Na Slovensku v posledných rokoch pribudlo miest s jeho relikviou. V tomto roku si 21. októbra pripomenieme 20. výročie od blahorečenia cisára Karola Habsburského (1887 – 1922), ktorý svoje denné zápasy bojoval s ružencom v ruke, dokonca aj na fronte. V kaplnke pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou často premodlieval dôležité rozhodnutia. Zomrel ako 35-ročný a predčasnú smrť obetoval za jednotu národov v monarchii, ktoré mu boli zverené. Prečo ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 2004, teda 82 rokov po jeho skone, za blahoslaveného a čo pre nás dnes v dobe rôznych turbulencií zostáva jeho odkazom?
Keď sa pýtam pani Želmíry z Trenčína, ktorá slúži ako opatrovateľka v Rakúsku a často navštevuje kapucínsku kryptu s ostatkami väčšiny členov rodiny Habsburgovcov (Karolovo telo spočíva na portugalskom ostrove Madeira a jeho srdce vo Švajčiarsku), prečo sa zaradila medzi šíriteľov úcty k nemu, prizná sa: „Vnímam ho ako maják v rozbúrenom mori chaosu dnešnej doby. Stojí na pevnej skale a ukazuje cestu v rozbúrených vodách, aby lode navôkol nestroskotali. S hodnotami, ktoré vyznával a pre ktoré zomrel a dostal sa na oltár Cirkvi, je zárukou, že sa oňho môžu oprieť aj kresťanskí politici. Pre mňa je vzorom ľudskosti a vonia mi človečinou, ktorá sa (napríklad u cisárov) veľmi nenosí…“
Zázrak z Brazílie
Keď v roku 1960 bola poľská rehoľná sestra Mária Zita Gradowska, pôsobiaca v Brazílii, uzdravená na Karolov príhovor z nevyliečiteľnej choroby žíl, pre mnohých to bol šok, prekvapenie či údiv. Lenže spomenutá rehoľníčka trpela chorobou desaťročia, mala otvorené bolestivé rany a mohla iba ležať.
Istá spolusestra jej raz priniesla obrázok Karola Habsburského s odkazom, že tento muž potrebuje zázrak, aby boli uznané jeho cnosti a mohol byť kanonizovaný. No a stalo sa! Na Karolov príhovor bola uzdravená a Kongregácia pre svätorečenie v prítomnosti Jána Pavla II. vydala dekrét o jeho blahorečení. Od roku 2004 ho tak môžeme uctievať ako blahoslaveného.
Avšak je to dlhší a pohnutý príbeh. Arcivojvoda Rudolf, potomok rodu, prezradil: „Pápež Ján Pavol II. vybral ako dátum liturgickej spomienky môjho starého otca Karola dátum sobáša (21. októbra – pozn. aut.), a nie jeho zrodenie pre nebo, ako to zvyčajne býva. Krátko pred smrťou povedal cisár Karol mojej babičke Zite: ‚Vždy a vo všetkom sa snažím čo najlepšie poznať Božiu vôľu a potom ju čo najlepšie uskutočňovať.‘
Smrteľnú chorobu prežíval vo veľkom sebaovládaní, obraz Božského Srdca stále ležal na jeho poduške. Skonával so slovami: ‚Staň sa tvoja vôľa, Ježišu, Ježišu, príď!‘ Po smrti manžela píše cisárovná Zita do Kláštora svätej Cecílie vo Švajčiarsku: ‚Včera som Karola odovzdala Bohu po tom, čo prijal sväté prijímanie. Po celý čas bola pri ňom vystavená Najsvätejšia sviatosť.‘ Prežila ho ako vdova o 67 rokov! V manželstve strávili spolu iba desať rokov a narodilo sa im osem detí. (Jej proces blahorečenia otvorili v diecéze Le Mans v roku 2009.)
Manželstvom k svätosti
Karol Habsburský sa oženil s princeznou Zitou z rodu Bourbon-Parma 21. októbra 1911. Po atentáte na Františka Ferdinanda 21. júna 1914 sa stal následníkom trónu a v roku 1916 po smrti prastrýka Františka Jozefa rakúskym cisárom. Dňa 30. decembra 1916 bol korunovaný za uhorského kráľa. Chcel sa postarať o mier.
