Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. (…) Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde. (Jn 17,11-19)
Na každom kroku narážame na polarizáciu, prenikajúcu dokonca aj do cirkevného života. Bojové tábory tradicionalistov a liberálov tasia proti sebe zlostne duchaplné argumenty. A diabol (rozdeľovač) tlieska jedným i druhým.
Vodu z prameňa prúdiacu do večného života – Ježiša a jeho evanjelium – možno zlikvidovať dvomi spôsobmi, podobne ako bežnú vodu. Pouvoľňovať jej väzby a kvapalné skupenstvo premeniť na plynné, vodu vypariť. Alebo – zo strachu, aby sa nám všetka nevyparila – vložiť ju do chladničky a kvapalné skupenstvo spútať na pevné. Jedno robia liberáli, druhé tradicionalisti. No ani z pary, ani z ľadu sa človek nenapije; keď ide o prirodzenú vodu, aj keď ide Krista. Ako si uchovať vieru sviežu a oživujúcu? Inými slovami, ako žiť vo svete a nestať sa svetom?
Popri prosbe za jednotu je v Ježišovej veľkňazskej modlitbe hlavnou témou práve toto. Ježiš poznal lákadlá sveta i nestálosť svojich učeníkov a ich nástupcov. Vo chvíľach rozlúčky nie nadarmo práve toto prežíval ako jednu z najväčších úzkostí a obáv svojho srdca: Ako zvládneme slobodu byť ponechaní na vlastné krídla? On sa naďalej pre nás posväcuje a úzkostlivo prosí. Len na to pamätať a nevytrhnúť sa z jeho náručia. Lebo ponechaní sami na seba aj v dospelosti robíme väčšie hlúposti ako deti.
Ježiš sa neustále posväcuje, aby vyrovnával a naprával, čo my svojou nestálosťou kazíme. Vedel, že posiela učeníkov do neľahkých skúšok ako orol mláďatá.
No vedel aj to, že napriek rizikám niet inej cesty. Svet znesväcuje a treba ho posväcovať. Učeníkom prisľúbil pomoc i Pomocníka. Sem opiera svoju istotu, nie o ich stálosť a presvedčenie. Aj v duchovnom zápase platí, že „kto sa chce biť, musí tam byť“; ako živá voda, ako kvas, ako soľ, ako svetlo.
Z veľkňazskej modlitby, na ktorú sa tak často odvolávame pri rôznych ekumenických podujatiach, jasne vyplýva, že Ježišovi ide najmä o vnútornú jednotu, o zásadne originálny a nový štýl existencie, o zosúladenie myšlienok, citov a síl, zharmonizovaných s Božím pôsobením a životom. Ide o konanie na základe podnetov a v sile Ježišovho božského slova. Tam je základ hlbokého súladu aj napriek možným vonkajším nezhodám.
Ježiš iste chráni svojich, aj keď je u Otca. Necháva im veľkú autonómiu a rešpektuje ich slobodu. To, čo tu zostáva ako most medzi učeníkmi a osláveným Ježišom, je jeho slovo, ktoré nám zanechal. Ono je i božské, i ľudské. Ježiš často ukazuje, ako veľmi mu záleží, aby jeho učeníci žili zo slova, ktoré im dal.
To je aj Otcov testament: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho,“ aj Matkin testament: „Urobte všetko, čo vám môj Syn povie.“
Len tak sa možno udržať vo svete a nestať sa svetom.
