Pred rokom a pol som v Lorete sobášil poľsko-taliansky pár Piotra a Lauru. Zvlášť k Laure som mal blízko, keďže som ju poznal prakticky ešte ako malú „lienku“ v skautskom krúžku, kde sa nakoniec vypracovala na vedúcu oddielu i celého rímskeho dištriktu. Jej manžel, Poliak zo starej vojenskej rodiny, nastúpil do diplomatickej služby v rámci európskych úradov v Bruseli. Teraz ma pozvali, aby som prišiel pokrstiť ich prvorodeného, malého Michala. Krst sme urobili pekne ponorením (bol by iste spokojný aj svätý Ján, aj rímske „východné dikastérium“), no a krstiny boli veľmi srdečné, pretiahli sa až do neskorých hodín; to viete: taliansky harmonogram a poľská pohostinnosť.
Ráno na druhý deň mi však čerstvý otecko chcel prejaviť pozornosť a možno sa aj trochu pochváliť svojou prácou v európskych úradoch, a tak – po výdatných raňajkách – ma zobral so sebou. Myslel som si, že to bude komplikované, ale v podstate stačilo prísť do budovy Európskeho parlamentu cez vchod Paul-Henri Spaak (PHS) z ulice Rue Wiertz, zaregistrovať sa a prejsť bezpečnostnou kontrolou. Chodby parlamentu pripomínali včelí úľ – vyleštený, bzučiaci a pulzujúci. Dobre namazaný stroj na politiku voňal dôležitosťou a šuchot značkových oblekov sa zlieval s tichým šumom rozhovorov v piatich jazykoch naraz.
Piotr mi ukázal veľkú zasadaciu sálu aj s galériou, na ktorú je voľný vstup aj pre verejnosť. Potom sme prešli do jednej menšej sály, kde mal zasadať Výbor pre zamestnanosť a sociálne veci (EMPL); verejnosť má v nej vyhradených niekoľko radov sedadiel v jej zadnej časti.
Dnes bolo na programe prerokúvanie ďalšej iniciatívnej správy predloženej nejakou skupinou poslancov. Takéto správy, hoci nie sú priamo legislatívne a majú najprv len odporúčací charakter, slúžia ako silný politický signál pre Európsku komisiu, aby v danej veci začala konať alebo navrhla skutočnú legislatívnu normu.
Na zasadnutí výboru EMPL sa preberali doplňujúce materiály k „Správe o ‚Práve na odpojenie‘ (Right to Disconnect)“. V správe, ktorá reflektuje nárast fenoménu práce z domu, poslanci žiadajú Komisiu o legislatívu zakazujúcu zamestnávateľom kontaktovať zamestnancov mimo pracovnej doby (e-maily, správy).
Už druhý deň sa však diskutovalo o tom, či má byť toto právo „absolútne“, alebo s „výnimkami pre krízové stavy“ a či sa týka len tých, ktorí pracujú z domu, alebo aj tých, ktorí chodia normálne do práce. Bolo to dosť zaujímavé, ale po niekoľkých hodinách diskusie medzi poslancami o definícii krízového stavu, príspevkami reprezentujúcimi záujmy požiarnikov v porovnaní s flexibilnou pracovnou dobou členov horskej služby či učiteľmi prvého a druhého stupňa, ktorí si už tradične domov nosia písomky a diktáty na opravu, som sa v tom začal strácať a únava predchádzajúceho večera sa stávala stále citeľnejšou.
Ako som sledoval túto diskusiu, v duchu som si predstavoval, ako asi prebiehala tá k povestnému nariadeniu Komisie (ES) č. 2257/94 ustanovujúcemu normy, že banány majú byť dlhé aspoň 14 cm a hrubé aspoň 2,7 cm a „bez deformácií alebo abnormálneho zakrivenia“, ktoré bolo po niekoľkých rokoch modifikované novým vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 1333/2011, prípadne prerokúvanie nariadenia z roku 1988 o tom, že uhorky triedy „Extra“ sa nesmú ohýbať viac ako o 10 mm na každých 10 cm dĺžky, ktoré však bolo zrušené už v roku 2009, vďaka čomu odvtedy znovu môžeme v Európe predávať akokoľvek krivé uhorky.
