V jednej nemeckej rodine sa už po generácie odovzdáva jednoduché, no výrečné motto: „Maj bázeň pred Bohom, konaj správne a neboj sa nikoho.“ Toto príslovie sprevádza podnikateľa Štefana Hippa od detstva. V nedávnom rozhovore priznal, že bez viery by svoj život nevnímal celistvo. A bez nej by podľa neho neexistovala ani ich firma, ktorá je dnes najznámejším výrobcom detskej bio-výživy v Európe.
Viera v ich rodine nie je niečím súkromným alebo nedotknuteľným, čo sa drží „vo vnútri“. Je to opora v rozhodnutiach, zdroj odvahy, základ každodenného života. „Viera nám dáva dôveru, pokoj, nádej a silu konať. Bez tejto opory by som si život nevedel predstaviť,“ hovorí Hipp a dodáva: „Je to nadčasová výzva. Dnes ju potrebujeme viac než kedykoľvek predtým.“
„Nie sme len biznis. Sme rodina.“
O tom, že tieto slová nie sú len póza, ale hlboké presvedčenie, svedčí nielen firemná kultúra, ale aj ich osobný život. Na prvý pohľad ide o veľké mená a čísla: medzinárodný podnik, tisíce zamestnancov, expanzia do celého sveta. No v jadre ostáva rodinnou firmou s vidieckymi koreňmi. Jej zakladateľ začal pred viac ako sto rokmi vyrábať detskú výživu ručne v obyčajnej kuchyni. Dnes vedie podnik už štvrtá generácia.
Aj starší z rodu, Claus Hipp, dnes osemdesiattriročný pán, žije stále na rodinnom statku. Hoci firmu už oficiálne odovzdal synom, každý deň „chodí pomáhať ako starý gazda“, ako hovorí s úsmevom. Vchádza do firmy okolo veľkého kamenného mlynčeka – pripomienky na časy, keď jeho starý otec ručne mlel sucháre pre dvojičky. Na stene visí kríž, hneď vedľa olejomaľby, ktoré sám maľuje vo voľnom čase. „Na prvom mieste je Boh, potom rodina, až potom všetko ostatné,“ hovorí.
Priekopníci v ekologickom poľnohospodárstve
Už v 50. rokoch začali v rodine rozmýšľať inak: bez chemikálií, bez pesticídov, v súlade s prírodou. To v tej dobe nebolo vôbec obvyklé. Naopak, bolo to vnímané ako čudáctvo. Claus Hipp si spomína, ako ho švajčiarsky lekár upozornil, že zdravie nespočíva len v liekoch, ale aj v jedle – a presvedčil ho, že strava bez chémie môže byť cestou k uzdraveniu. Tento moment sa stal zlomový. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že ich rozhodnutie bolo prelomové. No vtedy to „bola to odvaha,“ hovorí Claus.
Ako mladý študent prepustil správcu ich hospodárstva, pretože odmietol prejsť na ekologický spôsob hospodárenia. Učil sa sám – po večeroch s odborníkmi, skrze vlastné pokusy, aj tie nevydarené. Dnes je ich farma vzorom biodiverzity. Spolupracujú s univerzitami a ochranármi, skúmajú úbytok hmyzu a vplyv poľnohospodárstva na klímu. Výsledky sú povzbudivé: na ich pozemkoch žije viac motýľov, včiel aj ohrozených druhov než na konvenčne obhospodarovaných plochách.
„Príroda sa vie zotaviť,“ hovorí. „Ale musíme jej prestať ubližovať.“
Sviatky ako dar – nie ako voľno
Dnes, keď sa aj v Nemecku čoraz častejšie diskutuje o tom, či si môžeme „dovoliť“ kresťanské sviatky ako deň pracovného voľna, ozýva sa Štefan Hipp jasným hlasom: „Sviatky nie sú len na oddych. Sú to dni zastavenia, stíšenia a spoločenstva.“ Ich odstránenie by podľa neho znamenalo kultúrnu amputáciu. „Stratíme tým kus identity. Prídu generácie, ktoré nebudú vedieť, odkiaľ sú.“
Aj preto dúfa, že aspoň polovica zamestnancov vie, prečo máme voľno na sviatok Nanebovstúpenia Pána alebo na Božie Telo. „Ale obávam sa, že to číslo bude menšie,“ dodáva smutne.
Deti ako požehnanie – nie problém
V rozhovoroch nezriedka prechádza k jednej z najpálčivejších tém dneška: k demografickému vývoju. Nemecku sa za posledné posledných troch rokoch o viac než 100 000 novonarodených detí ročne. A to je len oficiálne číslo – realita je ešte tvrdšia. Každý rok je v krajine viac než 100-tisíc potratov.
„Spoločnosť musí zmeniť myslenie. Deti nie sú prekážka. Sú požehnaním. A mali by byť vítané – nielen slovami, ale aj skutkami.“
Volá po tom, aby sa mladé rodiny nebáli, že materstvo zničí ich kariéru. „Keď sa ženy cítia nútené najprv ‘niečo dosiahnuť’ a až potom môžu mať deti, mnohé z nich to už neskôr nestihnú.“
Vo vlastnej firme sa preto snaží vytvárať podmienky: pružné pracovné časy, možnosť návratu do práce len na pár hodín týždenne, firemná škôlka. „Musíme to myslieť vážne – ak deťom nedáme priestor, nebude mať kto niesť budúcnosť.“
Viera ako istota, nie rezerva
A čo ho osobne drží? „Viera je niečo, čo si neviem predstaviť nemať. Je to niečo, čo nás presahuje – ale čo je zároveň veľmi osobné.“
Starší Claus dodáva: „Ak svoju prácu robím ako úlohu, ktorú mi zveril Boh, potom sa aj práca stáva modlitbou. Nie je to o peniazoch. Ide o to, čo s nimi urobíme.“
Každý deň začína v tichu – v malej kaplnke, ktorú otvorí ešte pred svitaním. A pripomína, že viera nie je o logike. „Kto všetko analyzuje a všetko chce pochopiť, ten verí len vlastnému rozumu. Viera je akt dôvery. Ak sa v nej oddám ako dieťa, som v bezpečí.“
Každý deň ako posledný
Čo robí život naplneným? „Každý dostal talenty. Netreba ich zakopať. Netreba ich všetky využiť dokonale, ale treba sa o to aspoň pokúsiť,“ hovorí Claus. Aj preto celý život maľuje, hrá na hoboj, učí, organizuje, daruje. Bol menovaný honorárnym konzulom, podporuje charitu, je patrónom potravinovej banky pre chudobných. No tvrdí: „Mohlo to byť aj lepšie. Niekedy zvíťazila lenivosť. A aj to je súčasť života.“
Nad večnosťou sa zamýšľa s pokojom. „Život je krátky. Môže sa skončiť kedykoľvek. S manželkou sa o tom často rozprávame. Ona by chcela vedieť, dokedy tu bude. Ja jej hovorím: ‘Ži každý deň tak, akoby bol posledný.’ A ak si na mňa ľudia raz spomenú s úsmevom, budem spokojný.“
