Kostoly patria nepochybne medzi nehnuteľné kultúrne pamiatky. Okolnosti však niekedy vedia túto ich nehnuteľnosť spochybniť. Nestáva sa to často, ale z našich dejín poznáme viacero prípadov, keď kostoly cestovali do nového domova. Platilo to najmä pre stavby postavené z dreva, keďže sa dali ľahšie rozobrať a znova postaviť. Našťastie, vždy to znamenalo ich záchranu pred hrozbou v podobe zbúrania napríklad kvôli inej výstavbe či banským prácam. Priblížime si osudy štyroch takýchto chrámov.
Selce/Dúžava
Kostol Evanjelickej cirkvi a. v. stojaci v jednej z mestských častí Rimavskej Soboty predstavuje zrejme jeden z najstarších doložených prípadov presunu sakrálnej stavby na našom území. Uskutočnil sa totiž už pred vyše dvoma storočiami v roku 1807.
Drevený kostol, ktorý na to v exteriéri nevyzerá, si pôvodne postavili veriaci v obci Selce neďaleko Poltára. Stalo sa tak v roku 1786 po vydaní Tolerančného patentu, ktorý priznal práva aj iným cirkvám okrem rímskokatolíckej. Vznikol ako neveľká zrubová stavba jednoduchého obdĺžnikového pôdorysu s rozmermi 11,2 m x 7,7 m. Stavebným materiálom boli dubové trámy. Strecha je valbová, pokrytá šindľami a fasády sú z hlinito-vápennej omietky.
Začiatkom 19. storočia si v Selciach začali stavať nový murovaný kostol, a tak starší chrám už nepotrebovali. Bezvežovú stavbu v klasicistickom štýle postavili v rokoch 1807 – 1809. Pri dokončení nového kostola ten starý už v obci nestál. Hneď v roku 1807 ho Selčania predali spoluveriacim do vtedy ešte samostatnej obce Dúžava za 450 zlatých. Stavbu rozobrali a previezli na nové miesto vzdialené vzdušnou čiarou približne 14 km juhovýchodne. Svoj domov našiel kostolík na okraji obce, kde ho znova postavili a omietli.
Stavba, ktorá má status národnej kultúrnej pamiatky od roku 1963, doteraz slúži svojmu účelu. Po pamiatkovej obnove ukončenej v roku 2007 je v dobrom stave. Okrem evanjelických bohoslužieb sa tu slúžia aj katolícke sväté omše.
Kožuchovce/Košice
Gréckokatolícky Kostol svätého Mikuláša stojaci pôvodne v neveľkej dedinke Kožuchovce v okrese Stropkov je len jedným z viacerých príkladov záchrany drevených kostolov, ktoré sa podarilo pamiatkarom a múzejníkom zrealizovať v 20. storočí. Dočkal sa tak šťastnejšieho osudu než veľa ďalších chrámov, ktoré boli zničené počas 2. svetovej vojny či postupne nevyužívané zanikli alebo ich rozobrali na stavebný materiál.
Dejiny kožuchovského kostola sa začali písať v roku 1741. Postavili ho z jedľového dreva ako trojpriestorovú stavbu. Tvorili ju predsieň zvaná babinec, loď a svätyňa, pričom nad každou z týchto častí sa týči vežička. Predstavuje tak typický príklad tzv. lemkovských kostolíkov zo severovýchodného Slovenska. V roku 1875 jeho interiér vyzdobil nástennými maľbami ľudový majster.
Začiatkom 20. storočia bol kostol natoľko schátraný, že ho veriaci museli prestať používať. Tento stav podnietil výstavbu nového, už murovaného chrámu v obci. Postavili ho v rokoch 1925 – 1926, čím sa stal starší drevený kostol pre veriacich úplne nepotrebným. V obci ho preto plánovali zbúrať, keďže sa nachádzal už vo veľmi zlom stave.
Do veci sa však vložili pamiatkari. Tí už v roku 1924 zaradili kožuchovský chrám medzi šesť najcennejších drevených kostolíkov v Šariši. V roku 1927 sa podarilo riaditeľovi Východoslovenského múzea v Košiciach Josefovi Pollákovi uzatvoriť s obcou a Gréckokatolíckou cirkvou dohodu o predaji hodnotnej stavby za symbolickú sumu múzeu.
V októbri 1927 kostolík trám po tráme rozobrali, pričom práce boli starostlivo dokumentované a každý kus drevenej konštrukcie bol očíslovaný. Povozmi ich potom prepravili do Ladomirovej a odtiaľ do Košíc ich previezli na nákladných autách. Cesta Ladomirová – Košice mala zabrať vyše 8 hodín.
V metropole východu rozložený kostolík opätovne poskladali za historickou budovou múzea. Zničené či neodvratne poškodené časti vymenili za nové, podobne aj šindle, ktoré zhotovili podľa pôvodnej predlohy. V pravom zmysle rekonštrukcia kostola bola ukončená v auguste 1928, keď bol aj sprístupnený verejnosti. Od roku 1963 má status národnej kultúrnej pamiatky a aj v súčasnosti je súčasťou exteriérovej expozície Východoslovenského múzea.
Liptovská Mara/Pribylina
Jeden z najvýznamnejších kostolov Liptova si zažil v druhej polovici 20. storočia ťažké časy, ktoré prežil len sčasti. Osudným sa mu stalo rozhodnutie vybudovať vodnú priehradu na Váhu. V roku 1964 sa prijalo rozhodnutie, že obec Liptovská Mara a ďalších 12 dedín a osád v Liptovskej kotline bude zatopených.