Ako jediný z európskych politikov podporoval mierové úsilie pápeža Benedikta XV. Napokon bol však donútený opustiť vlasť a odísť do exilu, najprv do Švajčiarska a potom na Madeiru. Tam býval so svojou rodinou vo vlhkom dome bez elektriny, čo mu vyvolalo zhoršenie zdravotného stavu. A špióni usilujúci o jeho život boli pritom stále v strehu. Zomrel vysilený chorobou 1. apríla 1922.
O jeho manželke znalkyňa života Habsburgovcov Elisabeth Montfortová uviedla: „Zakúsila šťastie, lásku, slávu, vojnové útrapy, zradu, ohovárania, vyhnanstvo, smrť milovaného partnera, chudobu a váhu zodpovednosti za rodinu… Bola autentickou ženou, manželkou i matkou, pričom všetky tieto úlohy vedela žiť veľmi vyrovnane.“
Po smrti manžela v exile na ostrove Madeira ostala so svojimi ôsmimi deťmi sama bez prostriedkov a na dlhodobom úteku. Najprv utekala pred ľavicovými republikánmi a anarchistami, potom pred Hitlerom a nacistami.
Od roku 1926 bola členkou Tretieho rádu benediktínok – tzv. oblátkou spolu s ďalšími členmi svojej rodiny vrátane brata Xaviera. Do kláštora sa však začala utiekať až po zaopatrení posledného dieťaťa. Dodnes sa zachovali fotografie, na ktorých rakúska cisárovná a uhorská kráľovná spolu s rehoľníčkami lúpe fazuľu či zbiera kamene. Dnes vyznieva priam šokujúco, že Zita nemohla až do roku 1982 vstúpiť na územie Rakúska.
Benediktín Jean-Philippe Lemair napísal: „Pre Zitu bolo charakteristické, že si bola vedomá svojej dôstojnosti Božej dcéry, ktorá má účasť na Kristovom kňazstve a môže sa obetovať spolu s ním ako vôňa príjemná Bohu… Jedna rehoľníčka v Kláštore svätej Cecílie mi rozprávala, že Zita vášnivo milovala Eucharistiu… Pochopila, že na svete nie je nič cennejšie než svätá omša.“
Zo života tejto rodiny hodno pripomenúť aj fakt, že 13. mája 1922, v deň piateho výročia prvého zjavenia v portugalskej Fatime, sa v Kostole svätého Petra vo Funchale odohral dojemný obrad: cisárovná Zita s celou domácnosťou, deťmi i služobníctvom vstúpila do Bratstva Nepoškvrneného Máriinho Srdca a ako viditeľné znamenie toho všetci prijali biely škapuliar. Zachované sú aj svedectvá o úcte blahoslaveného Karola, jej manžela, k Božskému Srdcu.
Svätec aj vo vojne
Mimochodom, len pred dvoma rokmi – v čase vojny na Ukrajine – si Katolícka cirkev pripomenula 100. výročie úmrtia tohto posledného panovníka habsburskej dynastie, ktorá vládla na našom území niekoľko storočí. Ako pripomenul kňaz a cirkevný historik Stanislav Žlnay, ktorý na Slovensku vedie Modlitebnú ligu cisára Karola za mier medzi národmi, do histórie sa síce zapísal ako panovník, ktorý vládol v období vojny a nedokázal ju ukončiť, skonajúc v exile, ale biskup z Funchalu, v ktorého diecéze na ostrove Madeira prežil Karol posledné okamihy života, povedal: „Žiadne misie tak účinne neposilnili vieru v mojej diecéze ako príklad tohto cisára v jeho krehkosti a jeho umieraní…“
Čím boli tvrdšie životné podmienky, tým viac ostával Karol vyrovnaný. Jeho bývalý pobočník Rudolf Brougier napísal o ňom vo svojich pamätiach: „Bola mu cudzia povrchnosť a potreba predvádzať sa. Mal skutočnú vieru v Boha, bol veľkoryso láskavý, neúnavne verný službe a mal mimoriadne schopnosti pre vojenské vedenie… Jeho odvaha a to, ako sa nebál o svoju vlastnú bezpečnosť, bola dobre známa a uznávaná… Bolo to pre neho charakteristické, aj keď sa stal cisárom, a zachoval si to po celý čas. Na druhej strane cítil zodpovednosť za blaho svojich podriadených. Chcel chrániť obyvateľov pred hrôzami vojny, nariadil nebombardovať civilné objekty a kostoly. Postavil sa tiež proti nasadeniu bojového plynu.