Tieto historické parlamentné „pikošky“ mi ako paralelu k dnešnému rokovaniu šepkal do ucha sprevádzajúci Piotr. Dodal: „A len ľutujem, že som tu ešte nebol pred 15 rokmi!“
„No lebo starší kolegovia doteraz rozprávajú priam legendy o tom, aká búrlivá bola diskusia, keď v roku 2011 panel expertov EFSA (Európsky úrad pre bezpečnosť potravín) zamietol žiadosť výrobcov balenej vody, ktorí chceli na etikety písať, že ‚pravidelná konzumácia vody znižuje riziko dehydratácie‘. Nakoniec to úrad zamietol, keďže podľa expertov nebolo vedecky dokázané, že pitie vody je jediným faktorom prevencie dehydratácie.“
Pri Piotrovej zmienke o dehydratácii mi zapracovalo podvedomie, a keďže po včerajšej oslave ma trochu smädilo, tak som mu povedal, že zájdem na kávu alebo minerálku k najbližšiemu občerstvovaciemu bodu, ktorých je v budove dostatok, a potom by som asi už išiel k nim do bytu. Piotr sa ospravedlnil, že nepôjde so mnou, lebo musí ostať v sále a robiť pre vedúceho svojho úradu poznámky o limitoch vyrušovania počas home office. Rozlúčili sme sa s tým, že sa stretneme po práci.
Vyšiel som na chodbu. Nebol som jediný, kto sa tam motal. Pri vstupe do jednej z parlamentných kaviarničiek si nejakí lobisti (to v Bruseli nie je urážka zaváňajúca konšpiráciami, ale technický termín na legálnu činnosť) rozložili na stolík aj svoje tlačoviny. Dvaja mladí páni v slušivých sakách rozdávali materiály na peknom kriedovom papieri s príťažlivým dizajnom.
Musím povedať, že boli podstatne aktívnejší a zhovorčivejší než trochu smutne či znudene pôsobiace dvojice, čo rozdávajú propagačné náboženské materiály oznamujúce dátum konca sveta, ktoré občas vídam pri vchode do košickej železničnej stanice alebo pred Tescom. Títo dvaja vyzerali elegantne, presvedčivo, usmiato a výrečne, boli proste cool. A rozhodne boli úspešnejší než ich nevydarené košické kópie: rozdávané materiály už kolovali v hlúčikoch ľudí, ktorí sa pristavovali a priam nedočkavo v nich listovali a hltavo čítali.
„Nech sa páči. To je práca nášho medzinárodného think-tanku, prípravné materiály pre kľúčové vystúpenie pána Clauda Nera Kejsera vo výbore na prípravu novej smernice,“ s profesionálnymi úsmevmi, ktoré im neschádzali z tvárí, ponúkali lesklé brožúry. „Nech sa páči – anglická verzia?; francúzska?; máme aj nemeckú,“ štebotali a vkladali okoloidúcim do rúk materiály k zajtrajšiemu kľúčovému hlasovaniu.
Pri tomto všeobecnom záujme mi nedalo, aby som nenakukol smerom k brožúrkam aj ja. Nadpis na ich prednej strane znel dosť honosne:
Nouveaux paramètres du processus de formation de l’identité européenne, approche inclusive et formative des contextes historiques et des phénomènes sociaux, et nécessité de la variabilité des éléments de transformation unificateurs
___
New parameters of the process of shaping European identity, an inclusive-formative approach to historical contexts and social phenomena, and the necessity of variability in unifying transformational elements
Nie že by som bol celkom nevzdelaný – a po anglicky aj po francúzsky sa v pohode dohovorím (pravda, lepšie po anglicky ako po francúzsky) –, ale predsa som sa spýtal, či majú aj slovenskú verziu. „Natürlich,“ znela odpoveď jedného a druhý pritakal: „Bien sûr,“ s láskavým úsmevom, ktorým nateraz vyvrátil povesť o Francúzoch, čo na otázku v angličtine reagujú zvyčajne mierne nevrlo. Potešil som sa, keď som otváral slovenskú brožúrku s názvom „Nové parametre procesu formovania európskej identity, inkluzívno-formačný prístup k historickým súvislostiam a spoločenským javom a nevyhnutnosť variability unifikujúcich transformačných prvkov“.
