Keď si predstavujem, čo všetko by sa mohlo v mojom živote pokaziť, bývam podstatne tvorivejší než pri práci. Niekde som dokonca čítal, že obavy sú najhorším využitím našej predstavivosti. A človek ako ja, ktorý si roky rozvíjal fantáziu, sa tak ocitá v riadnom nebezpečenstve.
Viem si pripraviť celý rad nešťastí, ktoré ma ešte nepostihli, aj dosť presnú predstavu o tom, čo by som potreboval, aby sa mi vyhli. Potom sa obzriem späť a nájdem niekoľko príležitostí, ktoré som zaručene nemal premárniť. Prítomnosť medzi týmito dvoma činnosťami už len tak nejako živorí.
V prvej časti sme sa na bojisku ľudského srdca stretli s dvoma vrahmi duše. Jeden útočil obžerstvom, druhý smilstvom. Teraz prichádzajú ďalší dvaja z Evagriovho zoznamu. Tretí nás chce ovládnuť láskou k peniazom, štvrtý smútkom.
Na prvý pohľad toho veľa spoločného nemajú. Obaja však útočia presne tam, kde mi niečo chýba. Sú to skvelí stratégovia a ich prieskumníci poznajú každé zákutie nepriateľovej duše. Teda mojej. Tretí mi sľubuje istotu pre budúcnosť. Štvrtý ma chce prinútiť kapitulovať tým, že ma vracia k životu, ktorý som stratil alebo nikdy nemal.
Tretí vrah útočí láskou k peniazom
Pri treťom vrahovi by sme čakali Harpagona s truhličkou zlata. Prípadne by nás zvádzal domom, v ktorom má každý dostatok súkromia, chatou na víkendy a dovolenkou aspoň dvakrát do roka.
Evagrios namiesto toho píše o starobe, rukách neschopných pracovať, hlade, chorobe a ponižujúcej odkázanosti na pomoc druhých. Dnes by pridal bezpečnejšie auto. Veď život našich detí je prvoradý a diaľnice sú čoraz preplnenejšie. Tretí vrah nám neponúka zlato, ale ochranu. Sľubuje, že ak budeme mať dosť, raz sa prestaneme báť.
Kasián si všíma mnícha, ktorý si začne odkladať malé množstvo peňazí pre prípad núdze. Vrah s doktorátom z ekonómie mu však postupne vysvetlí, prečo to nemôže stačiť. Každá nová rezerva umožní predstaviť si aj o čosi väčšie nešťastie, pred ktorým by nás mala ochrániť.
Izrael dostal k tejto téme na púšti názornú lekciu. Mannu si mal každý zbierať podľa dennej potreby. Kto si ju napriek Mojžišovmu príkazu odložil do ďalšieho rána, našiel v nádobe červy. Pred sobotou však dostali príkaz nazbierať dvojnásobok a ten sa nepokazil. Aj zásoba na zajtra teda mala svoje miesto.
Ľahké by bolo kázať o odovzdanosti. Človek žijúci vo svete však má rodinu, účty, povinnosti a budúcnosť, na ktorú sa má rozumne pripraviť. Musí platiť deťom krúžky a krúžiť okolo starnúcich rodičov. Škôlky, školy a paliatívne zariadenia. Rastúce ceny nafty a k tomu moje ubúdajúce sily.
Anton počul v chráme slová „Choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným“ a urobil to. Aj on však spočiatku počítal s rodinou: keď rozdával dedičstvo, odložil čosi pre mladšiu sestru. Zvyšku sa vzdal, až keď počul „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok“. Sestru pritom zveril známym a dôveryhodným pannám. Jeho povolanie nemožno bez rozmýšľania previesť na rodinný rozpočet. Deti by oprávnene zaujímalo, prečo sa otcova nepripútanosť prejavila práve nezaplatením ich obeda.
Tohto vraha preto neodhalíme pohľadom na výpis z účtu. Prezradia ho skôr dve otázky. Dokážem ešte používať peniaze na dobro, alebo už všetko dobro odkladám na čas, keď ich budem mať dosť? Zostáva v mojom zabezpečení miesto aj pre cudziu núdzu? Bazil Veľký v homílii Zbúram svoje sýpky druhú otázku mení na tvrdenie: „Chlieb, ktorý zadržiavaš, patrí hladnému.“
Anton rozdal všetko, a predsa sa spomienka na bývalé bohatstvo aj starosť o sestru stali súčasťou jeho pokušení. Tomuto vrahovi sa nedá uniknúť iba bankovým prevodom. Môžem si vyprázdniť účet, no srdce bude stále plné obáv. A práve srdce zostáva cieľom jeho neustálych útokov. Aj chudobný môže celý deň myslieť na majetok a bohatý človek s ním môže slobodne slúžiť druhým.
Proti tomuto vrahovi odporúčajú otcovia štedrosť a dôveru v Božiu prozreteľnosť. Pri dávaní dostáva táto dôvera konkrétnu podobu: čosi, čo mohlo zostať mojím, teraz poslúži inému. Bazil prirovnáva majetok k studni: tá, z ktorej sa čerpá, dáva viac vody; nevyužívaná sa zanáša. Srdce si pomaly zvyká, že nie všetko, čo opustí moju ruku, je pre môj život stratou. Násobiť sa budem len delením.