Karol prišiel na front v Haliči 10. septembra 1914 a ihneď nariadil v mene panovníka inšpekciu všetkých oddielov. Hovoril so všetkými vojakmi, bez rozdielu hodnosti, a vždy vyznamenával tých, ktorí si to zaslúžili. Informoval cisára Františka Jozefa, že vojna sa zmenila na krviprelievanie. V polovici trvania vojny chcel začať mierové rokovania.
V rozhovore s ministrom zahraničných vecí Berchtoldom dal najavo nespokojnosť, že dovtedy nebol vypracovaný žiadny mierový plán. Karol sa už ako následník trónu usiloval o využitie všetkých diplomatických možností, ale nezatváral si oči pred drsnou skutočnosťou v zákopoch. V súlade so svojou politikou si vyberal za ministrov mužov, ktorí sa nikdy nevyslovili v prospech vojny.
Anglický spisovateľ Huber Vivian o ňom napísal: „Karol bol veľký štátnik, posol mieru, ktorý dával nádej na záchranu svojho ľudu navzdory komplikovaným problémom a ríši. Kráľ, ktorý miloval svoj ľud nadovšetko, statočný muž, ušľachtilá duša, človek, svätec,“ pripomenul Stanislav Žlnay.
Jedna z posledných modlitieb, ktorú Karol pred smrťou vyslovil, sa týkala jeho detí: „Najdrahší Spasiteľ, ochraňuj naše deti: Otta, Mädi, Róberta, Félixa, Karola Ľudovíta, Rudolfa, Lotti a zvlášť naše úplne maličké (cisárovná Zita bola práve tehotná a najmladšia dcérka Alžbeta sa narodila po Karolovej smrti). Ochraňuj ich na tele i na duši, nech radšej zomrú, ako by sa mali dopustiť smrteľného hriechu. Staň sa tvoja vôľa. Amen.“
Karolove relikvie u nás
Na Slovensku už je niekoľko miest, kde sa uctieva pamiatku blahoslaveného Karola Habsburského. Napríklad v kostole v Trsticiach (okres Galanta, Trnavská arcidiecéza) sa jeho portrét nachádza na strope hlavnej lode, čo je jediná známa nástenná maľba tohto blahoslaveného u nás. V kaplnke farského úradu svätého Ondreja v Komárne sa zasa nachádza vitráž s jeho podobizňou.
Pokiaľ ide o relikvie, v opátskom Chráme svätého Jána Krstiteľa v Jasove sa ešte v máji 2018 konala svätá omša, pri ktorej inštalovali jeho relikviu. Tú tam priniesli jeho pravnučky. Možnosť uctiť si ju majú všetci veriaci, ktorí navštívia chrám v čase svätých omší. Relikviu blahoslaveného potomka Habsburgovcov majú od roku 2017 aj v piešťanskej „kúpeľnej“ Kaplnke Božského Srdca Ježišovho.
Keď bola inštalovaná relikvia blahoslaveného Karola v Katedrále svätého Martina v Bratislave, bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v homílií pripomenul: „V polovici júla 1918 navštívil uhorský kráľ Karol IV. s manželkou Zitou vtedajší Prešporok a aj korunovačný chrám Dóm svätého Martina. V októbri 2011, po viac ako 93 rokoch, prišiel slávnostným spôsobom už blahoslavený Karol I. Habsburský v podobe relikvie, malej čiastky z jeho tela. Ale na základe slov Pána Ježiša, že jeho Otec ‚nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú‘ (porov. Lk 20,38), sme s blahoslaveným Karolom I. duchovne spojení na základe Božej moci.“
Aj na pôde hospicu v Nitre – v Dome pokoja a zmieru u Bernadetky sa 13. septembra 2022 konala inštalácia relikvie blahoslaveného Karola.
Na Slovensku pôsobí od roku 2016 Modlitebná liga cisára Karola za mier medzi národmi, ktorú v roku 1954 založil viedenský arcibiskup kardinál Theodor Innitzer. Stalo sa tak práve v období studenej vojny i vojen v Indočíne.
Stojí za zmienku, že iste nie náhodou sa na Slovensku u dvoch miništrantov, ktorí asistovali pri inštalácii jednej z relikvií blahoslaveného Karola, zrodilo duchovné povolanie. Dve nové duchovné povolania! To v dnešnej dobe nie je málo…