Úrady rozhodli, že z ohrozeného územia zachránia aspoň najvzácnejšie kultúrne pamiatky. Ako najhodnotnejšia stavba bol identifikovaný práve Kostol Panny Márie v Liptovskej Mare. Popri ňom to boli ešte stredoveký chrám v Liptovskej Sielnici, drevený artikulárny kostol v Paludzi a goticko-renesančný kaštieľ v Parížovciach – najstaršie zemianske sídlo na Liptove.
Spôsob záchrany kostola v Liptovskej Mare sa riešil dlhšie a zvažovali sa viaceré alternatívy. Keďže stál vo vyvýšenej polohe, padol návrh postaviť okolo objektu ochrannú hrádzu. Prepočty však ukázali, že ak by mala plniť svoju ochrannú funkciu aj v prípade katastrofických scenárov, musela by byť taká vysoká, že by kostol okrem strechy úplne zakrývala. Neuspeli ani snahy presunúť chrám do vyššej polohy, keďže geologické prieskumy zistili, že podložie je tam nestabilné a mohlo by spôsobiť zrútenie stavby.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa rozhodlo, že sa na inom mieste postaví kópia kostola, do ktorej budú osadené a umiestnené všetky cenné architektonické detaily, fresky i zariadenie. Na začiatku sa hovorilo o presune na kopec Hliník, kde by si chrám zachoval svoje postavenie ako krajinnej dominanty nad priehradou. Z praktických i časových dôvodov napokon padla voľba na areál skanzenu v Pribyline.
Po komplexnom výskume stavby z nej v rokoch 1973 – 1974 sňali všetky cenné stavebné i ozdobné prvky, časti zariadenia i fresky, ktoré mali byť použité pri výstavbe kópie chrámu. K zbúraniu stavby potom došlo v roku 1975. Na svojom mieste zostala stáť len južná veža zo 17. storočia.
V novom domove v pribylinskom skanzene sa liptovskomarský chrám zaskvel po dlhšom čakaní až v roku 1998. Ako bolo plánované, do novopostavenej hrubej stavby boli osadené gotické okná a portály, klenba presbytéria i arkády medzi hlavnou a južnou loďou. Na steny lode a svätyne osadili sňaté fresky a interiér repliky zariadili pôvodným vybavením.
Kópia kostola je dnes prístupná návštevníkom v rámci prehliadky skanzenu. V jeho areáli stojí aj spomínaný kaštieľ z Parížoviec a umiestnené sú tam aj sňaté architektonické články z Kostola Panny Márie (pôvodne Kostola všetkých svätých), ktorý sa zatiaľ svojej repliky nedočkal. Viac šťastia mal drevený artikulárny kostol z Paludze, ktorý rozobrali a previezli do obce Svätý Kríž, kde ho znova postavili a sprístupnili aj pre širokú verejnosť.
Koš
V roku 1975 celé Československo sledovalo takmer mesiac trvajúci prevoz 10-tisíc ton vážiaceho Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Moste. Neskorogotickú stavbu zo 16. storočia presunuli po koľajniciach o vyše 800 metrov ďalej kvôli rozširujúcej sa ťažbe uhlia, ktorej padlo za obeť historické centrum západočeského mesta. O štvrťstoročie neskôr podobnú výnimočnú udalosť zažili aj v obci Koš neďaleko Prievidze.
Aj tu bola dôvodom chystaná ťažba uhlia. Už v roku 1950 štátne orgány v dolnej časti obce vyhlásili stavebnú uzáveru, keďže sa tam nachádzali ložiská lignitu. Pôvodne gotický Kostol svätého Ondreja pritom len desať rokov predtým prestavali a zväčšili. S ťažbou uhlia sa v lokalite začalo v roku 1988 a po pár rokoch sa objavili plány na zbúranie sakrálnej stavby aj kvôli hrozbám z poddolovania terénu a narušenej statike.
Ako náhrada bol v roku 1999 postavený nový kostol v modernom štýle s netradičným zasvätením Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi, Kráľovi vesmíru. Do neho previezli všetky obrazy, sochy a ďalšie predmety zo starého chrámu odsúdeného na zánik. Pri novom chráme postavili aj bočnú kaplnku ako repliku presbytéria starého kostola. V nej mali byť osadené hodnotné architektonické prvky z pôvodnej svätyne.
Pamiatkarom sa napokon podarilo zachrániť pred zbúraním aspoň spomínané gotické presbytérium. Rozhodlo sa preto o jeho oddelení od zvyšku kostola a presune do blízkosti nového chrámu. Unikátna logistická operácia sa uskutočnila koncom roka 2000 na sviatok svätého Mikuláša.
Vzhľadom na to, že gotická svätyňa vážila „len“ približne 400 ton (rôzne zdroje uvádzajú hmotnosť 380 – 480 ton), prevoz bol oveľa jednoduchší a rýchlejší než v prípade kostola v českom Moste. Prípravné práce sa začali v septembri 2000. Koncom novembra už bolo odstránené murivo kostola nadväzujúce na gotické presbytérium. To potom najprv spevnili v spodnej časti železobetónovým vencom a večer 5. decembra ho oddelili od základov a zdvihli na vzperách. Následne pod svätyňu vsunuli špeciálny mnohokolesový podvozok z Nemecka.
Samotný prevoz sa uskutočnil na ďalší deň a za štyri hodiny previezli po ceste na vzdialenosť 1 700 metrov. Stabilitu múrov objektu zabezpečovali oceľovým pásom. Celá akcia si vyžiadala náklady približne 14 miliónov slovenských korún. Zvyšnú časť kostola – stavbu z roku 1940 spolu s pôvodnou vežou – vyhodili do vzduchu v marci 2001. Gotické presbytérium je v súčasnosti už majetkom obce a stále čaká na komplexnú obnovu.