Zápas sa dá začať veľmi konkrétne. S ohľadom na svoje povinnosti sa rozhodnem, čo môžem darovať, a neodložím to na čas, keď budem mať konečne dosť. Ak sa ozve strach, môžem ho priniesť do modlitby bez toho, aby som mu hneď dovolil zmeniť moje rozhodnutie. Tento vrah sa totiž dobre znáša aj s mojou štedrosťou, pokiaľ ju plánujem výlučne do budúcnosti.
Štvrtý vrah útočí smútkom
Pri štvrtom vrahovi sa ľahko pomýlime v tom, proti čomu máme bojovať. Veď Kristus plakal a človek, ktorý trúchli za milovaným, nepotrebuje k svojej bolesti ešte výčitku, že zle duchovne žije. Žiaľ nad stratou, súcit aj ľútosť nad vlastným zlyhaním patria k ľudskému životu. Štvrtý vrah túto bolesť zneužíva. Chce nás presvedčiť, že pre ňu už nemá zmysel čakať od života čokoľvek dobré.
Evagrios opisuje mnícha, ktorému sa vracajú spomienky na domov, blízkych a niekdajší spôsob života. V predstavách sa pri nich zdržiava, až ho skutočnosť, že sa k nim nemôže jednoducho vrátiť, zaplaví smútkom. Inokedy nám vrah pripomína nenaplnenú túžbu: život sa nevyvinul tak, ako mal, a človek postupne prestáva vidieť čokoľvek okrem rozdielu medzi tým, čo dostal, a tým, čo očakával.
Nepriateľovi stačí zostrihať náš skutočný život z nezaplatených účtov, rastúcej únavy a pokazených rozhovorov. Potom ho premietne vedľa života, ktorý sa nikdy neodohral, a preto v ňom nebol jediný pondelok. V tej druhej verzii máme lepšiu prácu, viac času a zrejme aj o čosi príjemnejšiu povahu. Nechýba ani vzťah, v ktorom konečne rozkvitáme. Scenár mu pritom ochotne dopisujeme sami. Keď sa v sále rozsvieti, zistíme, že síce hráme hlavnú rolu, ale v béčkovej dráme, na ktorej kasting sme sa nikdy neprihlásili.
Tento žáner je starý ako púšť. Izraeliti na nej spomínali na ryby, ktoré v Egypte jedli zadarmo, na uhorky, melóny, pór, cibuľu a cesnak. Otroctvo sa do zostrihu nedostalo.
Kasián upozorňuje aj na skľúčenosť, ktorá človeka po páde uzatvára do zúfalstva. Kým cítim ľútosť, nepriateľ ešte nevyhral. Stále sa môžem vzoprieť slovami ostrejšími než akýkoľvek meč: zhrešil som, potrebujem odpustenie, pokúsim sa vstať. Vtedy mi však vrah začne našepkávať, že vstávať už nemá význam. A ja sa začnem správať, akoby môj hriech dokázal ovplyvniť budúcnosť viac než Božie milosrdenstvo.
Izák Sýrsky má na túto účtovnú chybu jednoduchý obraz: „Ako hrsť piesku hodená do veľkého mora sú hriechy všetkého tela oproti Božej mysli.“ Starec Zosima v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch hovorí to isté žene, ktorá sa mu šeptom vyznáva z ťažkého hriechu a bojí sa: „Človek ani nemôže spáchať taký veľký hriech, ktorý by vyčerpal nekonečnú Božiu lásku.“
Uznanie vlastnej slabosti môže byť začiatkom pokory. Presvedčenie, že práve na moju slabosť už Boh nestačí, mi však prisudzuje zvláštnu výnimočnosť. Aj v nešťastí sa dá zostať celkom zaujatý sebou.
Proti štvrtému vrahovi nám otcovia dávajú do rúk modlitbu, pokánie a vďačnosť. Bolesť tým nemusí hneď ustúpiť, no môže prestať rozhodovať o všetkom, čo ešte smieme od života čakať.
Pokánie znamená pomenovať konkrétnu vinu, vyznať ju a podľa možností napraviť to, čo som pokazil. Vrah by bol radšej, keby som sa namiesto toho vyhlásil za nenapraviteľného. Vďačnosť zasa znamená všimnúť si konkrétne dobro, ktoré z môjho života pri zostrihu vynechal. Môžem ďakovať aj so slzami v očiach a napriek bolesti venovať pozornosť človeku, ktorý ma potrebuje, alebo sa vrátiť k dnešným povinnostiam.
Atanázov opis Antona je v tomto ohľade prekvapujúci: po toľkých zápasoch pred nami nestojí zachmúrený odborník na ľudskú biedu. Píše o jeho pokojnej duši a radostnej tvári.
Obaja vrahovia nás môžu zastihnúť pri celkom rozumných činnostiach: pri zostavovaní rodinného rozpočtu aj pri spomínaní na ľudí, ktorých máme radi. Izrael stretol oboch na tej istej púšti. Jeden mu radil, aby si napriek príkazu odložil mannu na zajtra, druhý mu pripomínal včerajšie egyptské uhorky. A v Otčenáši prosíme o chlieb na dnes.
Otcovia nás učia brániť sa tým, že si všímame, čo od nás žiada dnešný deň: či vieme niečo darovať a či napriek tomu, čo nám chýba, zostávame schopní prijať aj to, čo sme dostali.
Čakajú nás ešte hnev a akédia, zbrane piateho a šiesteho vraha. Jeden nám nedovolí pustiť z hlavy človeka, ktorý nás zranil. Druhý nám začne našepkávať, že by bolo najlepšie niekam odísť. Práce bude ešte dosť.