Titul sa mi zdal dosť komplikovaný, ale motivoval môj záujem. Otvoril som publikáciu a zaujala ma hneď prvá kapitolka s týmto názvom a textom:
Memorandum o kognitívnej optimalizácii participatívneho ticha v rámci postmateriálnej integrácie
V kontexte implementácie nových parametrov procesu formovania európskej identity sa javí ako nevyhnutné redefinovať samotnú podstatu občianskej angažovanosti. Aby sme dosiahli inkluzívno-formačný prístup k historickým súvislostiam, musíme prioritne saturovať potrebu emocionálnej stability makrospoločenských celkov. Vzhľadom na narastajúcu variabilitu unifikujúcich transformačných prvkov je žiaduce, aby individuálny subjekt delegoval svoju kognitívnu kapacitu na špecializované riadiace moduly. Prílišná expozícia komplexným štrukturálnym procesom, ktoré definujú súčasnú dynamiku Únie, by totiž mohla vyvolať nežiaducu informačnú disharmóniu. V záujme zachovania systémovej homeostasis a eliminácie rizika subjektívnej dezorientácie pri konfrontácii s archaickými interpretačnými rámcami (kedysi nazývanými aj pôvodnými ideami) odporúčame politiku „vnímavého ústupu“. Občan, nezaťažený technokratickou dekonštrukciou základných pilierov, tak môže nerušene participovať na finálnom produkte pokroku bez toho, aby bol vyrušovaný kontemplatívnym nepokojom plynúcim z pozorovania evolučných odchýlok od primárnych naratívov. Zjednodušene povedané: Kognitívna pasivita je najvyššou formou európskej solidarity, keďže zamedzuje vznik redundantných otázok, ktoré by mohli destabilizovať plynulosť našej progresívnej transformácie.
Prečítal som si text asi päťkrát a stále som si nebol istý, či ho naozaj chápem. Nemal som sa s kým poradiť. Hlavou mi však prebleskol geniálny nápad. Keďže vidím, že tu moja inteligencia nestačí, treba využiť tú umelú, povedal som si, a prečítal text nahlas do aplikácie umelej inteligencie s požiadavkou, aby mi vyložila čo najzrozumiteľnejším spôsobom, čo sa tam vlastne hovorí. Výsledok, ktorý sa objavil na obrazovke smartfónu, ma prekvapil:
Oznámenie o tom, prečo je lepšie, keď ľudia mlčia
Aby sme udržali pokoj v spoločnosti, musíme zmeniť to, ako sa ľudia zapájajú do verejného života. Je lepšie, ak bežný občan nechá premýšľanie na odborné riadiace orgány. Keby ľudia príliš videli do toho, ako zložito sa dnes Únia mení, mohlo by ich to spliesť alebo zneistiť, najmä ak by to porovnávali so starými pravidlami a hodnotami. Preto odporúčame, aby sa občania „stiahli do úzadia“. Keď sa nebudú zaťažovať skúmaním základov systému, môžu si v pokoji užívať výhody pokroku bez toho, aby ich trápili pochybnosti o tom, kam sa vytratili pôvodné zámery.
Stručne povedané: Nič sa nepýtať a nad ničím nepremýšľať je najväčší prejav solidarity.
