Existujú rôzne spôsoby, ako pri čítaní Svätého písma objaviť, že Božie slovo nie je určené iba ľuďom pred dvetisíc rokmi, ale hovorí aj ku každému z nás osobne a dnes. Jednou z takých metód je dosadiť do biblického textu vlastné meno.
Spomínam si na odporúčanie, ktoré sme dostali pri čítaní Hymnu na lásku z 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom. Vo výrazoch „láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, láska nezávidí…“ sme si mali namiesto slova láska dosadiť svoje vlastné meno. A zrazu ho nevnímam ako všeobecnú poučku, ale ako výzvu adresovanú priamo mne. Som naozaj trpezlivý? Som láskavá? Nezávidím? Nevyvyšujem sa?
Práve takto môžeme pristupovať k celému Božiemu slovu. Niektorí biblisti hovoria, že gréčtina rozlišuje medzi slovom logos a slovom réma. Logos je Božie slovo určené všetkým. Je to posolstvo o spáse, láske, odpustení a Božom milosrdenstve. Réma je slovo, ktoré Boh adresuje konkrétnemu človeku v konkrétnej situácii jeho života.
Každý z nás má svoje dejiny, svoje zápasy, svoje radosti i obavy. Preto každý potrebuje objaviť aj to osobné slovo, ktoré mu Boh hovorí do dnešnej situácie.
V tomto zmysle stojí za to dosadiť svoje meno aj do Ježišovej výzvy, aby sme sa nestarali o zajtrajšok, čo budeme jesť, piť, čo si oblečieme… (porov. Mt 6,25-34).
Lenže neznie to až príliš jednoducho? Ako si nemám robiť starosti o zajtrajšok, keď musím platiť účty, riešiť zdravie, prácu, rodinné záležitosti či budúcnosť svojich detí?
Ježiš však nehovorí, že sa nemáme zodpovedne starať o svoje povinnosti. Hovorí niečo iné: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok.“
Koľkokrát totiž nenesieme len bremená aktuálneho dňa, ale aj starosti, ktoré sa možno nikdy nenaplnia. Obávame sa udalostí, ktoré ešte neprišli a možno ani neprídu. Naložíme si na plecia nielen dnešný kríž, ale aj ten zajtrajší, ba dokonca aj ten, ktorý nás možno nikdy nečaká.
Ježiš nás vracia do prítomnosti. Hovorí nám: Sústreď sa na dnešný deň. Ži dnešok. Buď tam, kde si. Nepremárni prítomný okamih útekom do minulosti alebo budúcnosti.
A ponúka nám aj konkrétny návod:
„Hľadajte najprv Božie kráľovstvo.“
Čo však znamená Božie kráľovstvo? Pre dnešného človeka môže toto slovo znieť vzdialene alebo zastaralo. Keď však Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, hovorí predovšetkým o vzťahu s Otcom. Veď pri jeho krste zaznel hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn.“ A krátko po tomto potvrdení synovstva Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo.
Božie kráľovstvo sa teda začína tam, kde človek objaví, že je Božím synom alebo Božou dcérou. Kde prestane byť sirotou odkázanou iba na vlastné sily a začne žiť z vedomia, že patrí Bohu.
Práve toto vedomie premieňa pohľad na život. Ak viem, že mám Otca, ktorý ma miluje, nemusím sa neustále strachovať, čo bude zajtra.
Preto Ježiš pridá ešte jednu dôležitú vetu: „Váš nebeský Otec dá dobré veci tým, čo ho prosia.“
A na inom mieste evanjelia vysvetľuje, čo je tou „dobrou vecou“. Je to dar Svätého Ducha. Práve on nás učí dôverovať. On nám pripomína, že sme Božími deťmi. On nám pomáha vidieť svoj život Božími očami. A on nám dáva silu niesť to, čo dnešný deň prináša.
Preto si dnes môžeme vyprosiť práve tento dar. Dar Svätého Ducha, ktorý nás naučí žiť prítomnosť bez úzkosti, dôverovať Otcovi a každý deň znovu objavovať, že sme jeho milovaní synovia a dcéry.
Už len doplniť svoje vlastné meno.
