Kresťanský život v sebe pojíma poriadne napätie. Na jednej strane je to dar, ktoré dostávame, no na strane druhej je to aj poriadna drina. Je to proces rastu, v ktorom nás Boh premieňa a pozýva do čoraz hlbšieho vzťahu s ním.
Kresťanská tradícia už od prvých storočí opisuje túto vnútornú premenu ako cestu, ktorá má tri základné stupne: očistenie, osvietenie a zbožštenie (theosis). Tieto stupne nepredstavujú tri uzavreté úrovne, ale skôr dynamickú cestu, na ktorej sa človek vracia k Bohu a objavuje svoju skutočnú identitu – identitu Božieho dieťaťa.
Očistenie – nový začiatok
Prvým krokom na ceste viery je obrátenie. Človek si uvedomí, že túži po Bohu, že jeho život nie je úplný bez hlbšej duchovnej zakotvenosti a že hriech ho oslabuje a oddeľuje od Božej lásky. Očistenie nie je len morálne úsilie zbaviť sa zlých návykov. Je to predovšetkým Boží dar odpustenia, ktorý človeka oslobodzuje z otroctva hriechu.
V tejto fáze sa začína rast, ktorý je často sprevádzaný zápasom. Učíme sa sa rozlišovať, čo je dobré a čo nie, a nachádza silu vzoprieť sa tomu, čo ho zotročuje.
Vplyv sveta, v ktorom žijeme sa prejavuje v podobe vášní, ktoré do veľkej miery ovplyvňujú naše rozhodnutia. V tejto fáze preto ešte často padáme. No každý úprimný návrat k Bohu nás posúva hlbšie. Duch sa stále viac a viac ponára do srdca a postupne nám pomáha dostať ich pod kontrolu.
Očistenie prináša hlbokú úľavu: zakúšame, že zmeniť život nie je možné len vlastným úsilím. Odpustenie dáva srdcu pokoj a nádej. Tento stupeň je prvým dotykom milosti, ktorá obnovuje človeka od koreňov a naladí jeho srdce na Boží hlas. Prostriedkom je askéza a pravidelná modlitby.
V tejto prvotnej fáze sa zvyčajne recituje tzv. Ježišova modlitba: “Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!” Nie je pritom potrebné zamestnávať predstavivosť. Dôležitá je duchovná bdelosť, disciplína a vernosť. V tejto fáze by sa modlitby mali prednášať nahlas a nemá nás odradiť suchopárnosť a lenivosť. Odmena bude sladká.
Pokušenia v tejto fáze prichádzajú väčšinou zvonka v podobe myšlienok a sú živené vášňami, ktoré sme si vybudovali. Je pritom dôležité, aby sme sa nebránili len silou vlastnej vôle, ale modlitbou. Každé pokušenie sa tak premení na túžbu po väčšej blízkosti Ježiša Krista. Naša vôľa v tomto zápase plní len pomocnú úlohu, nesmie sa stať nosným princípom.
Dôležitým prvkom v tejto prvej fáze je duchovné vedenie. Hoci je o skúseného duchovného vodcu núdza, jeho usmernenia nás ochránia pred duchovnou pýchou, ktorá sa rýchlo objaví po prvých úspechoch v duchovnom zápase.
Osvietenie – rast vo viere a láske
Keď sa necháme viesť milosťou a postupne sa oslobodzujeme od hriechu, naša viera sa prehlbuje. Boh už nie je len vzdialeným Stvoriteľom či autoritou, ale stáva sa blízkym. Učíme sa žiť z Boha a pre Boha v každodennom živote. V tejto fáze už modlitbu nevnímame ako povinnosť, ale priestor, kde sa človek stretáva s tým, ktorý ho miluje. Modlitba sa už nemusí prednášať nahlas, skôr vychádza z vnútra už prirodzene a môže sa aj skrátiť napríklad na neustále opakovanie mena Ježiš. Z poslušnosti voči duchovnému vodcovi sa stalo duchovné priateľstvo.