Výsledok ma prekvapil a kvôli overeniu som aplikáciu požiadal, aby prvú kapitolu zhrnula ešte jadrnejšie. Súhrn potvrdil:
Ľudia, radšej sa do ničoho nestarajte a nič neskúmajte. Keby ste totiž videli, ako sme sa vykašľali na pôvodné plány zakladateľov a kam to celé kormidlujeme, zbytočne by ste sa rozčúlili a prekážali by ste nám v práci.
Niektorí okolostojaci už boli tiež začítaní do rozdávaných materiálov. Dvaja vážne sa tváriaci mladí úradníci pri vedľajšom stolíku si čosi šuškali a potom distribútorom vyslali oslnivý úsmev a palček hore; jedna mladá pani či slečna stojaca pri dverách si brožúrku pritisla na hruď a vyslala k mladíkovi v saku bez kravaty oslnivý úsmev a gesto telefonovania, a ako prechádzala smerom k baru okolo jeho stola, nenápadne mu posunula na stolík lístoček (asi s číslom telefónu).
Cítil som sa trochu trápne – možno to bol výsledok umelej inteligencie –, ale mne sa z jej interpretácie nezdalo, že by išlo o nápady zasluhujúce palček hore. Ale chcel som dať celej veci ešte šancu v nasledujúcom tematickom bloku, ktorý mal názov „Implementačný rámec pre kognitívnu synergiu a elimináciu interferenčných vnemov v socioadaptívnom priestore“, a nasledujúci text som už radšej priamo čítal do aplikácie AI.
V nadväznosti na prebiehajúcu substantívnu rekonfiguráciu európskej paradigmy sa javí ako prioritné saturovať potrebu homogénnej informačnej ekológie. V záujme dosiahnutia vyššieho štádia kolektívnej emočnej reziliencie je nevyhnutné pristúpiť k sofistikovanej kalibrácii verejného diskurzu, čím sa eliminuje riziko názorovej fragmentácie, ktorá je v súčasnosti klasifikovaná ako nežiaduci vedľajší produkt nekontrolovanej plurality.
1. Proaktívna neutralizácia historicko-etických diskrepancií
Vzhľadom na to, že reziduálne formy kultúrnej, náboženskej a hodnotovej identity predstavujú potenciálne ložiská systémovej frikcie, zavádza sa proces transverzálnej unifikácie. Tento mechanizmus nesleduje reštrikciu, ale skôr optimalizovanú dekonštrukciu rozdielov, čím sa v prospech subjektu (občana) vytvára prostredie zbavené nutnosti konfrontácie s nekompatibilnými naratívmi. Dosiahnutie absolútnej kognitívnej neutrality je vnímané ako bazálny predpoklad pre stabilitu pokroku.
2. Delegovanie terminačnej kompetencie na expertné nominačné moduly
Definícia prípustných myšlienkových trajektórií sa v rámci zefektívnenia riadiacich tokov presúva do výlučnej gescie Stálej komisie pre sémantickú integritu. Táto platforma, zložená z nevolených, vysoko špecializovaných mediátorov progresívnej zmeny, operuje v režime postpolitického konsenzu. Tým sa zamedzuje interferencii emocionálnych a nevedeckých postojov väčšinovej populácie do procesu formovania budúcich etických parametrov Únie.
3. Hygiena percepcie ako nástroj sociosomatického komfortu
V záujme prevencie informačného stresu a zachovania integrity unifikujúceho myšlienkového systému sa zavádza režim riadeného prístupu k diverzifikovaným dátam. Transparentnosť procesu je nahradená validovanou distribúciou výstupov, čo garantuje, že občan je saturovaný výhradne takými vnemami, ktoré sú v súlade s jeho právom na ideovú bezpečnosť. Absolútna kontrola prejavu je v tomto kontexte predefinovaná ako maximálna miera solidarity s emočným pohodlím celku.
V priebehu zlomku sekundy mi AI vychrlila „preklad“ do zrozumiteľnej reči.
