Ježiš povedal zástupom: Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. (Jn 6,44-51)
Človek je neustále pokúšaný odmietať to, čo mu nie je jasné. Čo nechápem, to pre mňa neexistuje. Takto sa však nemožno vymaniť z tmy, do ktorej nás ponoril hriech. Tma si sama nemôže na seba posvietiť. Do výšky sa nemožno vymrštiť, možno sa len nechať vytiahnuť. To iba barón Prášil zdvihol sám seba za vlasy, aj to len v rozprávke. Namiesto zúfalých pokusov o dosiahnutie vlastného neba, pri ktorých človek zakúša tvrdé pristátia na zemi svojej zemskej prirodzenosti, sa treba nechať niesť podnetmi Ducha a živiť sa Chlebom života.
Väčšinou si ani neuvedomujeme, ako to európske (či západné) točenie sa okolo seba, dôraz na výkon, autonómiu a sebestačnosť poznačuje aj náboženský život. Chceme sa priblížiť k Bohu a ešte aj v náboženstve hľadáme a vymýšľame vlastné cesty.
Pritom je to úplne naopak: Boh hľadá človeka. Aj to, čo považujeme za vlastnú túžbu po Bohu, je prejavom toho, že Boh hľadá nás, a preto ju do nás vložil. Čím viac si chce človek pomôcť vlastnými silami, tým viac tento hlas v sebe potláča. Najmä v tomto zmysle je potrebná metanoia – úplné obrátenie základného ponímania: nie ja hľadám Boha, ale on hľadá mňa a stačí mu otvoriť, aby si „urobil u mňa príbytok“, aby ma „našiel doma“.
Otec poslal Syna, aby jeho prostredníctvom všetkých priviedol k sebe – ako jedinú cestu, ktorá vedie až do cieľa a je zároveň cieľom. Je veľa iných ciest, ktoré si človek vytvoril z túžby po cieli, ale sú to len cesty hľadania – labyrint ponúk sľubujúcich spásu bez Spasiteľa. Chlieb večného života môže prísť len od Boha.
Blúdenie sa začína, keď sa vytráca pojem o tom, kto je človek a kto je Boh, keď človek chce byť ako Boh, ale bez Boha. Prijímať chlieb, ktorý Ježiš nielen prisľúbil, ale aj dal, znamená už teraz zbožšťovať život a premieňať časnosť na večnosť.
„Obliecť si Krista“ znamená našu prirodzenosť nechať pretvoriť na „habitus“ Krista. Preto chlieb života, ktorým je Ježišovo ľudské telo, je plný pokrmu jeho božskej podstaty, premenený na osobný dar lásky. Deje sa to v „eucharistickom žití“, čo je oveľa viac než len „prijímanie Eucharistie“. Krok za krokom stotožňujeme svoju myseľ, vôľu a city s pulzom jeho srdca. Aj v nás sa napĺňa tajomstvo vtelenia. Úžasná skutočnosť, skrytá za svojou jednoduchosťou.
Opäť tu jasne vidno, že pri Eucharistii nejde iba o pokrm, ale o pohyb. Počúvať, dať sa poučiť (teda vo viere vnútorne prijať) a prísť (vo viere vykročiť, vytrvať a spočinúť). Dynamika kráčania vo viere. Pokrmom na cestu je sám Pán – Cesta, Pravda a Život. Kráčanie vo viere nie je len „cesta k Bohu“, ale najmä „cesta s Bohom“ – spolukráčanie s Kristom k tým, ktorých mu poslal Otec –, činnosť „pre život sveta“.
Pane, vďaka, že ma aj dnes pozývaš do tejto „dynamiky viery“, krajšie povedané do života viery. Pomôž mi prijať práve tie dnešné okolnosti, do ktorých necítim chuť či silu, ako miesta, kde sa v mojej slabosti chce prejaviť tvoja sila.
