie dielo – prírodu, vesmír, zákony života –, často za tým nevidíme Stvoriteľa. Zistíme, ako funguje bunka, a povieme: „Boh neexistuje.“ Objavíme planétu, ktorá obieha hviezdu, a povieme: „Boh neexistuje.“
A Boh chce, aby sme práve cez jeho dielo dokázali rozpoznať jeho prítomnosť. Aby sme videli, že svet je krásny a že Boh existuje. A nielen v tých očividných veciach – keď zasneží a všetko je biele, keď je more krásne modré, keď žiari hviezdna obloha. Otázka znie ináč: Vieme rozpoznať Boha aj v tom, čo sa nám nepáči?
Ako môže existovať Boh, keď je zemetrasenie? Keď je chudoba? Keď sú vojny a teroristické útoky? Keď zomrie niekto blízky? Ako môže existovať Boh, keď je v mojom živote utrpenie?
A práve toto je problém, pred ktorým stojíme v kontexte sviatku Povýšenia Svätého kríža. Svet by kríž najradšej odstránil. Hovorí: „Keď nebude kríž, potom bude na zemi raj.“ Lenže Písmo hovorí niečo iné: Všetko bolo stvorené skrze Krista a pre Krista. Všetko, čo žiješ – aj tvoje utrpenie, choroba, staroba, smrť, ale aj úspechy –, dostáva zmysel jedine v Kristovi.
Boh nechce, aby sme povedali: „Toto sa mi nepáči, Boh neexistuje.“ Nie. Aj to, čomu nerozumieme, je súčasť jeho plánu.
Ak by sme Bohu povedali: „Tvoje dielo je zlé, zbytočné,“ je to, akoby sme urazili umelca alebo rodiča. A predsa to často robíme, keď odmietame kríž. Ale práve v kríži Boh ukázal svoju lásku. Nie v ideálnych podmienkach, nie v neustálom zdraví, v plných sýpkach, v bohatstve. Ale v kríži Ježiša Krista.
Ak toto človek nechce vidieť, potom je slepý. Potom hľadá raj, ktorý na zemi neexistuje. Boh nám dáva svojho Syna, aby nám ukázal vernosť do krajnosti. A tak môžeme prijať aj ťažkosti, chorobu či smrť – nie ako dôkaz, že Boh je krutý, ale ako cestu k obráteniu a k spáse.
Preto sa schádzame na slávení Eucharistie. Nielen preto, aby sme si „splnili povinnosť“, ale aby sme vyznali: „Pane, ty si dobrý. Ty si láska. Tvoje diela sú dokonalé.“ Aj keď niektorým veciam nerozumieme, viera nám dáva silu. Ježiš hovorí: „Kto verí, má večný život.“ Veriť znamená stáť tvárou v tvár smrti, utrpeniu, chorobe, a predsa povedať: „Boh je láska, Boh ma neopustil. Kríž je znamením tejto lásky.“
Boh miloval svet – takto miloval svoje dielo. Nie že by ho urobil zle. My sme ho pokazili hriechom. A predsa Boh robí všetko, aby svoje dielo obnovil – v tvojom aj v mojom živote – skrze Ježiša Krista.
A na záver ešte jedna myšlienka z Knihy Jób. My často povieme: „Fuj, aký škaredý pavúk, mucha, zmija.“ Ale Boh sa pýta: „Vidíš, ako som ho stvoril? Vieš, na čo mu slúžia oči, chĺpky, prísavky? Ty si už niečo také vytvoril, že si dovolíš povedať, že je to hnusné?“ My mnohým veciam nerozumieme.
A rovnako môžeme povedať: „Kríž je škaredý, hnusný.“ Ako symbol na stene nám ešte príde „pekne spravený“, ale keď príde kríž do nášho života – choroba, problémy v rodine, ťažkosti –, vtedy povieme: „To je strašné.“ A tu je problém. My si často nevidíme ďalej od nosa a chceme kritizovať Boha. Myslíme si, že sme múdrejší. Ale keby sme to dokázali pustiť, odložiť, vtedy môžeme kríž naozaj povýšiť ako znak Božej lásky a slávy.