Súhrn: „Držte hubu a krok, je to pre vaše dobro!“
Úvod: Európa sa mení a my potrebujeme, aby všetci hovorili to isté. Aby ste neboli zbytočne rozrušení z toho, že má niekto iný názor, musíme trocha „priškrtiť“ debatu. Keď budú mať všetci rovnaký názor, nebudú žiadne hádky a nám sa bude lepšie vládnuť.
1. Vymazanie tradícií: Kultúra, náboženstvo a staré zvyky sú len na obtiaž, lebo spôsobujú konflikty. Preto ich musíme postupne zrušiť a nahradiť jednou „neutrálnou“ šablónou. Urobíme to tak šikovne, že si to ani nevšimnete – nebudeme tomu hovoriť zákaz, ale „odstraňovanie rozdielov“. Cieľom je, aby ste už nikdy nemuseli počuť nič, čo by sa niekomu nepáčilo.
2. Rozhodovať budú naši ľudia (nie tí, ktorých si zvolíte): O tom, čo je správne a čo nie, už nebudú rozhodovať politici vo voľbách (to by bolo veľmi emočné a neodborné). Rozhodne o tom partia našich vyvolených „odborníkov“ a aktivistov, ktorých nikto nevolil. Oni najlepšie vedia, kam má pokrok kráčať, a vy im do toho nebudete „kecať“ svojimi „nevedeckými“ názormi.
3. Cenzúra ako zdravotná pomôcka: Príliš veľa informácií vám škodí a spôsobuje vám to stres. Preto vám povieme len to, čo potrebujete vedieť. Skutočnú pravdu nahradíme „schválenými výsledkami“. Keď vám zakážeme niečo povedať, nie je to cenzúra – len sa staráme o vaše „duševné pohodlie“, aby ste sa cítili bezpečne v našom spoločnom svete.
Teraz som tomu už konečne rozumel. Čisto z recesie (priznávam sa bez mučenia, že niekedy mám ešte takéto chalanské nápady) som potom dal umelej inteligencii príkaz, aby mi pôvodný text preložila do reči jednoduchého slovenského občana, ktorý vysvetľuje tieto koncepty kamarátovi pri pive. Výsledok bol prekvapivý:
Úvod (O tom, prečo máš byť ticho): „Počúvaj, Jano, v tej Európe to teraz vymysleli tak, že najlepšie bude, keď všetci budeme húkať to isté. Tie tvoje reči a frflanie im len kazia kšeft. Takže sa dohodlo, že sa urobí poriadok v tom, čo sa smie hovoriť, aby si náhodou niekoho nenaštval a aby bol svätý pokoj.“
1. Vymazanie tradícií (O tom, že tvoj dedo bol mimo): „To, že si Slovák, kresťan alebo že máš nejaké zdedené zásady, to teraz len zavadzia. Vyvoláva to hádky a to oni nemajú radi. Takže sa to všetko pekne-krásne zmetie zo stola a nahradí sa to jednou novou ‚pravdou‘, ktorú ti naservírujú zhora. A opováž sa povedať, že sa ti to nepáči – hneď ti povedia, že si zaostalý a kazíš ostatným náladu.“
2. Rozhodujú kamoši (O tom, že tvoj hlas nič neznamená): „Zabudni na to, že niekoho volíš. O tom, ako máš žiť a čo si máš myslieť, už nebudú rozhodovať žiadni politici, ktorých môžeš poslať kadeľahšie v ďalších voľbách. Teraz na to majú partiu ‚odborníkov‘, úradníkov a aktivistov, ktorých nikto nikdy nevidel a nikto ich nevolil. Títo páni v oblekoch vedia najlepšie, čo je pre teba dobré, a ty máš len šúchať nohami a počúvať.“
3. Cenzúra ako liek (O tom, že si príliš hlúpy na pravdu): „Pravdu ti nepovedia celú, lebo by ťa z toho len hlava rozbolela a bol by si v strese. Keď ti niečo zakážu povedať alebo napísať na internet, nerobia to preto, že sú to diktátori – robia to ‚pre tvoje pohodlie‘, aby si mal v hlave vymetené a pokoj. Proste ti dajú klapky na oči a povedia ti, že je to pre tvoje bezpečie.“
Tieto preklady (ten zrozumiteľný aj ten „krčmový“) vo mne vyvolali istý emočný diskomfort, ktorý som však nechcel navonok nejako prejavovať vzhľadom na pozitívnu a nadšenú atmosféru všeobecného súhlasu a pochvalných hmkaní a prikyvovaní ostatných čítajúcich.
