Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11, 28-30)
Ježiš vedel veľmi dobre, aké rozmanité bremená ťažia ľudské plecia. Sám sa nimi obťažil, aby ich niesol s nami a za nás. Rovnako dobre vedel, ako veľmi človek potrebuje aj pookriať a odpočinúť si, i keď slzavé údolie nikdy celkom nezmení na rajskú záhradu.
Vedel aj to, že ani tie najpohodlnejšie podmienky nezaistia pokoj a odpočinok, ak má človek rozorvané srdce, nepokoj v duši a rozbité vzťahy. Lebo tak dnes ako v minulosti je to medzi ľuďmi čudne podelené, keď sa jedni musia až príliš namáhať, kým druhí prevažne odpočívajú.
A keďže človek najrýchlejšie degeneruje v blahobyte, ani ten nezostáva bezbolestný. Kto necíti únavu, je to – podľa Dona Bosca – možno preto, že si vo svojej lenivosti prácu tak zľahčuje, že ani nepotrebuje po nej odpočívať. Ježiš sa obracia na všetkých, ktorých nejako ťažia kríže života.
Tým, ktorí „trpia nudou“, odkazuje, aby si poctivo zarábali na svoj každodenný chlieb a zanechali prázdny život. Veď práve toľké potreby druhých im ponúkajú zmysluplnú náplň života. Ježiš chce svojich nasledovníkov uchrániť od dvoch rovnako veľkých heréz: od náboženstva bez kríža a od náboženstva bez radosti.
Nesľubuje pohodlnú cestu, predpovedá prenasledovania, neprijatie a nenávisť sveta, hovorí o kríži ako základnej podmienke nasledovania. Ale hovorí aj o úteche. Je ňou on sám, spočinutie v jeho dôvernej blízkosti. A hovorí aj svojím príkladom, keď nesie kríž v pokore srdca a ako prejav lásky.
Podstatná je totiž motivácia. Horolezec nesie ťažký ruksak v krajne zlom počasí, a je šťastný. Keď sa námaha – aj tá márna a na prvý pohľad nezmyselná – prijíma ako obeta, bremeno sa stáva ľahším. Nadľahčuje ho aj odovzdanosť, cez ktorú sa prejavuje tiché a pokorné srdce: nedomýšľať si, neporovnávať sa, nevstupovať do zbytočných konfliktov, vzdať sa kŕčovitého presadzovania svojich plánov a názorov. To ušetrí veľa ľudských síl a otvorí cestu tým Božím. A kríž si treba nadľahčovať aj radosťou, humorom, vrátane tým zo seba samého, ktorý predpokladá, že sa neberiem smrteľne vážne.
Človek slobodný od seba dokáže pozerať z Božej perspektívy.
Ježiš nehovorí nič o veľkosti jarma ani že ho možno natrvalo zložiť z pliec. Vyčerpaným učeníkom „povedal: ‚Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.‘ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť.“ (Mk 6,31) A je tu ešte jeden nenápadný, no podstatný rozdiel: Ježiš hovorí, že máme vziať na plecia jeho jarmo; teda nepriťažovať ho mnohými ďalšími, úplne zbytočnými.
Nasledovaniahodná tichosť znamená aj pokojne sa sústrediť, plne sa vložiť do toho, čo robím, a neodbiehať ešte ku kadečomu inému. „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10,31); „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ (Kol 3,17) Mimoriadne aktuálne je to najmä v dnešnom svete všeobecného stresu, hluku a ponáhľania.
Pán nesľubuje, že nás zbaví krížov, ale že nás naučí niesť ich a oslobodí nás od tých, čo si ako následok hriechu sami vyrábame ako nezmyselné bremeno. V Ježišovej blízkosti možno zakúsiť harmóniu nesenia kríža, spočinutia, obdivu, priateľstva.
