Po 38 rokoch nadobudol právoplatnosť rozsudok v prípade jezuitského misionára Vicente Cañasa, ktorý bol zavraždený v Brazílii v roku 1987. Bývalý policajt Ronaldo Osmar, na ktorého bol vydaný zatykač, bol uznaný za vinného v roku 2017, rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale výkon trestu odňatia slobody zostáva pre jeho zdravotný stav neistý. Prípad je pripomienkou Cañasovho neúnavného boja za práva domorodých obyvateľov a zdĺhavého súdneho procesu.
Vicente Cañas, narodený v roku 1939 v španielskej Alborei (Albacete), zasvätil svoj život domorodým obyvateľom Brazílie. Vo veku 22 rokov vstúpil do jezuitského noviciátu a v roku 1966 prišiel ako misionár do Brazílie. O dva roky neskôr dorazil do štátu Mato Grosso. Tam v roku 1974 prvýkrát nadviazal kontakt s príslušníkmi kmeňa Enawenê-Nawê, ktorí predtým žili v izolácii. Strávil medzi nimi desať rokov, naučil sa ich jazyk, osvojil si ich spôsob života a prijali ho za jedného zo svojich – ako „toho, kto sa stal Enawenê-Nawêm“. Miestni ho poznali ako „Kiwxi“.
Cañasovo neúnavné úsilie bolo zamerané na získanie oficiálneho uznania dedičných území Enawenê-Nawê. Tento boj ho priviedol do priameho konfliktu so záujmami veľkých chovateľov dobytka a drevárskych spoločností, ktoré územie domorodého obyvateľstva chceli ekonomicky využívať. Po početných vyhrážkach bol Vicente Cañas v apríli 1987 – pravdepodobne 6. alebo 7. apríla – zavraždený vo svojej chatrči, asi 60 kilometrov od dediny. Jeho telo bolo objavené po viac ako mesiaci a vykazovalo známky ťažkého mučenia.
Vyšetrovanie prípadu bolo v priebehu rokov poznačené značnými prieťahmi. Rozhodujúcu úlohu v prípade zohral Ronaldo Osmar, ktorý bol už odsúdený a pôvodne pôsobil ako vyšetrujúci policajt. Rozhodujúcim faktorom v procese bolo svedectvo členov Rikbaktsa, susedného domorodého obyvateľstva. Samotní Enawenê-Nawê nemohli vypovedať na súde pre kultúrne tabu, ktoré zakazuje hovoriť o zosnulých.
Pre mnohých v cirkvi Amazónie je Vicente Cañas teraz považovaný za mučeníka. Jeho osud sa často prirovnáva k osudu americkej mníšky sestry Dorothy Stangovej (1931 – 2005), blízkej spolupracovníčky amazonského biskupa Erwina Kräutlera, alebo k osudu otca Josima Tavaresa (1953 – 1986).
Sebastião Carlos Moreira z Misijnej rady domorodých obyvateľov CIMI vyzdvihol otca Cañasa ako „muža s chrbtovou kosťou, jednoduchého, vrúcneho a nekompromisného vo svojej viere“. Zomrel „z lásky k evanjeliu a k svojim domorodým bratom“. Konečný rozsudok, vynesený takmer štyri desaťročia po zločine, predstavuje dôležitý, aj keď neskorý krok k spravodlivosti pre Vicente Cañasa a domorodé obyvateľstvo, za ktoré položil život.
Prípad otca Cañasa evokuje aj jednu dôležitú historickú spomienku. Práve jezuitská rehoľa, ktorej bol zavraždený misionár členom, v minulosti bránila dôstojnosť domorodého obyvateľstva pred nekontrolovaným vykorisťovaným zo strany európskych kolonizátorov. Boli to bourbonské dvory, ktoré preto následne vyvíjali masívny tlak na pápeža Klementa XIII., aby rehoľu jezuitov zrušil, čo napokon urobil až jeho nástupca Klement XIV. v roku 1773.
Aj v tomto prípade sa jezuiti v istom zmysle dočkali rehabilitácie. Stačí si len spomenúť na predošlý pontifikát.