Tu som si všimol, že do nadšeného a obdivného obrazu nezapadala jedna postava. Išlo o staršieho muža. Vôbec sa neusmieval, mal taký seriózny výraz ako nejaký úradník na pošte z prvorepublikového československého čiernobieleho filmu. Práve preto ma zaujal. Pôsobil, akoby bol z iného storočia, a sem zablúdil len omylom: distingvovaný pán drobnej postavy, takmer úplne plešatý. V rukách nepokojne zvieral klobúk – taký ten klasický, aký sa dnes už nenosí. Sklonil sa nad rozložené papiere, nasadil si okuliare a chvíľu sústredene čítal. Zdá sa, že text ho zaujal, a to sa pritom ani neobrátil na smartfón s umelou inteligenciou. Obdivoval som túto jeho sústredenosť. Potom sa to stalo. Ticho chodby preťal jeho hlas, sýty a rozhorčený:
„Ale veď to sú nezmysly! Totálne nezmysly skryté za lákavo znejúce, a pritom domotané a nezmyselné súvetia! A myšlienkovo už úplne protichodné so základnými dokumentmi a duchom Únie. Nebezpečné totalitárne predstavy! Toto tu nikdy nebolo v pláne, to by sa nemalo presadzovať!“
Okolostojaci stuhli. Pár asistentov s tabletmi v rukách po ňom hodilo pohoršený pohľad. Starý pán však pokračoval, akoby si nevšímal ich pohŕdanie: „Toto nemá s mojou Európou nič spoločné!“
Vzduch v hale náhle zhustol. Videl som tie pohľady mladých stážistov a úradníkov – krútili hlavami, vymieňali si veľavýznamné pohľady a úškrny. Bolo im ho ľúto, alebo ich skôr otravoval. Bolo im jasné, že majú pred sebou zmäteného starca, ktorý absolútne stratil kontakt s realitou, ktorý „nie je zorientovaný“ a odmieta vnímať tieto nové, pokrokové perspektívy.
Netrvalo dlho a pri stolíku sa zjavila ochranka. Ktosi vzadu poznamenal: „Dúfam, že volali aj sanitku.“ Dvaja urastení muži v tmavých oblekoch so slúchadlami v ušiach pristúpili k pánovi. „Váš preukaz, prosím,“ zaznelo stroho. Pán sa nezľakol. Začal sa prehrabávať vo vrecku staromódneho saka a vytiahol niečo, čo u ochrankárov vyvolalo len ďalšie podozrenie. Nebola to žiadna moderná čipová karta, žiadna biometria, nič, čo by sa dalo priložiť k terminálu. Bol to len starý, zažltnutý kus papiera, z akého sa kedysi robili legitimácie. Ochrankári si preukaz s čiernobielou fotografiou bez jediného hologramu prezreli s neskrývaným dešpektom.
„Tento dokument je už neplatný. Je síce z parlamentu, ale prosím vás, veď už má skoro 70 rokov – dávno exspiroval. A čo je to za hlúposť – legitimácia číslo 1? Nie ste v systéme ani nie ste zaregistrovaný na vrátnici. Ako ste sa sem vôbec dostali?“
„Ako som sa sem dostal? Kladiem si otázku, ako ste sa sem dostali vy, a najmä títo páni s týmito letáčikmi?!“ nedal sa čiperný starý pán.
Lobisti, ešte s letákmi v ruke, krútili hlavami so zdeseným a pohoršeným výrazom v tvári. Jeden horlivejší, ten s farebnými okrúhlymi okuliarmi, „lenonkami“, sa ujal iniciatívy.
