Americký viceprezident James David Vance sa ocitol pod paľbou kritiky po tom, čo počas verejného vystúpenia na Mississippskej univerzite povedal, že dúfa, že jeho manželka Usha raz bude pohnutá tým istým, čím bol pohnutý on v Cirkvi.
Usha Vanceová vyrástla v hinduistickom prostredí, a preto sa niektorým aktivistom zdalo, že manžel týmto vyjadrením znevažuje jej vieru. Podľa riaditeľky Hindu American Foundation Suhag Shuklovej totiž „naznačil, že hinduistické tradície jeho manželky a miliónov Američanov nie sú dosť dobré“.
Zaujímavé pritom je, že Vance vo svojich slovách nič proti hinduizmu nepovedal. Vyjadril len osobnú nádej – prirodzenú pre veriaceho človeka: že niekto, koho miluje, raz spozná Krista tak ako on. Povedal to pokojne a dodal: „Ak sa tak nestane, nevadí. Boh nám dal slobodnú vôľu – a to rešpektujem.“ Napriek tomu sa stal terčom obvinení z „neamerického“ postoja.
Táto epizóda odhaľuje zaujímavý paradox, s ktorým sa dnes stretávame. Tolerancia sa stala heslom, ale často len dovtedy, kým nejde o kresťanstvo. Keď veriaci človek vyjadrí nádej, že si želá, aby aj jeho blízki našli cestu k Bohu, býva obvinený z netolerancie. Ako keby samotná túžba po obrátení milovaného človeka bola niečím urážlivým.
V skutočnosti ide o niečo veľmi ľudské. Kto zakúsil silu viery, prirodzene túži, aby ju zažili aj tí, ktorých má rád. Kresťan sa nemodlí za obrátenie druhých preto, že by ich pokladal za menejcenných, ale preto, že verí, že Kristus prináša plnosť života. Nechce druhému niečo vziať, ale naopak, túži sa podeliť o to najcennejšie, čo má.
Vance zároveň jasne povedal, že svoju manželku miluje takú, aká je. Že ju podporuje, rozpráva sa s ňou o viere a o živote, no nikdy ju nebude nútiť. To nie je fanatizmus ani prozelytizmus, ale úcta k slobode, ktorá je základom kresťanskej viery aj lásky.
Celá situácia nie je zrkadlom len americkej spoločnosti. Odráža sčasti realitu aj tej našej. Tej, ktorá sa čoraz viac bojí náboženských presvedčení, najmä tých kresťanských. Ak dnes niekto vo verejnom priestore úprimne hovorí o Bohu, o viere či o nádeji na obrátenie, býva označený ako podozrivý.
Spýtajme sa inak: Prečo sa dnes človek nesmie nahlas priznať k túžbe po spáse tak svojej, ako i svojich blízkych? Prečo sa ponúkaná láska, ktorá si praje dobro, interpretuje ako nátlak? Veď pravá láska nevrastá z nátlaku, ale z dôvery.
My kňazi to poznáme veľmi dobre. Hoci nejedna nevesta či ženích vstupujú do manželstva s povolením biskupa s partnerom či partnerkou bez vyznania, neprestávajú dúfať, že ten ich pravý a vyvolený na celý život stretne a prijme toho Pravého a Vyvoleného na celú večnosť.
A práve o to tu ide: o skutočnú lásku v pravde. Kresťan, ktorý dúfa, že jeho manželka či manžel raz objaví Krista, nežiada, aby sa vzdala seba. Práve naopak. My kresťania veríme, že v Ježišovi Kristovi sa dokonale spája pravý Boh a pravý človek bez toho, aby človeka zničil či absorboval. Práve naopak – toto spojenie je novým stvorením, ktoré sa nám darúva vo svätom krste a ktoré si tak pramálo uvedomujeme. Môže byť tento dar urážkou človeka?
Ak už samotný etický princíp ma učí, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína tá tvoja, nemôžem si na tom svojom území slobody želať, aby si slobodne stretol Ježiša ako Krista na tom svojom slobodnom piesočku? Ak je dnes za netolerantného považovaný ten, kto inému praje, aby spoznal Krista ako Boha, možno treba pripomenúť, že láska k blížnemu sa prejavuje úprimnou túžbou po jeho šťastí – najmä tom večnom.
A na to nie je z pohľadu kresťana kompetentnejší nik iný ako Ježiš Kristus.