Osvietenie znamená aj nové pochopenie seba samého. Človek vníma, že je súčasťou Kristovho tela – Cirkvi. Vieru nežije osamotený, ale zakúša silu spoločenstva, sviatostí a Božieho slova. Zároveň rastie jeho otvorenosť pre službu druhým, ktorá sa stáva konkrétnym prejavom lásky.
V tejto fáze sa posilňuje najmä nádej. Aj keď prichádzajú skúšky, veriaci už stojí pevnejšie, pretože vie, že Boh koná aj v ťažších obdobiach. Ako píše svätý Pavol: „Kristus vo vás – nádej slávy.“ (Kol 1,27) Kristus postupne formuje myslenie, túžby aj rozhodnutia človeka.
Aj pokušenia sú v tejto fáze iné. Kým na prvom stupni išlo predovšetkým o myšlienky (logismoi), v tejto fáze osvietenia prichádzajú pokušenia najmä v podobe konkrétnych situácií.
Okrem toho sme na tejto druhej úrovni pokúšaní k “príliš veľa”. Príliš veľa činnosti nás môže vyhnať z nášho vnútra a vrátiť na predošlú úroveň.
Svetlo v tejto fáze nie je dané raz a navždy. Aj tu pretrváva zápas, pokušenia či únava. No človek sa už nevzdáva – dôvera v Boha je silnejšia než strach. Viera začína prinášať ovocie pokoja, radosti a lásky. Takto sa pripravuje pôda na najhlbšie spojenie s Bohom v treťom stupni.
Zbožštenie – život v jednote s Bohom
Tretí stupeň predstavuje najvyššie naplnenie duchovného rastu. Zbožštenie neznamená, že sa človek stane Bohom vo svojej podstate, ale že sa stane Bohu podobným tým, že v ňom žije Kristus. Svätý Duch premieňa srdce do tej miery, že všetko v živote človeka – myslenie, konanie, postoje – pramení z lásky.
Tento stav môžeme zažiť už tu na zemi ako skúsenosť hlbokej Božej blízkosti. Človek zakúša pokoj, ktorým neotrasie žiadna vonkajšia búrka. Je vedený Svätým Duchom tak prirodzene, ako kedysi býval vedený vlastným sebectvom.
Láska sa stáva základom všetkého. Človek nežiada odmenu, nehľadá uznanie, neporovnáva sa. Slúži, pretože miluje. Aj utrpenie prijíma ako priestor, kde sa láska môže prehĺbiť. Všetko sa stáva cestou k Bohu.
Plnosť zbožštenia sa však naplno uskutoční až vo večnosti, kde človeka už nič nebude oddeľovať od dokonalého zjednotenia v Božej láske.
Tri stupne duchovného rastu jasne ukazujú, že svätosť nie je výnimočný dar len pre malé množstvo ľudí. Druhý vatikánsky koncil to formuloval jednoznačne: každý pokrstený je povolaný k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky. Boh nepozýva človeka k priemernej viere, ale k životu, ktorý je preniknutý jeho milosťou.
Zbožštenie nie je vzdialený ideál rezervovaný pre mystikov. Ide o jadro kresťanskej existencie. Boh chce byť tak blízko človeku, že človek sa stáva jeho obrazom – a to v spôsobe, akým miluje.
Táto trojstupňová cesta k Bohu má hlboké korene v Tradícii. Už Origenes v 3. storočí hovoril o postupnej premene človeka. Svätý Gregor z Nyssy zdôrazňoval neustály rast v láske, ktorý sa nikdy nekončí. Svätý Bernard z Clairvaux i Bonaventúra rozvinuli tieto myšlienky v stredoveku. Myšlienka duchovného rastu sa tak na Východe aj na Západe stala jednou z najtrvalejších línií kresťanskej spirituality.
Tri stupne na ceste k Bohu nie sú len abstraktnou schémou. Sú pohľadom na to, čo Boh túži uskutočniť v každom človeku: preniknúť jeho život svetlom svojej lásky, uzdraviť jeho minulosť a priviesť ho k plnosti bytosti, pre ktorú bol stvorený. Je to cesta viery, nádeje a lásky, ktorá vedie od očisteného srdca cez osvietenú myseľ až k zjednotenému životu v Bohu.
No povedzte, neoplatí sa namáhať?