„Deduško – nepleť sa tu do modernej politiky. To sú odborné veci. Keď tomu nerozumieš, tak to aspoň nedaj tak trápne najavo. Jasné, že na to nemáš a že nepatríš do týchto úradov a priestorov. Naštuduj si príručku ‚Sedliak v meste‘.“
„Ale prosím vás, kto rozumie tomu, čo je v tej brožúrke napísané?“ nedal sa odbiť starý pán.
„No predsa my, čo sme to písali,“ odvrkol mladík.
„Obávam sa, že som tomu porozumel aj ja. To však bude možno mojimi skúsenosťami s inými podobnými spismi, ktoré tiež kedysi ako strašidlo obchádzali Európu. Ale ak tomu naozaj rozumejú len tí, čo to napísali, tak potom pre koho to je?“ skúsil ešte zaprotestovať.
Potom už dej nabral rýchly spád. Pre moderný aparát bol tento muž bez digitálnej stopy len bezpečnostným rizikom, chybou v programe. Dvaja statní chlapi ho chytili pod pazuchy. Neboli k nemu hrubí, ale ich stisk bol neúprosný.
„Pôjdete s nami, pane. Tu naozaj nemáte čo robiť.“
Ťahali ho a jemne postrkovali smerom k výťahu a potom k východu z budovy. Starý pán sa nebránil, len sa ešte raz obzrel na ten stôl s propagačnými materiálmi o „novej identite“. V jeho očiach nebol hnev, skôr taký hlboký smútok, aký by mohol cítiť niekto, kto postavil dom a teraz ho z neho vyháňajú nájomníci, ktorí už dávno zabudli, na akých základoch tá stavba stojí.
Keď si ochrankári splnili svoju prácu a ochránili parlamentné priestory, na chodbe sa opäť rozhostil ten milý, sterilný pokoj klimatizovaného vzduchu, „ledkového“ osvetlenia a vážnych kuloárových diskusií v symfónii jazykov. Lobisti sa vrátili k rozdávaniu letákov a život v parlamente plynul ďalej, akoby sa nič nestalo. Aj mne chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, čoho som bol svedkom – totiž, že som v priamom prenose zažil, ako z parlamentu práve vyprevadili jeho vlastné svedomie.
Večer, keď sa ruch v Bruseli utíšil a my sme s Piotrom sedeli pri pohári vína (bez Laury, lebo kojí), nedalo mi to. Opísal som mu celú scénu na chodbe, zmäteného starca aj ten nehybný, chladný stisk ochrankárov.
„Sám seba sa pýtam, prečo som sa toho starého pána nezastal?“
„Vy ste tam boli len náhodným hosťom, nemáte žiadnu legitimáciu, ani takú s čiernobielou fotkou. Vyhodili by vás rovnako ako jeho – a s tým vaším kolárikom by ste len ťažko mohli argumentovať, že bránite len zdravý rozum a nie že sa pokúšate o klerikalizáciu nadnárodných inštitúcií. Sám ste mi predsa rozprávali, akú kritiku ste utŕžili minule, keď vás spolu s inými cirkevnými predstaviteľmi pozvali, aby ste referovali o slovenskej pomoci ukrajinským utečencom, a vy ste trochu odbočili od hlavného diskurzu. Síce vás zo sály nevyviedli, ale…“ snažil sa ospravedlniť ma Piotr, ktorý prežíval svoje spomienky v takom napätí, až zabudol, že sme si na krstinách už potykali.
„Aha, myslíš vtedy, keď som povedal, že sa mi nepáčilo, ako v situácii, keď sa každý normálny súcitný človek snažil utečencom pomôcť stravou, šatstvom, dopravou a nocľahom, keď sme s kňazmi a bohoslovcami prvé týždne kmitali na hraničnej čiare 24 hodín denne, kým sa rozbehol organizovaný mechanizmus inštitúcií, tak som musel konštatovať, že niektorí politici sa už v tých prvých dňoch vojny zviditeľnili v prvom rade tým, že zabezpečovali, aby sa ukrajinským matkám s deťmi rozdávali hneď na hranici vo Vyšnom Nemeckom letáčiky s informáciami, kde a ako sa dá ísť na Slovensku na potrat?“
„Áno, vtedy. Ale čo sa divíš? Niekto berie aj to ako humanitárnu pomoc. Ľudia ako ty v takých situáciách riešia hlad, zimu a transporty a iní rozdávajú príručku ‚Ako sa zbaviť problémov‘. Nuž, každý má nejaké priority.“
Po tejto sarkastickej poznámke sa Piotr na chvíľu odmlčal, krútiac pohárom v ruke. „Vieš,“ povedal nakoniec tlmene, „teraz už chápem, prečo otec chcel, aby si mi pred odchodom do Bruselu zavesil na krk tú Selepcsényiho mariánsku medailu z bitky o Viedeň,“ a nevdojak si siahol na hruď. „Tam moji predkovia, Sobieskeho husári, aspoň vedeli, s kým bojujú. Bolo jasné, kde sú barikády osmanských ženistov kladúcich míny a podkopávajúcich viedenské obranné hradby. V dnešnej politike je však mínové pole lepšie maskované. Skôr ako míny, ktoré môžeš odpáliť a zničiť, je to spleť neviditeľných nitiek, z ktorých si taký pán Kejser dáva tkať príhovory, smernice a správy, aby ukázal, že dnes sa takto vládne svetu. Tragédiou je, že tento Kejser pritom neovláda ani samého seba, ani gramatiku, ani logiku. Ale keď sa nájde dieťa či starec, politik alebo jednoduchý občan, kňaz či laik, ktokoľvek, kto sa odváži povedať, že celá tá pavučina slov len zdôrazňuje nahotu situácie a úbohosť ideí, tak si buď istý, že nikto – ani tí „tkáči“, ani sám pán Kejser – sa nijako nezahanbí, ale že na takéhoto narušiteľa zavolajú ochranku.“
Našu debatu prerušil tón prichádzajúcej správy na Piotrovom mobile. Keď ju prečítal, zapol televíziu, kde na kanáli s nepretržitým spravodajstvom preblikával červený nápis BREAKING NEWS.
Moderátorka s profesionálne vážnou tvárou oznamovala nezvyčajný úkaz: v malej francúzskej obci Scy-Chazelles zaznamenali popoludní lokálne zemetrasenie. Seizmológovia boli zmätení – otrasy boli krátke, prudké a obmedzené len na bezprostredné okolie miestneho kostola.
„Podľa prvých správ nedošlo k žiadnym zraneniam ani k poškodeniu obytných domov,“ hlásila moderátorka, kým sa na obrazovke objavili zábery z interiéru chrámu.
„Jedinou zaznamenanou škodou je prasknutá mramorová tabuľa na náhrobku v Kaplnke svätého Quentina, kde odpočíva Robert Schuman. Iné škody v obci hlásené neboli.“
Piotr na chvíľu stuhol s pohľadom upretým na prasknutý mramor v televízii. Potom odložil pohár a ticho, takmer nečujne, poznamenal:
„Jasné… Takže už aj tam. Zdá sa, že ten starý pán sa v tom hrobe už nielen obracia, ale rovno sa pokúša vstať, aby nám prišiel osobne vytknúť, čo sme to s jeho dielom urobili.“
V miestnosti ostalo ticho, ktoré prerušoval len tlmený hluk bruselskej dopravy. Vonku začalo pršať. Vo vedľajšej miestnosti malý Michal trochu pomrnkával a do toho zaznieval upokojujúci Laurin tichý šepot, keď sa pri jeho postieľke na maminých pátričkách, svadobnom darčeku rodiny Colonna, modlila tretí desiatok slávnostného ruženca. Za malého Michala a za Piotrovu prácu v Európskom parlamente.
